dnes má meniny Magdaléna
zajtra Oľga
22.7. 2019
    Mgr. Dorota Smetanová
    Poradňa pre šťastnú detskú dušu

    Netrápte sa! Poradíme Vám, ako vychovávať detičky od útleho veku, aby v dospievaní a dospelosti z nich vyrástli ľudia, odolní voči psychickým poruchám.

    So svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rada podelí:
    Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi
     

    240
  • Moja dcéra má 13 rokov. Som rozvedená a bývalý manžel má s partnerkou syna, ktorého dcéra nadovšetko miluje. Partnerova súčastná partnerka si s dcérou nerozumie, obviňuje ju, že klame, kradne a to všetko preto, lebo ja som ju zle vychovala, neustále jej vyčíta, čo mám oblečené, kedy som prala a vešala prádlo, kedy som mala zatiahnuté žalúzie, či som pribrala alebo schudla a dcéra ma neustále obhajuje. Dcéra je veľmi inteligentná a citlivá. Zo strany otca zaživa samé traumy, psych. ju týra - napríklad tak, že jej rozpráva, že jej smrdia nohy, má mastné vlasy a pod. Dcéra je práve naopak veľmi čistotná a aby otcovi dokázala svoju "nevinu" neustále sa drhne, dokonca na jej posteľ si nikto nesmie ľahnúť, na papuče si začína dávať mikroténové sáčky, aby sa jej náhodou nezašpinili, denne si umýva vlasy a zachádza to do krajnosti a neustále sa to stupňuje. Bojím sa, aby neprešlo jej správanie do fóbií, ktoré by vyústili jej samotnou izoláciou. Aby to nestačilo, posledne ju obvinili, že ukradla 3000 sk. Bez akýchkoľvek
    dôkazov ju celá rodina aj so starými rodičmi obvinila a nikto sa jej nezastal. Domov prišla roztrasená a 2 hodiny som ju upokojovala. Verím svojmu dieťaťu a viem, že peniaze nezobrala, žiaľ, vinník sa zjavne z toho teší, že sa nedokáže u otca brániť. Ani starí rodičia sa jej nezastali, čo sa však nečudujem nakoľko jej kedysi stará mama vysvetlila, že ona je
    "iná" vnučka, lebo je "nevestina", čo do dnes nepochopila ani dcéra, ani ja. Kým sme neboli rozvedení, správali sa k nej normálne. Neviem, čo mám robiť. Už som sa pokúšala s bývalým manželom porozprávať, ale zbytočne. Rozhovory nikam nevedú a dcéra je neustále vystavovaná psych. tlaku. Nikde inde, kde spala, či už u mojich rodičov, kamarátok a pod. nikdy nič nezmizlo. Keby zobrala takú sumu, určite by som videla, čo si kúpila, lebo ju kontrolujem. V škole sa učí na jednotky, ale cítim, že aj ona je už vyčerpaná z večného obhajovania sa u otca a dokazovania mu toho, že je "dobrá" a mal by ju ľúbiť ako ja. Neviem jej pomôcť, nakoľko k otcovi chce chodiť kvôli svojmu malému bratovi. Kvôli nemu, ako sama povedala, je ochotná aj trpieť a znášať všetok ten teror a ponižovanie, čo však zle vplýva na jej malú dušu. Veľmi ma to trápi, chcem, aby z nej vyrástla zdravá osobnosť a chcem jej pomôcť, som však úplne bezradná. Súdnym zákazom to riešiť nechcem. Všimla som si dokonca, že keď jej otec telefonuje, je nervózna a podráždená, no napriek tomu ide na návštevu, len aby mohla byť s bratom. Posledne prišla s tým, že si myslí, žeby bolo lepšie, keby nežila, nakoľko by ju otcova priateľka už netrápila a mala by pokoj a aj ja, lebo by ma už neohovárali. Som z toho vyplašená, bojím sa, aby u nej nenastala skratová reakcia. Nemôžem ju však 24 hodín strážiť.
    Doma je veľmi pokojná a usmiata, absolvovali sme spolu 3-týždňovú dovolenku, kde sme spolu boli 24 hodín a naozaj si veľmi oddýchla. Bola tak šťastná, ako som ju už dávno nevidela. Máme spolu pekný vzťah, ale vidím, že napriek tomu je smutná. Chcela by rovnako dobre vychádzať aj s otcom. Čo mám robiť, ako jej pomôcť? Ďakujem
    Poraďte mi, prosím, mám o ňu strach.

  • Dobrý deň, chcem sa vás opýtať na jednu vec. Naša 26-mesačná dcérka prechádza obdobím vzdoru. Od našich rodičov a ďalších starších, skúsenejších však často, mi novodobé mamičky počúvame, že ich deti, teda my, sme takí neboli, že oni nepoznali obdobia vzdorov u svojich detí. Pričom v každej knihe, aj skôr vydanej, som si prečítala, že toto obdobie je z hľadiska psycho vývoja u detičiek dôležité atď. Tak som často v rozpakoch, či len terajšie naše detičky sú také. U nás je zatiaľ toto obdobie celkom zvládnuteľné, aj keď som z toho niekedy smutná, že naša dcérka doteraz usmiata, milá, rada spolupracovala, ostala s hocikým, sa zmenila, piští, niekedy ignoruje moje príkazy... Veď viete, o čom asi píšem:)ďakujem.

