dnes má meniny Bohuslav
zajtra Kamila
17.7. 2019
    Mgr. Dorota Smetanová
    Poradňa pre šťastnú detskú dušu

    Netrápte sa! Poradíme Vám, ako vychovávať detičky od útleho veku, aby v dospievaní a dospelosti z nich vyrástli ľudia, odolní voči psychickým poruchám.

    So svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rada podelí:
    Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi
     

    240
  • Dobrý deň, chcem Vás poprosiť o radu ohľadne môjho syna. Bojí sa detí, kým som s ním bola na RD boli sme párkrát v tunajšom materskom centre, ale nechcel tam veľmi chodiť, lebo sa bál menších detí, starších nie. Minulý rok v auguste dovŕšil 3 roky a v septembri nastúpil do škôlky. Ja som bola v tom čase tehotná. Na škôlku si zvykal ťažšie, ráno za mnou plakal, ale poobede, keď som pre neho prišla bol vysmiaty a spokojný, aj učiteľky vraveli, že sa pekne hral sám aj s deťmi, všetko spapal atd., nemali s ním problém. Plakal len vtedy, keď plakalo nejaké iné dieťa, takže učiteľky sa snažili tomu predchádzať - keď videli, že niekto spadol, alebo sa udrel, bežali preventívne aj k môjmu synovi, aby neplakal. Lenže koncom októbra ochorel (zápal pľúc) bol doma aj celý november, tak som si povedala, že ho dám do škôlky až na jar. V decembri sa nám narodil druhý synček. Mal voči nemu prejavy žiarlivosti, ale iba vtedy, keď maličký plakal, iba to mu vadilo, inak mu nosil hračky, vedel mu dať cumlík do pusy, aj ho pohladkal a tak. Problém nastal, keď som chcela vyjsť na prechádzku aj s inou mamičkou. Začal vyjednávať, že pôjde na prechádzku, len keď nikoho nestretneme, myslím tým, že nestretneme žiadne deti, dospelí mu nevadia. Dnes je po tých 5 mesiacoch tretí deň v škôlke, zatiaľ tam išiel stále s plačom, domov ho beriem o 12 na obed. Učiteľka vraví, že má strach z detí, drží sa stále pri nej, dokonca aj keď išla na WC, čakal ju pri dverách. Ale keď mali zamestnanie - niečo o kvietkoch, deti sedeli pekne na stoličkách a nekričali, sedel aj on, zapájal sa do debaty, vtedy sa už nebál. Vravela aj to, aby sme ho tam dávali, že on si zvykne, veď predtým si tiež zvykol a že to bude tým, že žije len medzi dospelými (ja som jedináčik a manželov brat má už väčšie deti). Inak ho chválila, že je šikovný, má potrebné vedomosti, len je strašne bojazlivý a komunikuje len s ňou. S učiteľkami som spokojná, sú k deťom milé. V triede im nikto ráno neplače, len môj syn - vidím ako iné maminy vodia deti, že v pohode vbehnú samé do triedy, pričom ja ho tam nesiem na rukách. Chcem sa preto opýtať, či robím dobre, že ho do tej škôlky vodím. Nemám radšej počkať, ak áno, dokedy? Mám doma aj mladšieho synčeka, s ktorým musím cvičiť Vojtovu metódu a pomôcť mi nemá kto, lebo všetci - rodičia aj svokra chodia do práce. Tak neviem, poraďte mi prosím. Ďakujem za odpoveď.

  • Dobrý deň. Máme skoro dvojročnú dcérku. Keď si chce od nás niečo sama od seba vypýtať, vyjadrí to záporom: "Neprosím si mliečko", "Neprosím si kresliť" a pod. Znamená to však, že to chce. Nerobí to vždy, ale väčšinu vecí si pýta týmto spôsobom. Pritom si veci pýta slušne bez nejakého hnevu, alebo panovačnosti. Vieme, že deti mávajú obdobie negativizmu, keď na otázky reagujú zápornou odpoveďou. Nevieme však, či aj negatívne pýtanie si patrí do tohto obdobia, alebo je to reakcia dieťaťa na príliš veľa zákazov, alebo iná chyba vo výchove. Je to pre dieťa tohto veku prirodzené? Ďakujem za odpoveď.

  • Dobrý deň, máme 27-mesačného synčeka a v poslednej dobe začal byť veľmi zlý a agresívny, niekoľkokrát denne robí „cirkus“, počas ktorého si niečo zmyslí a o chvíľu si to rozmyslí. Napríklad, ráno vstávame, kričí, že sa nejde obliekať. Keď mu urobím po vôli, začne kričať, že sa chce obliekať, keď ho idem obliekať, znovu kričí, že sa nejde obliekať a takto dokola. Všetko je sprevádzané veľkým plačom a krikom. Keď teda nakoniec rozhodnem zaňho, poviem mu, že ak chce papať, musí sa obliecť a oblečiem ho aj nasilu, začne kolotoč znova: idem papať, nejdem papať. Už sme s manželom zúfalí, máme takéto cirkusy takmer pri každej činnosti. Vieme, že v tomto veku detičky prechádzajú obdobím vzdoru, ale náš malý nekričí a nehádže sa preto, lebo mu niečo nedáme, alebo nedovolíme, ale konfliktné situácie si takto sám „vytvára“.
    Nie vždy sa dajú tieto jeho „cirkusy“ riešiť kľudne, niekedy je toho na nás naozaj veľa a malý dostane po zadku, alebo naňho nakričíme. Inak je veľmi šikovný, na svoj vek krásne rozpráva, rozoznáva všetky typy áut, farby, je veľmi vnímavý. Ako by sa dali tieto jeho prejavy nerozhodnosti, alebo ako to nazvať, riediť? Je potrebné navštíviť detského psychológa? Vopred ďakujem za odpoveď.

