dnes má meniny Olympia
zajtra Eugénia
17.9. 2019
    Tím odborníkov www.mamatata.sk
    Poradňa porúch učenia a správania

    Nie sú výsledky Vášho dieťaťa v škole vždy perfektné? Alebo - je príliš neposedné? Napíšte nám o svojom probléme, pokúsime sa Vám pomôcť.

    Nenechajte sa trápiť poruchami učenia (vývinové poruchy učenia - ADD), poruchami správania (dysfunkčná porucha správania a hyperaktívity - ADHD) či inými poruchami (ľahké mozgové dysfunkcie - ĽMD) - zverte sa nám.
     

    36
  • Dobrý deň, môj syn má 4,5 roka a nevie stále vysloviť L,R a Č, mäkké spoluhlásky. Je dôvod navštíviť logopéda, alebo má ešte čas? Ďakujem

  • Dobrý deň, mám 16 rokov a zajakávam sa. Problém je v tom, že neviem, na čom som. Na základnej som nemal absolútne žiadne problémy s učením. Učil som sa len málokedy a zaoberal som sa viac futbalom ako učením. Vo futbale sa mi veľmi darilo a mal som prespektívu, ale keď som mal 8, vybrali mi obličku. Na základe toho dnes nemôžem hrávať profesionálny futbal. Ale keď som mal 11 rokov začali ma zaujímať PC (vždy ma zaujímali PC, ale predtým som sa tomu nevenoval; v tomto období som sa rozhodoval medzi futbalom a PC).

    Vybral som si počítače. Dnes ovládam 5 programovacích jazykov na tvorbu webu, zaoberám sa hardwarom, softwarom a aj grafikou. Robím veci, ktoré sa preberajú v 3. ročníku na vysokej škole. Nikdy som nemal problémy so spolužiakmi ani s učiteľkami. Zapadol som proste všade (aj napriek tomu, že sa zajakávam). Nemám za potreby sa chváliť (však každý vie niečo iné), ale chcem Vám len opišať situáciu. Čiže si myslím, že sa nezajakávam kvôli nejakej závažnej poruche s mozgom alebo volačo podobné. Nebude to ani kvôli nejakému traumatického zážitku z detstva. Ale brat môjho otca sa zajakával, čiže to môže byť vrodené. Ale dosť mi pomáhajú dychové cvičenia a naopak vôbec mi nepomáhajú lieky.

    Nezajakávam sa len keď som v absolútnej pohode a nemyslím na možnosť, že by som sa mohol zajakať, alebo keď som s kamarátmi (ale je to veľmi relatívne).

    Ale aj vtedy, keď osoba odo mňa čaká nejakú krátku odpoveď a automaticky ju zodpoviem (napr.: Bol si v škole? Áno. - automaticky poviem "áno" bez toho, aby som sa zaoberal tým, ako to poviem, jednoducho to zo mňa vypadne :)). Hlavný problém nastane, keď sa chcem niečo spýtať, alebo volačo vybaviť a osoba nevie, čo potrebujem (čiže moje obavy sú potom väčšie, lebo mu musím povedať, čo chcem; napr.: pýtam si lístok na autobus, autobusár čaká na to, aby som mu povedal cieľ cesty) alebo keď sa rozpravám s osobou a chcem sa jej niečo spýtať mimo témy, o ktorej sme sa rozprávali (napr.: rozprávame sa o škole a chcem sa spýtať, koľko je hodín, mám obavy z toho, že keď sa začnem pýtať: "Milan, koľko je hodia?" už vetu nedokončím; obavy stúpajú a s nimi aj odpor začať vetu; tak to zvyčajné skončí tým, že neviem koľko je hodín, lebo som sa ho na to nespýtal :) ) ... čo už ...

    Raz, keď som mal problémy s ľadvinou, namontovali mi prístroj na meranie tlaku. Mal som to tam dva dni. Po dvoch dňoch, keď som išiel prístroj vrátiť a čakal som na sestričku, zavolala mi mamina (pochopiteľne som sa zajakával a mal som ten pocit, pri ktorom to povedať chcem, ale nejde to) no a vtedy mi to akurát začalo merať tlak (ale nebol som nervózny z toho, že mi to začalo merať). Chvíľu na to, po ukončení hovoru s maminou, prišla sestrička a dala mi dole ten prístroj. Prístroj hodila do počítača a ukázali sa jej výsledky. Všetky výsledky boli na normále, až na jednu. Presne ten, keď som telefonoval z maminou. Mal som 100 na 200 (alebo 200 na 100, neviem v akom to bolo poradí). Čiže, keď si predstavím, že pri každom takomto prípade mám takýto tlak, je to na zamyslenie.

    No a teraz sa dostávame k podstate tejto správy. Chcem sa Vás teda spýtať:

    - či nepoznáte nejaké dychové cvičenia

    - nejaké spôsoby, ako by sa to mohlo odbúrať

    - web stránky s touto problematikou

    - čo si myslíte o zajakávaní v mojom prípade

    - čo by som mal spraviť

    - alebo nejakú inú dobrú radu spojenú so zajakávaním

    Za ochotu vopred ďakujem.