  • Dobrý večer. Som slobodná matka, môj synček ma necelé 4 mesiace. Stále rozmýšľam nad tým, či som mala právo "vziať" mu otca. Jeho otec sa o nás zaujíma, chcel by nás oboch, ale je to nepolepšiteľný alkoholik, ktorý len sľubuje modré z neba a nič z toho nie je. Rok sme spolu bývali, keď som to už nezvládla a odišla od neho. Stretávali sme sa ale naďalej a za prítomnosti jeho neustálych sľubov som otehotnela. Povedala som si, že to čo zažil on (priateľov otec bol tiež alkoholik), nedovolím, aby zažil aj môj syn. Trápi ma, ako to mám ale všetko vyriešiť, aby bol môj synček šťastný, aby netrpel tým, že nemá otca, aby sa mu neskôr deti nevysmievali, aby ho to nepoznačilo... Bývam s malým u rodičov, tu máme všetko, čo potrebujeme a hlavne úžasný kľud, čo som pri partnerovi nikdy nemala, lebo bol neustále pod parou a nedalo sa predpokladať, čo bude nasledovať (ale nikdy nenasledovalo nič dobré). Určila som otcovstvo, nechcela som byť až taká "zlá", vlastne neviem, či zlá alebo akoby som to nazvala. Mám právo nedať dieťatku otca? Nebude mi to raz vyčítať? Rozmýšľala som, že možno by bolo lepšie, keby malý ani takého otca nepozná, aby sa nemusel za neho raz hanbiť. Naozaj neviem, čo mám robiť, detská dušička je tak krehká a zraniteľná... Ako mám pristupovať k takémuto problému?

  • Dobrý deň, rada by som sa spýtala na nášho 7-roč. syna. Od malička bol živé a veľmi šikovné dieťa. V škole má samé jednotky, no problém je v tom, že deti sa s ním nechcú veľmi kamarátiť, hoci nie je ani bitkár. Je jedináčik. Doma sa s ním veľa rozprávame, dohovárame mu. Bude problém v komunikácii medzi deťmi? Poraďte nám, prosím, ako máme postupovať. Trápi nás to. Ďakujem.

  • Dobrý deň, možno táto otázka nepatrí do tejto poradne, ale všade nás odbijú s odpoveďou, že to je v jej veku normálne. Máme 16-mesačnú dcérku, ktorá nemá vôbec ale vôbec žiadny pud sebazáchovy. Všade sa pchá, hlavne hlavu a ruky. Dobre vie, že zástrčka je nebezpečná a pchá sa tam. Už si to ani nevšímame (všade sú krytky), lebo to jej len dodáva odvahu, aby tam išla. Hlavu pchá do všetkých otvorov, dier v stoličkách, medzipriestorov a stále sa ponáhľa. Nechodí celkom stabilne a okrem toho uteká. Uteká vonku po betóne (na tráve sa nechce hrať, lebo tam nemôže kvôli hrbolom utekať), uteká po byte. Nepozerá pod nohy ani pred seba. Beží a pozerá sa na mňa, zo smiechom narazí hlavou do zárubne, alebo do steny, vonku padá na betón (samozrejme bez toho, aby dala pred seba ruky). My ju ako 16-mesačnú nemôžeme nechať 5 minút v izbe, lebo vždy si nejako ublíži. Brávame si ju na záchod, proste všade. Nasilu, lebo, samozrejme, nechce ísť. Keď k nám niekto príde, tak sa tak predvádza (mimochodom vôbec nemá strach s cudzích ľudí, iba keď na ňu hovoria ženy šušuli mušuli - ale to prekáža aj mne, tak sa trochu hanbí), že uteká do vedľajších miestnosti a tam čaká za dverami, kedy tam niekto vôjde a strašne sa na tom smeje. Keď nik nepríde, tak už sa zase niekde pchá. S ničím sa nedokáže zahrať ani 5 minút. Jedine, kedy dokáže sedieť je, keď papá, alebo sem-tam pri čítaní knižky alebo krátkom vození v kočiari alebo na bicykli. Vôbec nemá cez deň pravidelný spánkový rytmus. Ja neviem, čo robím zle alebo inak ako ostatné matky. Pritom, keď sledujem deti v jej veku, ich mamičky môžu variť bez toho, žeby museli byť deti pritom pripútané v stoličke. Mnohé sa už aj dokážu hrať s nejakými edukatívnymi hračkami. Poraďte, čo máme robiť, ako jej dať tú slobodu a naučiť ju, že si musí na seba dávať pozor? Momentálne je v nemocnici na pozorovaní, lebo mala nejaké bolesti hlavy a krku a nevie sa z čoho... takže pri počte pádov a buchnutí hlavy si ju tu radšej nechali so slovami, že na dieťa treba dávať väčší pozor... sme veľmi unavení, stále sme v strehu a mnohokrát už nevládzeme, a to sme na ňu dvaja...

