dnes má meniny Hedviga
zajtra Lukáš
17.10. 2019
    Mgr. Dorota Smetanová
    Poradňa pre šťastnú detskú dušu

    Netrápte sa! Poradíme Vám, ako vychovávať detičky od útleho veku, aby v dospievaní a dospelosti z nich vyrástli ľudia, odolní voči psychickým poruchám.

    So svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rada podelí:
    Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi
     

    240
  • Dobrý deň, mám 3,5-ročného syna, ktorého správanie mi začína robiť veľké starosti. Problémom sú jeho záchvaty zlosti. Má ich prakticky od 1 3/4 roka. Myslela som si - obdobie vzdoru prejde a bude pokoj. Lenže jeho výstupy sa stupňujú. Spočiatku ich mal len keď bol unavený, zvyčajne pred poludňajším spánkom alebo neskoro popoludní, ale napr. včera mi urobil výstup trikrát. Najskôr na obed, keď sa vracal zo škôlky sme stretli môjho manžela, ktorý odchádzal preč. Syn začal vrieskať, že chce ísť s ním - scéna na celú ulicu, potom sa doma nechcel vyzliecť, potom nechcel ísť spať a všetko za asistencie obrovského revu, odmietania a táto polhodinová scéna bola ukončená mojím zlyhaním nervov, keď nezabral krik, capla som mu jednu na zadok a išiel spať. Poobede pri prechádzke chcel vojsť do vykopaného kanála plného blata a nedal si rozumne vysvetliť, že tam nemôže ísť, že bude špinavý a pod. Zase rev, ziapanie na celú ulicu, šokované pohľady všetkých okoloidúcich. Prešlo ho to asi po 20 min. Večer, tesne pred spaním, si spomenul, že chce rebrík z balkóna, že ide "maľovať" stenu. Opäť, žiadne rozumné vysvetľovanie, že už je neskoro, ideme spať, rebrík je špinavý a pod. ... nezaberalo, scéna ako z hororu, škriekajúce, revajúce dieťa asi 20 min. Keď sa upokojil, v posteli mi povedal, že sa stále hnevá a že ho bolí bruško. Nato začal zvracať, stalo sa to prvýkrát. Ja si myslím, že to malo súvis s jeho záchvatmi zlosti v priebehu dňa.
    Ja už nevládzem. Neviem, ako to zastaviť, ale ja už nemôžem, možno susedia na nás zavolajú sociálku, lebo od nás je asi počuť len krik a rev. So synom sa všeobecne ťažko vychádza, stále sa snaží presadzovať svoje, často mrnčí, keď mu nevyhoviem. Ťažko zaspáva, zle spí, je akýsi celý nervózny a nepokojný. Asi som ho rozmaznala, alebo čo. Čo mám robiť? Mám sa obrátiť na psychológa alebo ešte počkať? Ďakujem.

  • Dobrý deň. Prosila by som Vás pomôcť mi s mojím problémom, ktorý sa týka 4,5-ročnej dcéry. Prvý rok chodila do škôlky s menšími problémami (v pondelok s plačom, ale postupne sa vytrácal, vo štvrtok, v piatok bez plaču). Teraz v druhom roku im vymenili učiteľky a dcéra mi do škôlky nechce chodiť. Ráno vstane už s plačom, že ona do škôlky nejde a plače aj celý deň v škôlke. Keď sa jej pýtam, že prečo plače, povie, že jej chýba maminka. Je šikovná, veľa sa naučí v škôlke. Keď je chorá a príde potom do škôlky, tak ju mrzí, že nerobila to, čo ostatné deti počas toho týždňa (vidí na nástenke vyvesené práce...) Odhlásiť ju nechcem, viem, že by jej škôlka a rovesníci chýbali. Ja som doma na MD. Ďakujem za odpoveď a prajem pekný deň.

  • Dobrý deň! Náš takmer trojročný syn je stále urevaný, vzdorovitý, umaznaný (a popri tom má aj mladšieho súrodenca) a od 1,5 roka je strašne srditý. Niekedy ho to chytí 1x za deň, inokedy 1x za týždeň a niekedy máme aj mesiac pokoj. Strašne reve, kričí a hádže sa o zem. Upokojí sa iba vtedy, ak ho zoberiem na ruky. Inakšie reve aj pol hodinu aj viac. Sme z toho zúfalí a nevieme, čo máme robiť. Do škôlky nechodí, ale chceme ho dať od apríla. Neviem, či by sme ho nemali dať aj skôr. Ak by mu to pomohlo. Prosím Vás, poraďte mi.

  • Dobrý deň. Problémy nám robí sneh. Dcérka má rok a pol. Keď sme vyšli von a bolo nasnežené, nechcela vôbec stúpiť na sneh a keď sa jej dostal na topánočky len na ne pozerala a doslova revala. Neskôr, keď sme išli domov dokonca snežilo, to už popri revaní ju aj triaslo. Vôbec neviem, ako mám reagovať. Myslela som si, že je len unavená. No dnes doobeda to bolo to isté. Aj som jej dala ručičku, že pôjdeme spolu, no ani nám nestúpila a zase plakala. Veľmi pekne ďakujem za radu, u nás je momentálne všade dookola.

