dnes má meniny
zajtra Albín
29.2. 2020
    Mgr. Dorota Smetanová
    Poradňa pre šťastnú detskú dušu

    Netrápte sa! Poradíme Vám, ako vychovávať detičky od útleho veku, aby v dospievaní a dospelosti z nich vyrástli ľudia, odolní voči psychickým poruchám.

    So svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rada podelí:
    Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi
     

    240
  • Chystáme sa s rodinou na pár rokov do zahraničia (Slovinsko). Staršia dcéra je tretiačka na ZŠ, patrí k najlepším žiakom triedy. Poraďte mi, prosím, ako zvládnuť začlenenie do školského procesu v krajine, ktorej reč dcéra neovláda. Netrvám na tom, aby bola premiantka, chcem len, aby zvládala učivo bez stresov. Nemám možnosť učiť slovinsky dcéru vopred, pretože ja som tiež len začiatočník. Ďakujem za radu.

  • Nevím si rady s chováním svého pětiletého syna. Chodí třetím rokem do školky, kde se chová klidně, podle paní učitelky „jakoby by byl stále někde mimo“, doma je velice panovačný, stále odporuje, nic mu není dobré, nechce se učit nebo zkoušet dělat nové věci, nejraději by seděl u počítače. Mívá silné výbuchy vzteku, do všeho a všech kolem kope. Myslím, že jsme s manželem celkem důslední a syn určitě nemá všechno, co si umane.

  • Máme 5-mesačné dievčatko, ktoré veľmi ľúbime, ale býva dosť zlostná (malý nervák), hlavne, keď nemôže zaspinkať. Zaspí len vtedy, keď si s ňou niekto ľahne, alebo ju zoberie na ruky. Chceli by sme, aby sa naučila zaspinkať sama bez našej fyzickej pomoci, pretože je to dosť vyčerpávajúce a už v januári nastupujem do zamestnania. Poraďte nám, čo máme urobiť, aby bola šťastná a spokojná.

  • Riešim takú dilemu a rada by som sa s vami poradila. Študujem v zahraničí, kam denne dochádzam. Dcéra začala chodiť od septembra do škôlky, znáša to pomerne dobre. Občas sa jej ráno nechce, hlavne keď ju nemôžem odviesť ja, tak plače, ale inak tam má kamarátky a je, myslím si, dosť spokojná. Začala som ale uvažovať, že by som ju brala tak 1-2 krát do týždňa so sebou do Rakúska do škôlky kvôli jazyku. Aký je váš názor na to? Myslíte, že by bez problémov mohla chodiť do dvoch kolektívov? Naučí sa jazyk, keď tam nebude denne? Predtým by sme sa, samozrejme, učili slovíčka z nejakých pekných knižiek. Veľmi rada by som túto šancu využila, ale určíte nie za cenu, aby som ju zbytočne stresovala. Ďakujem.

  • Chcela by som poprosiť o radu, naša dcérka Sárka bude mať v decembri 3 roky. Naše problémy s jedením sa začali nástupom do materskej školy (1 rok a 8 mes.). Predtým jedla všetko, mäsko, špenát, zemiaky, uprednostňovala polievky, ale husté a sladké jedlá ako buchty, šišky, palacinky a pod. Mäso a zeleninu zjedla, ale len v polievke. Nastúpila som do práce (dodnes to ľutujem) a malá začala chodiť do súkromnej MŠ, keďže nemala 2 roky, nevzali ju do štátnej. Prvé dni boli hrozné, plakali sme obidve. Potom sa podľa učiteliek upokojila a bolo dobre. Ale bola často chorá, tak asi po 2 mesiacoch som ju nechala doma s bratovou priateľkou. Poznala ju a má ju rada. V škôlke jedla málo, prvé dni aj zvracala. Neviem, či ju nútili jesť, ale asi sa snažili ju nakŕmiť. V marci začala chodiť do inej škôlky (štátnej a v mieste nášho bydliska), ale každý deň sa mi učiteľky sťažovali, že nič nezjedla. Keďže naďalej bola často chorá, najdlhšie vydržala v škôlke 3 týždne, vrátila som sa na materskú dovolenku.
    Po návrate na materskú problémy s jedením pretrvávajú. Chcem sa poradiť, či je to psychického pôvodu, alebo treba urobiť nejaké odborné vyšetrenia. Stolicu máva pravidelnú, niektoré dni aj častejšiu, jej váha je 12,9 kg (v decembri bude mať 3 roky).
    Dosť ma trápi aj to, že prestala piť mlieko, lebo sa pozvracala, keď ho vypila viac. Odvtedy ho odmieta. Vitamíny sa jej snažím dopĺňať ovocím a vit. sirupom Pikovit. Problém je aj v tom, že nechce ochutnať žiadne nové jedlo, ktoré nepozná, dá si ruku na ústa a nedá sa nijako presvedčiť, že je to dobré, ani to ochutnať. Vedeli by ste nám poradiť, ako prekonať problémy s jedením a či má vôbec význam ju dať do škôlky (keďže v decembri by som mala nastúpiť opäť do práce), keď tam tiež nechce jesť? Veľmi pekne ďakujem za Váš čas a radu.