  • Ahoj! Mám brata, ktorý má 7 rokov a nevie sa slušne správať, ale nie len doma, ale všade, vôbec nikoho nechce poslúchať. Veľakrát ani napomenutie mu nepomáha. Mama aj ostatní už veľakrát rozmýšľali o polepšovni. Ja by som svojmu 7-ročnému bratovi chcela pomôcť, ale on ani nemá záujem. Keď mu poviete, že nemá hrešiť, on si pred vami naschvál zahreší a ešte sa z toho zasmeje. Veľakrát ho necháme tak a aj tak hreší a nikoho nechce poslúchať. V škole zatiaľ nemá problémy, ale pomaličky začínajú. Neviem, či nežiarli na 3-ročnú sestru. Chceli by sme mu pomôcť. Prosiiim, poraďte mi

  • Budem opatrovať 2,5-ročné dieťa, ktoré javí známky hyperaktivity,
    nerozpráva, nenadväzuje očný kontakt, nepočúva, keď ho volám, neustále
    zamestnáva svoje ruky i nohy, vie sa s chuti a krásne smiať, no v zapätí
    vie byť zúrivý – najmä, ak sa mu niečo nepáči. Ako sa chovať k takémuto
    dieťaťu, ak robí niečo zle? Moje vysvetľovanie neregistruje, alebo zúri...
    ako také deti naučiť hraniciam, alebo, čo môže a čo nie, čo je dobré a čo
    zlé? Ďakujem

  • Dobrý deň! Volám sa Lucia a mám 15 rokov, momentálne končím deviaty ročník. Takže k môjmu problému. Vždy som bola rebelka, no bola som slušná, hádam :) Nikdy som sa ale nepotrebovala učiť a vždy som mala v škole jednotky. Vždy. Nepotrebovala som sa niečo učiť naspamäť, pretože som si to zapamätala v škole a veci ako matika a fyzika, tam si ani nebolo čo pamätať, tam išlo o logiku. Tri roky dozadu som už bola rozhodnutá, že chcem ísť na umeleckú strednú školu do Košíc, pretože milujem maľovanie a kreslenie, už je to u nás zakorenene v rodine. Tá škola je vraj náročná, no pred skúškami som zistila, aká je realita. Celú deviatku som bola na tom, že sa nemusím nič učiť na skúšky, lebo mi stačia talentovky. Mesiac pred skúškami som si ale dala prihlášku aj na bilingválne gymnázium a kým to bolo isté, na učenie na skúšky som mala asi tri týždne, pri čom som sa učila asi pár minút denne, lebo sa mi nechcelo. Napriek tomu, som sa na to gymnázium dostala na rozdiel od žiakov, ktorí sa na skúšky učili aj rok. Ani neviem, ako sa mi to podarilo.. a na skúškach na tú umeleckú školu som skončila ako prvá. Neviem, ako je to možné, no vždy sa mi darilo.. ako som už písala, matika a fyzika... tam ide o logiku. Najskôr. Nejaká teória byť musí, ale vo výpočtoch ide o logiku a... toto je môj problém. V matike som vždy bola najlepšou na súťažiach, na monitoringu, aj na skúškach na gymnázium a matiku som si neopakovala absolútne. No písomky píšem na trojky... zvyčajne. Ak sa sústredím, tak jednotky sú vždy. Ale flákam to.. no niekedy by som dala aj ruku do ohňa za to, že mám všetko správne a vidím, že zadania príkladov sú iné.. je to len moja lenivosť alebo je to nejaký psychický problém? Ďakujem za odpoveď :) Ozaj, môžem sa opýtať, kde by som si mohla nechať urobiť IQ test?

  • Dobrý deň. Mám 6-ročného synčeka, prváčika. Škola mu išla výborne, až do teraz. Začali sme mať problémy s opisovaním textu. Pri opisovaní sa začal dosť mýliť, pliesť si písmenká, zabúdať na čiarky. Je taký, akoby neposedný a potom sa mýli. Pri písaní diktátov, má text bez chýb. Doteraz patril medzi najlepších žiakov a počúvala som len samé chvály od pani učiteľky. Teraz mi začali robiť starosti tie modré slniečka pre chyby z opisovania. Vysvetľovala som mu, aby si slovo prečítal vždy aj trikrát, kým ho bude písať, ale nepomáha to. Prosím Vás, poraďte mi, ako mu mám pomôcť. Ďakujem

