dnes má meniny Vratko
zajtra Ondrej Andrej
29.11. 2020
  • Mám trojročného synčeka, ktorý sa začal zajakávať ako 2-ročný. Trvalo to asi 3 týždne. Pred týždňom sa zajakávanie objavilo opäť a to po roku. Opakuje predovšetkým prvé spoluhlásky, napríklad NNNNEVIEM, JJJJA, a pod. Syn je od narodenia veľmi aktívny. Jeho prvé slovíčka boli už v roku a v roku a pol začal tvoriť vety, čiže pomerne skoro začal rozprávať. V dvoch rokoch ovládal celú abecedu. Keď sa uňho objavil problém so zajakávaním, po týždni sme navštívili logopéda, ktorý odporučil neupozorňovať ho na neplynulosti, nevšímať si tento problém, rozprávať jasne a pomaly apod., pretože je to údajne len prechodné obdobie, ktoré sa môže kedykoľvek vrátiť a je to bežné u detí tak aktívnych a šikovných. Je to údajne daň za vysokú inteligenciu. Po tom, ako som sa zajakávanie objavilo tentokrát, prečítala som si niekoľko článkov na internete a už som nebola taká pokojná ako po návšteve logopéda. Žijeme totižto v Španielsku, kde sme sa presťahovali pred 9 mesiacmi a ja plánujem nastúpiť do práce od 2.5.06 a náš maličký by mal navštevovať škôlku. Pred týždňom, kedy sa začal zajakávať, som začala veľmi pochybovať o tom, či ho do tej škôlky dať, pretože aj napriek tomu, že ovláda niektoré španielske slovíčka, plynulo komunikovať nevie. Veľmi sa obavám, ako sa bude situácia vyvíjať, pretože som ho do škôlky začala dávať v novembri, no vydržal tam 3 dni a potom bol celú zimu chorý. O škôlke nechcel ani počuť. Veľmi plakával. Býval tam len 2 hodinky, aby si zvykol, no nikdy ani v súčasnosti sa s ním o škôlke nemôžem rozprávať, pretože začne veľmi plakať. Viem, že väčšina rodičov tým prešla, kým si ich dieťa zvyklo a zároveň viem, že je najvyšší čas, aby začal chodiť do kolektívu, no vzhľadom na problém zajakávania sa som zostala veľmi neistá a neviem, čo mám robiť. Telefonovala som logopedičke na Slovensko, aby som sa jej opýtala na názor, pretože som ochotná sa vrátiť a riešiť tento problém na Slovensku, pretože tu je pre malého zatiaľ značná jazyková bariéra a terapia nie je možná. Vyjadrila sa, že ona by mi nedoporučovala vrátiť sa, pretože zajakávaniu sa neubránime, a to sa môže prejaviť aj na Slovensku a ja by som si potom vyčítala, že sme zanechali šancu. Veľmi by som prijala názor viacerých odborníkov. Zatiaľ jeho zajakávanie trvá týždeň a dúfam, že sa budeme trápiť ešte niekoľko dní a potom bude znovu na istý čas pokoj. Nechala som si poslať prírodné preparáty, ktoré mi odporučili v jednom centre na Slovensku pod názvom Korolen a Fitomineral, ktoré slúžia na harmonizáciu nervovej sústavy. Prosím vás o názor k zmieneným problémom. Ďakujem.

  • Vážený pán psychológ!
    Mám 3-ročného syna. Som s ním stále doma na predĺženej materskej, lebo má diagnózu afektívna porucha s odpadávaním po silných bolestivých podnetoch. Skrz to sa ho bojím nechať v škôlke. Veď viete, ako je to, že učiteľky nemajú šancu ustriehnuť, aby niekde (na preliezkach a pod.) nespadol. Syn zatiaľ ozaj nemal tieto stavy odpadnutia po iných situáciách, napr. ak mu niečo nedovolím. Vtedy síce vystrája a hádže sa o zem, kričí a plače, ale nezájde sa do bezvedomia. Moja neurologička ma nabáda, aby som ho dala do škôlky, že to nie je diagnóza na to, aby som s ním bola doma.

    Chcela by som poznať aj iný názor.

    Zároveň sa chcem spýtať, či pri jeho zúrivých výstupoch mám byť tvrdá a nevšímať si ho, alebo ho mám chlácholiť? Ďakujem za radu.