  • Dobrý deň, máme 5-ročnú dcérku, ktorá už pozná všetky písmená. Začína si písať slová a zistili sme, že nepoužíva samohlásky. Jednoducho ich vynechá a napíše ďalšiu spoluhlásku. Takisto aj pri rozdeľovaní slov ústne na jednotlivé slabiky vynecháva samohlásky. Viem, že je ešte malá a má čas, ale máme strach, či nejde o nejakú poruchu. Pôrod som mala veľmi ťažký, nakoniec boli použité aj kliešte. Neurologička nám vravela, že veľa porúch súvisí s pôrodom. Ináč je dcéra veľmi šikovná, rada a rýchlo sa učí, je vnímavá. Ďakujem za Váš názor

  • Naša 2,5r. dcéra práve prechádza obdobím vzdoru. Nikdy nemala problém sama zaspať, no posledné dni si vymyslí aj nemožné, len aby nemusela ísť do postele. Strašne kričí, že nechce spinkať a je úplne hysterická. Najskôr som myslela, že sa bojí tmy, tak som nechala zasvietené, ale po chvíli chce zhasnúť, zas zasvietiť atd. Nikdy som pri jej večernom zaspávaní pri nej nebola, no posledné dva dni to riešim tak, že ju hladkám až kým nezaspí. Chcem sa spýtať, či je to správne, keď predtým zaspala sama. Ďalší problém máme s jej rozkazovaním. Najhoršie to je, keď sa rozprávam s manželom, alebo hocikým známym tak povie mama nerozprávaj a hovorí to, až kým neodídeme mimo dotyčnej osoby. Skúšala som jej to už aj vysvetľovať aj ignorovať, no to dostane taký záchvat plaču, že je fakt dorozprávané. Chcem vás poprosiť o radu, ako mám v takýchto prípadoch reagovať. Moc vám ďakujem.

  • Dobrý deň, chcela by som sa spýtať, aký máte názor na sprchovanie sa rodičov s deťmi. Môj syn pred niekoľkými mesiacmi začal odmietať sprchovanie a nepomáhalo žiadne presviedčanie, tak som sa začala sprchovať s ním (má 4 roky), nám obom to vyhovuje. Manžel má však na to iný názor, poradíte mi? Ďakujem.

  • Milá pani doktorka, máme 18-mes. synčeka a asi posledné 2 týždne nastal problém pri zaspávaní a odlúčení odo mňa. Od narodenia nikdy nevedel zaspať sám, do 8. mes. iba na rukách, potom našťastie vedľa mňa v posteli. Nikdy nespal vo svojej postieľke, vždy nastal hurónsky plač a aj keď sme ho o zaspaní preložili, do hodiny bol s plačom hore a šup k mame. Tak sme manžela vysťahovali z izby a spíme sami. S tým všetkým sme s zmierili, no najnovšie odmieta ísť spať s manželom (svojím ockom) a už pri odchode do spálne spustí neuveriteľný plač. Do 5 min. už hystericky vzlyká, zadúša sa a ja dlhšie nevydržím a idem ho uspať ja. Vôbec nevieme, čo sa stalo, žiadnu traumu neprežil, neboli sme odlúčení, ani nič podobné. Možno sa to bude zdať malicherné, no od jeho narodenia som nemala pre seba ani jediný voľný deň, nieto víkend. Veľmi milujem svojho syna, no už skutočne potrebujem vypnúť. Začalo sa nám totiž obdobie vzdoru a skutočne, keď má "svoj deň", tak som večer taká hotová, že len čakám, kedy príde manžel a aspoň chvíľu môžem robiť niečo iné, ako to, čo chce malý. Celý deň sa totiž venujem iba jemu, varím a žehlím, keď večer zaspí. Nemyslím, žeby pociťoval nedostatok lásky, dávame mu ju dostatočne najavo, vyrastá v usporiadanej rodine, bez hádok. Okrem toho odmieta ísť dokonca s ockom vonku sám bezo mňa, čo doteraz tiež nebol problém. Môžete mi, prosím, poradiť ako dosiahnuť to, aby pochopil, že mama tu bude, aj keď on odíde von, že ja sa vrátim, aj keď som chvíľku preč? Tak veľmi potrebujem víkend pre seba, že keď si predstavím, že to bude v jeho 15.-tich rokoch, tak sa zbláznim. Ďakujem veľmi pekne za odpoveď

  • Dobrý deň. Máme problém s našou 6-ročnou dcérkou: v septembri má ísť do školy, ale veľmi sa neteší, keďže ešte nevie povedať r a má problém so sykavkami, je dosť hanblivá, v poslednej dobe je veľmi podráždená, keď sa jej niečo nedarí, hneď začne plakať a rozčuľovať sa, že má zlý život a že je iná ako ostatné deti. Snažíme sa ju ubezpečiť, že nie je a že aj iné deti majú občas s niečím problém. Chodíme na logopédiu. Už nevieme, čo s ňou máme robiť a hlavne ako jej pomôcť.