  • Dobrý deň, chcela by som Vás touto cestou poprosiť o radu. Mam 2,8-ročné dievčatko, začalo chodiť do škôlky. Prvé dva mesiace chodila s nadšením, dokonca tak rada, že sa ráno zobudila a hneď utekala do škôlky. Za posledné dva týždne sa veľmi zmenila. Plače, keď sa ráno obliekame, dokonca sa v noci strháva zo sna a s plačom. Dvakrát sa mi v noci pocikala, čo nerobila pred pol rokom. Neviem nájsť príčinu a ani dôvod, prečo sa tak zmenila. Po otázkach, čo sa stalo v škôlke, alebo aký mala deň, nemôžem na nič prísť. Neviem, ako mám postupovať, či zmeniť škôlku, či je to len otázka času, že sa dieťatko zmení? Chce to určitý čas? Ďakujem Vám za odpoveď.

  • Môj 2,5-ročný syn má v poslednej dobe častejšie hysterické záchvaty kvôli všetkému, čo mu nie je po vôli. Nechce sa obliekať, keď máme ísť von, umývať, odmieta nosiť slipy, nohavičky - keďže sa snažíme ho odučiť od plienky. Všetko chce robiť sám, aj veci, ktoré ešte nesmie alebo nedokáže. Keď má záchvat, tak zúri, plače a ťažko sa ho dá ukľudniť. Kope nás, udiera po tvári. Robí to len mne a manželovi. Ako máme reagovať? Dohováranie nepomáha, ani krik, príp. capnutie po zadku. V septembri pôjde do škôlky a máme strach, že ho učiteľka nezvládne. Ďakujem za radu.

  • Môj syn, ak nerátam toto obdobie vzdoru, je normálne dieťa (4 roky), ale ak nám príde nejaká návšteva, je ako vymenený. Ak príde niekto, koho pozná, nechce ho pustiť z detskej izby, nechce ostať sám a ustavične robí zle. Ak príde niekto, koho nepozná, nemôžem zasa ja odísť z jeho izby. Nepomáha nič - vysvetľovanie, sľuby a ani zákazy.

  • Mám 8-ročnú a 15-mesačnú dcéru. Staršia dcéra prejavuje v poslednej dobe mne nepochopiteľné správanie. Odvráva mi, provokuje. Každá moja veta má komentár. Snažím si to nevšímať, ale niekedy už tak dokáže vyprovokovať, že kričím. Do žiadnej činnosti sa nehrnie, musia tomu predchádzať aspoň 3 upozornenia. V škole sa učí dobre, ale samostatné učenie je pre ňu neznámou. Je ešte skoro, aby sa dieťa v druhej triede učilo samo? Ako zvládnuť takú „malú puberťáčku“?

  • Dobrý deň. Mám 6-ročného syna, ktorému učiteľky z MŠ navrhli ročný odklad školskej dochádzky z dôvodu veľkej citovej naviazanosti na matku (teda na mňa), precitlivenosti a takisto horšej komunikácie s neznámymi dospelými. S deťmi problém nemá. Vychovávam ho bez otca. Nie som veľmi spoločenský typ a obavám sa, že čo sa týka syna som zrejme prehnane starostlivá. Zaujíma ma, či mu tým škodím a do akej miery môžem ovplyvniť to, aby sa odo mňa trochu odpútal a stal sa samostatnejším a smelším.

  • Dobrý deň, chcela by som Vás poprosiť o radu pri výchove deti. Mám 7-ročnú dcéru a nechce ma poslúchať a za všetko, čo jej poviem a rozkážem plače. Myslím si, že je to tým, že sme 5 rokov bývali so starými rodičmi a malá je rozmaznaná a vždy, keď som jej niečo zakázala, tak babka jej do dovolila a teraz ma nerešpektuje. Je drzá, odvráva a plačom si chce všetko vydobyť. Už 2 roky bývame sami, ale aj tak sa to nezlepšilo. Aj malému bratovi stále robí niečo zle, pišťi s ním a berie mu hračky a teší sa z toho, že on plače. Keď chcem, aby niečo urobila, tak jej to musím 10x povedať a nakoniec nakričať, až potom s plačom to ide urobiť. Mňa to veľmi vyčerpáva a som potom podráždená celý deň. Už neviem, či je chyba vo mne, alebo v nej. Neviem, ako ju mám odnaučiť, aby stále nemrnčala, aby si upratala svoju izbu, aby si upratala pyžamo, oblečenie, keď príde zo školy. Prosím, poraďte mi. A ak sa dá aj nejakú knihu, alebo niečo, čo by mi pomohlo. Ďakujem.

  • Dobrý večer, chcela by som požiadať o radu. Žijem v spoločnej domácnosti (4 roky) s priateľom, ktorý má z prvého manželstva dve školopovinné deti. Sú u nás každý deň a mňa veľmi hnevá aj trápi, aké sú neporiadne. Nič si po sebe nedokážu upratať. Neporiadok, ktorý večer upracem si na druhý deň, keď prídem z práce nájdem znova. Skoro vôbec ma nerešpektujú. Mám vôbec právo na to, aby ma rešpektovali? Alebo sa musí podriadiť im, lebo ja som ten „votrelec“ v ich živote.
    Určite máte priveľa a oveľa dôležitejších otázok, ako je táto, ale aj tak som sa rozhodla využiť Vašu poradňu. Budem rada, ak mi poradíte.
    Ďakujem