  • Dobrý deň, mám skoro 3-ročného syna, ktorý teraz začal chodiť do škôlky. Problém je v tom, že ráno strašne plače a nechce ísť do škôlky. Vždy bol tichší a deti ho nijako nezaujímali. Učitelia mi hovorí, že tak za 10 minút vždy prestane plakať. V škôlke je väčšinou sám.

  • Dobrý deň. Máme 3-ročnú dcérku, ktorá už navštevuje MŠ a z nám zatiaľ neznámych dôvodov začala mať panický strach z húseníc a mravcov. Pričom nevieme, kde sa to začalo, či doma alebo v škôlke. Je to dosť zvláštne, nakoľko doteraz niečím takým netrpela ani náhodou, práve naopak. Predtým bola veľmi veselá a nemala žiaden takýto strach. Teraz chce byť len stále na rukách pri mame alebo pri mne. Vôbec ju nemôžeme postaviť na zem, lebo v tom momente sa začne báť. Prosím, poraďte ako jej čo najlepšie pomôcť, aby takýmto strachom netrpela. Ďakujem.

  • Dobrý deň. Mám 4 a pol-ročného syna. Máme dosť veľký problém s jedením. Od malička si zvykol jesť len svoje obľúbené jedlá a nové chute sa učí jesť veľmi ťažko. Dá sa povedať, že skoro vôbec. V priebehu troch mesiacov sme sa naučili len jedno nové jedlo a takto to vlastne pretrváva. Má taký problém, ja som to nazvala asi tak, že má vsugerované, že akonáhle zacíti novú chuť jedla, tak ho napne na vracanie. On si aj sám povie, že to jesť nebude, že ho bude pri tom napínať. Nevieme, či nemôže ísť o nejakú psychickú poruchu. Pre tento problém prestal chodiť do škôlky, lebo tam nič nezjedol, potom ho bolelo bruško a mal kŕče. Ďakujem za odpoveď.

  • Dobrý deň, mám 3,5-ročnú dcéru, ktorá pred 3 týždňami dobrovoľne odhodila cumeľ. Dovtedy ho mala vždy na spanie (občas si ho vynútila i cez deň). Prvé dva, tri dni, resp. noci bez cumeľa boli na počudovanie pokojné, zobudila sa 2-3-krát, no moja prítomnosť ju vždy upokojila (manžela odmietala). No potom to začalo byť horšie a horšie. Budí sa pomaly každých 10 minút s plačom, nepomáha žiadne upokojovanie, nosenie na rukách, hladkanie. Keď som sa jej spýtala, či by chcela cumlík, povedala, že nie.
    Neviem, ako jej pomôcť, neviem, či jej opäť dať cumeľ. Už som unavená z tých prebdených nocí, mám ešte druhé polročné dieťa, ku ktorému tiež vstávam. Čo robiť, aby pokojne spávala tak, ako predtým? Ďakujem

  • Dobrý deň, mám problém s mojim 2,5-ročným synom, ktorý začal v januári chodiť do škôlky. Počas adaptačnej doby s ním neboli žiadne problémy, ani sme nevedeli, že vôbec chodí do škôlky. Pani učiteľky si ho pochvaľovali. Problém sa objavil až po mesiaci, keď sa mi syn sťažoval, že ho vraj zbil nejaký chlapec. Pravdu povediac neprikladala som tomu moc veľký význam, len som mu povedala, že sa nesmie dať od detí biť. Ale na druhý deň, keď ho manžel ráno niesol do škôlky, dostal priam hysterický záchvat plaču, čo sme uňho dovtedy ešte nezažili a odvtedy sa to s ním stále ťahá. Keď som sa vybrala do škôlky za pani učiteľkou, tak som zistila, že v ten osudný deň boli spojení s veľkými deťmi a mali aj inú pani učiteľku. Tá mi síce tvrdila, že v triede sa nič nestalo a nie je možné, aby mu vraj niekto ublížil, ale nie som si istá, či je to pravda. Predsa by sa dobrovoľne nepriznala a neočiernila tým samú seba. Prosím, poraďte mi, čo mám robiť. Nechcem ho vystavovať večnému stresu zo škôlky...