  • Dobrý deň. Mám dcérku, ktorá je žiačkou 2. ročníka na ZŠ. V prvom ročníku sme mali veľké problémy s pani učiteľkou. Dôvod bol, že dcérka bola veľmi hyperaktívna a pani učiteľka ju nezvládala a malá robila neustále napriek... došlo to až do takých rozmerov, že pani uč. je nepustila na WC a nechala ju pocikať sa a potom mi zavolala domov. Na pol roku som ju okamžite preložila do inej školy. Začala byť pokojnejšia a aj sústredenejšia, ale museli sme dobiehať prvý polrok. Boli sme aj na psychologickom vyšetrení, kde jej potvrdili hyperkinetický syndróm a neurológ povedal, že je oproti spolužiakom vpredu, čo sa týka mozgu a doporučil nám školu v Bratislave a následné vyšetrenie v 2.ročníku a v 2. polroku. V súčasnosti má veľmi dobrú pani učiteľku a dcérka je veľmi spokojná. Od psychológa má doporučenie ako postupovať pri hyperaktívnom dieťati a aj správu. Znepokojuje ma to, že nemá ešte individuálny program ako dieťa dyslektické a dysgrafické a minule pri rozhovore s pani uč. som zbadala, že pri písomnej práci má poznámku dieťa so špeciálnymi potrebami. Som z toho smutná, lebo čakáme na termín na špeciálno-pedagogické vyšetrenie. Ak môžem poprosiť, ako mám postupovať v škole, keď ju už takto zaradili? Veľmi pekne ďakujem. P.S. Mám syna, ktorý má 14 rokov a je dyslektik, dysgrafik, dyskalkúlik a dysortografik a má individuálny plán. Ďakujem a dovidenia

  • Dobrý deň, mám dievčatko, prváčku, šikovnú, podľa viacerých pozorovaní tzv. šikovné, múdre (s výrazne racionálnym uvažovaním, pritom viazané na matku, no žiaľ s disharmóniou partnerského života rodičov). Po troch mesiacoch školskej dochádzky bola vyhodnotená ako premiantka, s krásnym písmom (aj vyspelý kresebný prejav) a celkovo výbornými výsledkami. Akonáhle čítanie a písanie postúpilo od písmen k slovám a vetám, zhoršilo sa písmo a zdalo sa mi, že čítanie nie je také, aké by mohlo byť (podľa môjho očakávania, no v porovnaní v triede je teraz tak v strede čitateľských zručností). Učiteľka im dáva minimum úloh z čítania aj písania. A písanie - to je impulz, prečo píšem - vynechávanie písmen, „nepočutie“ dĺžňov... (dieťa je "hudobne hluché"). Ešte pridám, že „pasívna čitateľská vyspelosť“ je u dcérky značná, čítame každý večer bez výnimky knižky, už nielen infantilné detské rozprávky... Sama ešte nezvládne viac ako 10 viet... a tak predčítavam ešte ja. Viem, že čítanie je námaha, aj sa som sa trápila, ale nepamätám si, že by som mala problémy s písaním (dnes je písanie mojou profesionálnou zručnosťou). Moja otázka znie: je tu podozrenie na dysgrafiu či dyslexiu? Kedy sa dá diagnostikovať a kde, ak to však nerozpozná učiteľka?
    Sú nejaké metodiky na domáci nácvik písania, avšak nechcem ísť nejakou inou cestou, než škola, aby som nezaťažila alebo „nezaviedla“ dieťa nevhodným prístupom...

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Som veľmi rada, že som našla na internete vašu stránku s vašou poradňou. Mám ADHD syna. V dotazníku som uviedla, že je rok 1998, ale nižší tam nebol, on je rok 1995. Máme s ním neustály problém od narodenia a už sme z neho vyčerpaný (manžel, dcéra a ja). Nechce sa nám učiť, nemá autoritu voči nám - rodičom a učiteľom tiež. Zatajuje domáce úlohy, žiacku knižku, v nej má skoro každý deň poznámku a to najskôr od triednej učiteľky, je tiež z neho zúfalá, učí ho matematiku. Liečime sa u neurológa od februára a nasadil mu kvôli výsl. EEG - TIMONIL a teraz od pondelka mu pridal NOOTROPIL. V pondelok bol doma krik. Prišiel domov o 19 hod. a to nebol naučený, lebo ja aj s manželom sme prišli s práce a on bol rád, že nemá dohľad, tak bol od poóbedia celý čas vonku. Potom za pol hod. sa akože učil len prírodopis a že vraj viac nič nemajú (ako vždy!) no a bolo. To, čo sa často opakuje - vraj mu neveríme a my ho nemáme radi a pod., my sme tí najhorší, čo ho nemáme radi. Za radu Vám vopred ďakujem

  • Dobrý deň. Mám skoro dvojročného syna, ktorý je len zriedkakedy v kľude. Sám sedel a posadil sa v šiestich mesiacoch, chodiť začal v ôsmych mesiacoch, pričom fázu lezenia úplne preskočil. Stále niečo vystrája, skáče, bije staršiu sestru. Vyčítajú mi, že málo naňho dávam pozor a neviem si ho ustrážiť. Lenže on je vážne nezvládnuteľný a neplatí ani krik, ani bitka. Preto nekričím, ani ho nebijem. Načo, keď to ani nezaberá? Prosím vás, je to len také obdobie, alebo bude aj vo vyššom veku nezvládnuteľný? Ďakujem za odpoveď.