dnes má meniny Elvíra
zajtra Cecília
21.11. 2019
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Chcem sa poradiť ohľadom môjho trojročného syna, pretože som už v koncoch. Môj syn od dvoch rokov nemá plienku, s malou potrebou nemá problém, ani raz sa mu nestalo, aby sa pomočil, len s kakaním to je hrôza. Kaká do gatí, nechce ísť ani na nočník ani na záchod. Do nočníka kakal akurát dva týždne pred Vianocami, kým nedostal darčeky. Odvtedy sa zaťal a kaká do gatí. Keď mu treba kakať, ide sa schovať, a tak sa vykaká. Keď sa ho pýtam prečo, tak sa smeje a povie, že tak to je najlepšie. Už sme s manželom skúšali pochvaly, darčeky, bitku, hrozby, studenú vodu, dala som mu naspäť plienku, nechala som ho v tom, no nič nezaberá. Všetci hovoria, že na to príde sám, ale ja už neviem. Chodí do škôlky, kde nekaká a keď sa ho pýtam prečo sa nepokaká v škôlke, tak povie, že nebude špiniť tete Janke slipy. Ďakujem za radu akokolvek.

  • Ja mám problém väčšinou v práci, kde narážam do mantinelov svojho nadriadeného. Pracujem v detskom domove - v rodinnej bunke. Mám v skupine desať detí, z ktorých dvaja navštevujú špeciálno-pedag. poradňu, jedného chlapca, s ktorým pravidelne navštevujeme detského neurológa a psychiatra (určili mu hyperkinézu) a ďalšie deti, ktoré majú sociálne poruchy. Do bunky sme si prisťahovali dve andulky a deti sa o ne pekne starajú. Začali si pestovať pekný vzťah k zvieratkám. Chceli by ešte akvárium a šteniatko. Šteniatko sa nám aj podarilo, deti sa veľmi tešili, ale radosť im veľmi rýchlo aj pokazili moji nadriadení. Šteňa musí ísť preč. Ja len neviem pochopiť, keď žiadny zákon nezakazuje mať psa v detskom domove a deťom jeho prítomnosť pomáha, prečo to niekto musí zakázať. Pripadá mi to, ako by sa ani nepracovalo preto, aby sme tým deťom pomohli priblížiť sa k normálnej rodine a naučiť ich žiť s citom aj pre iné živé bytosti.
    Chcela by som vedieť, či by sa nedalo niečo urobiť v prospech detí. Sú rôzne terapie, ktoré pomáhajú. Keď sú už dokázateľné dobré vplyvy muzikoterapie, arteterapie a iných, prečo by to nemohla byť práve zooterapia u mojich „sociálne narušených“ detí. PROSÍM Vás, neviete mi poradiť, či by mi niekto mohol pomôcť v tejto veci.
    Ďakujem a prajem príjemný deň.

  • Dobrý deň!
    Prosím Vás o radu pri problémoch s exmanželom a jeho následným vplyvom na naše dieťa. Takmer 5 rokov som rozvedená a žijem v harmonickom manželstve s mojím druhým manželom. Máme spolu dcérku, pričom vychovávame aj moju dcérku z prvého manželstva. S exmanželom nemáme dohodu o návštevách potvrdenú súdom. Každý druhý víkend mu podľa našej dohody prináleží. Problém spočíva v tom, že exmanžel sa neunúva zatelefonovať, či vôbec príde, nakoľko máva denné a nočné služby. Dcéra je nespokojná, neviem jej dať adekvátnu odpoveď. Zvykne sa objaviť so slovami „už som na ceste“. Keďže je dosť chorľavá, (chodieva pravidelne na liečebné pobyty), neviem mu vždy vyhovieť, a preto vznikajú tlaky, ktorých svedkom bola aj maloletá dcérka (6r.). Vulgárne ma urážal pred naším domom, dcéra plakala, no nebral na ňu ohľad. Nakoľko je cudzí štátny príslušník a oženil sa aj kvôli občianstvu, nástojí, aby som dcéru pustila s ním a jeho manželkou do 1500km vzdialenej krajiny. Obávam sa, pretože mi už niekoľkokrát povedal, že ju zoberie a viac ju neuvidím. Viem, že by potrebovala pobyt pri mori, ktorý si nemôžem dovoliť, ale bojím sa ju s ním pustiť. Pretože sa oženil so zámožnejšou pani, kupujú jej extra drahé hračky, všetko, čo si zaželá, no na oblečenie nedostáva nič, hoci sme sa na tom ústne dohodli. Dcéra na jednej strane plače, že nechce byť s ním, no na druhej strane sa teší, lebo vie, že opäť čosi dostane. Vrchol všetkého je, že takmer vždy, keď ju prinesie domov, je nachladnutá, alebo chorá a musíme ísť zakaždým lekárke pre antibiotiká. Na moje naliehanie, aby jej nedával saténové pyžamá, sa iba pousmial, že pre jeho dcéru bude dávať len to najlepšie.... žalovala sa mi, že je jej tam zima, nemá vlastnú postieľku, ani paplónik a musí spať pri otvorenom okne. Chápem ho ako človeka, no nechápem ho ako otca a chcela by som Vás poprosiť o radu, čo mám spraviť pre to, aby súd obmedzil styk s ním. Veľmi Vám ďakujem.