  • Dobrý deň! Mám 13-mes. syna, kt. sa veľmi bojí vo väčšej spoločnosti ľudí (viac než 4 dospelí) aj v blízkosti rodičov. Máme veľkú rodinu, s kt. sa stretávame tak raz za mesiac - dva a syn vždy veľmi plače, nepomáhajú ani hry v inej miestnosti a postupne zoznamovanie. Všetci sú na neho milí a majú ho radi a ja s manželom si myslíme, že sa potrebuje stretať s rodinou. Bojí sa predovšetkým mužov, ich hlasov, dokonca už aj starších chlapcov. Máme úplne prestať s návštevami, alebo pokračovať? Ako mu pomôcť nebáť sa ľudí? Skúšam ho predstavovať a držať na rukách v rovnakej výške ako ostatní, ale nepomáha to. Je afektívny a rýchlo sa rozplače, napriek tomu, že sa mu celé dni naplno venujem a žije v harmonickej rodine.

  • Dobrý deň, potrebovala by som poradiť ohľadne výchovy našej netere. Narodila sa veľmi malá s pôrodnou hmotnosťou 1,7 kg v 38. týždni. Ostatné deti bez väčších problémov vo vývoji dobehla, po fyzickej stránke mnohé isto aj predbehla. Je vychovávaná ako jedináčik. Od malička je to veľmi živé, neposedné ale dobrosrdečné dieťa. Vždy sa s každým podelila. Je veľmi kamarátska, aj keď sa mi zdá, že vyhľadáva do kamarátstva skôr menšie a nešikovnejšie deti, ako je ona, aby im mohla pomáhať. Ale zhruba pred troma rokmi začala byť zlostná a keď nie je niečo po „jej“, tak je schopná od zlosti bez rozmyslu hocikoho (hlavne dospelých, u detí som si to nevšimla) udrieť, alebo mu nadať, príp. spustí rev, a to aj na verejnosti. Rodičom a hlavne matke nadáva do hlúpych alebo ich udrie, a to aj na verejnosti. Už sme jej všetci niekoľkokrát dohovárali a vysvetľovali jej, že si to nemôže dovoliť, občas zato dostala aj bitku, ale v priebehu pár minút nato zabudne. Žije v usporiadanej rodine, t.j. žije v bezstresovom prostredí. Momentálne chodí do 1. triedy. Prvý polrok zvládala v rámci normy, v škole pani učiteľku poslúchala a tešila sa do školy, ale doma sa nechcela učiť. V druhom polroku začína mať problémy s učením, už párkrát priniesla zo školy čierne slniečka a doma sa vôbec nechce učiť a donekonečna vymýšľa, len aby nemusela písať domáce úlohy. Máme pocit, že aj v škole začína byť nepozorná. Začína mať problémy s čítaním aj s písaním. Od malička nerada robila veci, pri ktorých bolo treba sedieť a sústrediť sa. Vždy sa radšej hrala na nevestu a tancovala, rada chodí von a pod. Ale pri žiadnej činnosti nikdy dlho nevydržala. Chodila na krasokorčuľovanie, zo začiatku bola z toho nadšená, ale keď videla, že ostatným deťom to ide lepšie, tak ju to prestalo baviť (aspoň podľa mňa). Teraz chodí na balet, ale nejako ju to nezaujalo (podľa mňa si tam nedokáže dostatočne vybiť energiu). Má rada pohyb, rada pláva, tancuje, skáče a pod. Všimli sme si, že keď je len s jedným dospelým, tak vcelku poslúcha... Za skorú odpoveď vopred ďakujem.

  • Dobrý deň! Volám sa Silvia a čo ma strašne znepokojuje je to, že naša trojročná dcérka, keď sa nudí, ľahne si na brucho a s päsťami tlačí bruško z celej sily. Keď sa objavíme, hneď to prestane robiť a vstane. Začalo to vtedy, keď mala rok, a vtedy to robila s takou námahou, že pritom zaspala – vysilila sa pri tom. Spomínali sme to našej detskej lekárke, ktorá nám povedala, že to je zlozvyk, ale keď chceme, môžeme navštíviť neurologickú ambulanciu. Na neurológii výsledky boli v poriadku /EEG/ a aj pani doktorka nám spomínala, že podľa nej je to zlozvyk. Po čase to naša dcérka prestala robiť, ale niekedy sa to znova u nej objaví. Chcela by som sa opýtať, či ide naozaj len o čudný zlozvyk, alebo sa za tým niečo skrýva. Ďakujem.