  • Moja takmer 2-ročná dcéra od narodenia zle spávala a odmietala spať v detskej postieľke. Tým, že som ju často v noci kojila, naučila sa spať so mnou v manželskej posteli. Teraz ju musím aktívne uspávať, čo trvá bežne aj hodinu a neviem, ako ju mám naučiť na samostatnú posteľ, aj keď v spoločnej spálni. Navyše pri silnejšom plači sa zvykne pogrcať, takže ju nedokážem nechať samotnú za zavretými dverami...

  • Prosila by som o radu. Som mamička 4,5-ročnej dcérky. Bola som s ňou tri roky na materskej, spolu sme si užívali. Rok som chodila do práce, ona do škôlky. Bola spokojná, zvládla to super. Stále jej venujem všetok svoj voľný čas, splníme jej všetko, keď si zaslúži. Od júla som doma. Celé prázdniny sme strávili spolu. Od septembra chodí znovu do škôlky. V decembri čakáme druhé dieťa, dcérka sa na súrodenca veľmi teší. Stále sa o ňom rozprávame, vybrali sme spolu meno, bola s nami aj na ultrazvuku a videla bábätko. Vie o tom už päť mesiacov. Náš problém sa začal v auguste, keď sa začala v noci pocikávať. Tento problém sme s láskou odstránili, bez bitky a trestov. No začal nový problém. Vždy v noci príde do našej postele, že je smutná. Nedokázali sme ju odmietnuť, hlavne kvôli tomu, aby sa necítila odstrkovaná, keď čakáme bábätko. Lenže podali sme jej prst a ona si vzala celú ruku. Odmieta už sama aj zaspávať... Keď sa blíži večer začne zjednávať, že chce spať so mnou... Ja som trpezlivo vstávala v noci k nej aj 10x, hoci sa mi už ťažko dvíha, ráno som bola unavená... Ale stále sa to zhoršuje. Kúpili sme jej dve lampy, pod sľubom, že bude sama spávať. Márne. A tak mi po mesiaci došla trpezlivosť a naša slečna začala dostávať tresty. Za jednu "prehýrenú" noc nesmie dva dni pozerať telku. Najprv tvrdila, že chce trest, len aby mohla so mnou spať. Zo začiatku sme jej z trestu odpúšťali a prekukla to. Ale teraz to tvrdo dodržiavame a asi to začína zaberať. Len mám z toho zlý pocit, aby som jej po psychickej stránke neublížila, alebo aby to naše bábätko neprestala mať rada. Snažím sa jej plne venovať, ale v noci potrebujem proste oddych. Fyzicky ju netrestáme, možno raz symbolické capnutie po zadku. Ešte bezo mňa nespala v noci nikdy, vždy sme boli spolu v byte. Spávala vo svojej izbe. Potrebovala by som poradiť ako vyriešiť šetrne tento problém, a aj ako ju pripraviť na to, že keď budem v pôrodnici, bude len s ockom. Ona stále tvrdí a pýta sa: "Budeš stále pri mne? Aj keď budeš rodiť bábätko?" Som už teraz z toho zúfalá... Prosím Vás o Radu. Vopred ďakujem.

  • Dobrý deň, volám sa Michaela a žijem so svojou rodinkou v Holandsku. Už dlhšie ma trápi jeden problém a to je, že neviem, akými rečami mám rozprávať na svojho 13-mesačného synčeka, aby som ho nepoplietla a aby sa vôbec naučil rozprávať. Situácia u nás je totiž trošku komplikovaná. Ja som zo Slovenska (slovenský jazyk), manžel je z Maroka (arabský jazyk). Žijeme v Holandsku (holandský jazyk) a medzi sebou sa rozprávame anglicky a španielsky. Maximálne koľko rečí sa dokáže naučiť malé dieťa naraz? Ďakujem