  • Dobrý deň. Som tri a pol roka vydatá. Manžela som si vziať veľmi chcela, bol pre mňa oporou, keď som bola na dne. Mesiac som si poležala v nemocnici s vážnymi depresiami a on mi pomohol postaviť sa na nohy. Keď sme sa brali, myslela som si, že bude dobrý otec aj pre naše budúce deti, lebo k deťom sa vždy vedel pekne správať a zahrať sa s nimi. Lenže v praxi to vyzerá úplne ináč. Naše deti sú neposlušné ako každé iné, lenže on to nevie zvládnuť. Keď sú dobré, tak je to fajn, pekne sa s nimi hrá. Ale ako náhle začnú vymýšľať, začne manžel kričať a všetko vie vyriešiť len bitkou. Ja tiež nie som dokonalá, ale to, čo on robí, sa mi nezdá vhodné. Ja som tiež vyrastala v rodine, kde sa len kričalo a bilo a tak mám aj následky - hlboké depresie. Nechcem, aby sa to stalo aj mojim deťom. Ak manželovi poviem, že sa mi nepáči, ako sa k nim chová, tak sa urazí a odíde. Stále to všetko necháva na mňa, namiesto toho, aby sa k tomu postavil a riešil to normálne. A to už sa ani my dvaja potom nemáme o čom rozprávať.
    Za odpoveď vopred ďakujem.

  • Rada by som poprosila o radu. Moja 2r. dcéra sa začala zaháňať na deti na ihrisku a nielen tam a zároveň ich aj bije. Nie je to len vtedy, ak jej nedajú hračku a pod. Jednoducho sa hrá a zrazu bác. Na upozornenie sa ospravedlní a urobí aj moja, moja, ale aj tak si nedá dohovoriť, že deti sa jednoducho nebijú. Pritom je to veľmi živé (niekedy až moc) a inteligentné dievčatko, aspoň podľa mňa. Pritom, ak ideme z domu, povie si, že deťom sa robí moja, moja a nie biť, ale prax vonku je iná. Medzi deti chodí rada a tak by som ju nerada izolovala od druhých detí. Som z toho zúfalá a už nevládzem donekonečna vysvetľovať a ospravedlňovať sa druhým mamičkám, navyše som cca 1 mesiacov pred pôrodom. Ďakujem za radu

  • Mám ročnú dcérku a už takmer mesiac riešim problém, ako ju odučiť cápaniu
    všetkých ľudí naokolo. Cápe všetkých. Mňa, svojho ocka, ostatných z rodiny,
    rovesníkov i staršie deti, jednoducho každého, kto jej príde práve do
    cesty, keď sa jej chce capnúť. Niekedy to spraví od jedu, keď jej niečo
    zakážem, ale inokedy, hlavne ostatné deti cápe len tak z radosti, ako keby
    sa hrala s hračkou. Ak jej zakážeme iné veci, pochopí a prestane, ale to
    cápanie, toho sa nevie vzdať. Už som jej 1000-krát vysvetlila, že nás to
    bolí, že sme z toho smutní, objímala som ju za to, aj som sa veľmi mračila,
    zvýšila hlas, či capla po ručičke, no nič, čo funguje u iných zakázaných
    vecí, tu nezaberá. Viete mi poradiť, prosím, prečo? Ďakujem.

  • Dobrý deň, o detskom strachu som sa v tejto poradni dočítala mnoho veci,
    nás však trápi strach z detí. Máme 2-ročnú dcérku, ktorá je veľmi citlivá
    od narodenia, avšak veľmi rozumná na svoj vek. Krásne rozpráva od 1,5 roka,
    skladá také zložité vety, používa podraďovacie a priraďovacie spojky ako
    najprirodzenejšiu vec na svete, pamätá si pesničky a riekanky. Nemá problém
    v komunikácii s dospelými, samozrejme, nepusti sa hneď do reči s neznámymi,
    ale s našimi známymi a pre ňu ešte cudzími ľuďmi sa po chvíľke prestane
    ostýchať a pomerne bez problémov sa rozpráva. Ak však ide o dieťa, je to
    iné. Nemrzelo by nás to, keby sa bála len cudzích deti, ale ona sa bojí
    detí, ktoré sa s nami bežne hrajú, tlačí sa ku mne, nechce im dať hračky a
    rozplače sa. Keď si ju nevšímajú, je to celkom OK, ale keď ju nebodaj
    chytia za ruku, tak koniec. Musím ešte dodať, že je zatiaľ naším jediným
    dieťaťom, dojčili sme sa 2 roky a tento strach nemala vždy, snáď niekoľko
    mesiacov. ...

  • Dobrý deň, máme 2,5-ročného syna, ktorý od 6 mesiacov spáva vo svojej izbe.
    Je hyperaktívny, ale so spánkom väčšie problémy nemal. Až na jar tohto roku
    sme mali obdobie, keď sa budil na des a nevedeli sme ho upokojiť a uspať aj
    tri hodiny. Potom spával normálne a posledné tri týždne sa začal znova
    budiť, napríklad o druhej, začne nás volať a vynucovať si pozornosť. Pokiaľ
    vyhovieme, upokojí sa, ale nepustí nás z izby, musíme ho hladkať, čítať mu.
    Ak ho chceme nechať "vyrevať", spôsobí to hystericky záchvat. Nevieme, či
    sa bojí, ale skôr máme pocit, že vymýšľa. Už čakám, kedy nám zazvonia
    susedia, alebo rovno zavolajú políciu. Sme bezradní a nevieme, čo s ním.
    Skúšali sme už všetko od "božskej trpezlivosti" cez nočné prechádzky a
    bylinky až po bitku. Cez deň nespáva vôbec. Je nervózny, neposedný až drzý,
    neovládateľný. Pritom nemám pocit, žeby mal byť "chorobne" hyperaktívny.
    Myslím diagnózu. Skôr mám pocit, že sme niekde urobili chybu a on je
    rozmaznaný. ...