  • Dobrý deň, máme 3,5-ročného syna. Pred rokom sa nám narodil druhý syn. Prvé tri týždne sme prežívali horor. Nejako nám ten rok ubehol a na staršom synovi sa začínajú prejavovať neblahé vlastnosti. Ak to vlastnosti vôbec sú. Samozrejme je vo veku, keď začína opakovať po dospelých. Preberá ich slovník a z jeho úst to pôsobí, aspoň na mňa, dosť nepríjemne. Začína plakať za každú hlúposť. Jeho plač prechádza do ručania a nie je možné ho utíšiť. Mám pocit, že nastupuje súrodenecká rivalita. Môj problém nastal ale pred pár dňami, keď začal medzi 22,00 a 24,00 intenzívne rozprávať zo sna. Mám pocit, že prežíva každý okamih zo dňa. Aj keď ho karháme, občas dostane aj po zadku. Samozrejme, že ho netlčieme - nefungovalo by to. Je tvrdohlavý, presadzuje si len to svoje a svojím ručaním budí mladšieho brata, začína mu robiť zle. Trápi ma to jeho budenie sa v noci. Rozpráva zo sna, napr. nenávidím to, choď preč, neznášam ťa a pod. Desím sa toho, že to neprejde. Niekedy cez deň je to podobné. Prehnane reaguje na ročného brata. Z toho vznikajú konflikty. Snažíme sa všetko mu vysvetľovať. On však neskôr náš dospelácky slovník využije vo svojej detskej reči. Snažíme sa ho vždy niečím zamestnať. Niekedy však odmieta naše nápady a presadzuje si svoje. Nevie sa sám zahrať ani 10 minút. S manželom už nevieme, ako reagovať, aby sme mu neublížili - myslím psychicky. Od septembra nastúpil s miernymi ťažkosťami do škôlky. Žiaľ, po 6 dňoch ochorel a po ďalších 5 znova. Takže je viacej doma ako v škôlke. Ja už chodím do práce tri dni v týždni. Mladšieho syna opatruje pol dňa moja mama. Museli sme však st. syna oklamať, že aj on chodí do jasličiek. Spočiatku sme hovorili pravdu, že on zostáva s babkou. Potom však v jeho hlavičke skrsla spásonosná myšlienka. Prečo by aj on nemohol s babkou zostávať doma sám. Nič iné vhodnejšie nám nenapadlo. Prosím vás o radu. Ako ísť na staršieho syna, ako sa snažiť odvrátiť jeho pozornosť v rozprávaní od nevhodných slov, na ktoré má naozaj ešte dosť času. Vopred ďakujem za odpoveď.

  • Dobrý deň, obraciam sa na vás s prosbou o radu, pretože naozaj neviem ako ďalej. Problém síce nie je "veľký", ale neviem si poradiť. Mám dve dcéry vo veku 3 roky a druhá má 17 mesiacov. Staršia dcéra prechádza obdobím vzdoru už riadne dlho, niekedy to zvládame, inokedy mi uletí ruka a dostane na zadok, alebo na ňu len nakričím. Predpokladám, že sa tak správa s časti zo žiarlivosti na mladšiu dcéru, i keď sa snažím robiť maximum, aby na to nemala dôvod. Je síce veľmi rozumná a má dni, keď je ako med, ale má dni, keď od rána si s ňou neviem rady. Chodí do škôlky, tam ju považujú za jedno z najlepších detí. Nebije sa, doma však áno. Spáva cez obed, doma však nie a skúšali sme všeličo. Hlavný problém, ktorý vyvstal však je, že posledné týždne vstáva v noci takmer každú hodinu, príde do spálne - raz chce piť, potom cikať, potom sa príde opýtať, kedy ráno vstaneme a podobné výmysly, keď príde okolo piatej ráno, viac nezaspí. Problém je v tom, že pri svojich výletoch do spálne zobudí mladšiu sestru a tú je problém uspať, takže si viete predstaviť, ako to vyzerá, keď ráno o tretej plačú dve naraz. Nevládzem ďalej, neviem, ako to riešiť, snažím sa jej vysvetliť po dobrom, odíde do postele, ale potom spustí plač a všetci sme hore.
    Prosím vás o radu ako postupovať, ako ju presvedčiť, aby spala celú noc...

  • Chcem sa na Vás obrátiť s prosbou o radu. Veľmi by som chcela pomôcť svojej štvorročnej dcérke prekonať obdobie, ktoré teraz prežíva. Od septembra začala chodiť do škôlky. Doteraz bola od svojho jedného roku so starými rodičmi doma, keďže ja som nastúpila po roku rodičovskej dovolenky do práce.
    Prvé dva dni v škôlke prešli bez plaču, no už večer pred ďalším dňom začala plakať, že ona už do škôlky nechce ísť. Jej prvé slová ráno sú, že ona nejde do škôlky a tak to pokračuje až tam. No v škôlke jej plač naberá na intenzite a do triedy ju musím vniesť a odlepiť od seba a stále srdcervúco plače. (aj keď ten plač po chvíli ustane, ako mi povedala učiteľka). Tak to už trvá tri týždne. Pýtala som sa učiteľky, či s nejakým dieťaťom nemá problém, ubezpečila ma, že to tak nie je, malá sa celý deň pekne hrá, zapája sa do činností, poslúcha. Len sa jej nepáči, keď ju rýchle kŕmia (zvykla si jesť sama a pomalšie), dohodli sme sa, že nech zje koľko vládze. Podobne pri spaní sme našli kompromis. Pritom do škôlky nešla celkom nepripravená, celé leto sme sa o tom rozprávali, čo všetko nové sa naučí, koľko bude mať nových kamarátov (veľmi rada sa hrá s deťmi), dokonca aj v škôlke sa bola pozrieť a hrala sa s deťmi (vtedy sa jej tam páčilo). Jej najväčší argument, prečo tam nechce chodiť, je: „Ja tam chcem mať teba.“ Neviem, ako jej ešte môžem pomôcť, vysvetľujem, chlácholím, argumentujem, snažím sa vždy vymyslieť ráno nejaký zaujímavý program na poobede, keď po ňu prídem, aby sa mala na čo tešiť, ale je to stále rovnaké.
    Snáď mi poradíte, veď určíte sú viacerí rodičia, ktorí prežívajú práve to isté, ďakujem.