  • Dobrý deň, ak budete môcť odborne poradiť, vopred vám ďakujem.
    Ako pomôcť/iniciovať záujem o prácu a usporiadanie zakl. osobných zabezpečení?
    Ide o švagra, má 33r., od detstva bol „nezbedný“ a boli občas problémy, no tie sa dali vždy nejako vyriešiť. Oženil sa hneď v 19 r., má syna (13r.), so ženou a synom nežije už pár rokov, po vojne pracoval v podniku blízko bydliska a býval s rodičmi. Keď odišiel od ženy, začal pracovať len tak príležitostne -brigády, práca na krátky čas, všade mu niečo vadilo a necítil sa „slobodný“. Potom odišiel do Čiech s vidinou možno jednoduchšieho života, absolvoval podobne len príležitostne brigády a prácu cez agentúry na krátky čas. Min. rok mal úraz, kt. si vyžadoval dlhšie liečenie (zlomená noha) a pomoc, tak sa vrátil k rodičom na Slovensko. Všetko je už ok, no do práce sa stále nechystá,
    má 2-och súrodencov, tí pracujú, majú rodinu, zabezpečili si svoj život,
    rodičia sú veľmi pracovití.
    Všetci blízki mu ponúkajú pomoc, dohadzujú dobrú prácu, no má stále nejaké argumenty, aby povedal nie.
    Nechce si dať ani poradiť v ničom osobnom, (starostlivosť o syna, usporiadanie zabezpečení - neplatí sociálne, zdravotné, nemá doklady, kontrola u lekára...) všetko – načo? Nepoberá ani korunu a živia ho rodičia, samozrejme, dotujú aj jeho syna a vynahrádzajú mu, čo sa dá, ťažko to stručne popísať.
    Prosím vás, ak máte skúsenosť, alebo predpokladáte, čo by mohlo byť úspešné, aby sa začal starať aj o „pozemské“ záležitosti a zišiel z toho svojho pomyselného obláčku, prosím, poraďte.
    Vidím, že to všetkých moc trápi a už sa nevedia pohnúť...
    Všetko dobré a srdečná vďaka
    iiva,
    Neviem, či je vhodnejšie dať ultimátum, alebo dohovárať, ako motivovať, ako argumentovať...?

  • Dobrý deň, prosím Vás o radu. S manželom sme sa vzali po dvojročnom spolužití (poznáme sa ale už 10 rokov). Pri našom spolužití som nepociťovala nejaké väčšie starosti, ale akonáhle manžel začal podnikať, odišiel z práce a ja som ostala v práci, začali sa finančné problémy a tým všetko išlo dole vodou. To by sa však dalo vyriešiť. Väčší problém mám s manželovou nedôverou. Nemôžem nikde ísť bez neho, pretože to už nie je ono, takýto vzťah a manželia majú všade chodiť spolu (on pritom chodí na kávu aj bezo mňa, aj keď nie často, vraj je to iné - pracovné), nemôžem si obliecť to, čo chcem ja, lebo toto je krátke, toto je priesvitné, v tomto mi bude zima atď. A keď si aj tak niečo oblečiem, čo chcem ja, tak je oheň na streche, lebo neposlúcham, lebo mi je všetko jedno... Nakoniec mi povie, že mu je to jedno, že aj tak nie som modelka a on na mňa nežiarli. Častokrát, keď sa hádame, ponižuje ma nadávkami a hovorí mi, že som nenormálna a nič nechápem. Nie je to jednoduché, vždy som sa snažila mu vo všetkom pomáhať, milovala som ho z celého srdca a on na mňa nie raz siahol rukou. Odpustila som mu to zakaždým. Ale už naozaj neviem, čo mám robiť. Sme zobratí len rok. Stále mi sľuboval, že sa všetko zmení. Potom mi povedal, že som sa zmenila ja, k horšiemu, predtým sme sa vraj nikdy takto nehádali. Samozrejme, že nie, vtedy som nevidela to, že ma obmedzuje, že on si robí, čo chce a ja sa bojím povedať aj to, že idem s kolegyňou na kávu, lebo bude doma cirkus, čo si máme rozprávať na káve, či mi nestačí, že sme spolu v robote. Je to hrozné, že si to uvedomujem a neviem s tým nič robiť. Darmo mu niečo hovorím, ja ho vraj neviem pochopiť, ako ma miluje.

  • Prosím vás o radu, čo mám robiť po smrti mojej milovanej manželky. Mám dcérku Gabiku, ktorá má 8 rokov a žijeme v rodičovskom dome mojej manželky. Manželka Andrejka mi umrela po operácii mozgu v nemocnici v Košiciach, kde som s ňou po operácii bol každý deň. Som zúfalý a mám strach, čo bude ďalej. Som zamestnaný, ale v práci sa neviem sústrediť a stále myslím na manželku. Predtým som chodil do práce na týždňovky, ale teraz ma to ťahá domov každý deň. Je to finančne nákladné, lebo pracujem 80 km od domu. Prosím, pomôžte mi nejakou radou. Ďakujem s pozdravom

  • Som na materskej dovolenke s dcérou, ktorá má 5,5 mesiaca ale v nej nie je problém. Vadí mi na manželovi viac vecí:

    je workoholik

    keď mu zavolajú jeho rodičia, hneď letí k nim kedykoľvek

    doma nič neopraví i keď to vie, ale je lenivý a vyhovára sa

    klame ma i keď sú to drobnosti, ktoré sa dajú prepáčiť, ale ja mám rada poctivosť

    nepamätá si moje ani dcérine narodeniny, ani iné dátumy

    nikdy mi nedal kvet alebo medovníkové srdce

    keď sa chcem s ním vyprávať, povie mi nevrieskaj i keď nekričím, ale asi ho unavuje, keď mu to poviem viackrát, nevie ma pochopiť.

    Pracuje s otcom v rodinnej firme, otec mu berie z výplaty dosť peňazí a on si to nechá. Má brata, ktorému žena by minula aj milión a ja šetrím ako sprostá. Dnes ma zasa oklamal, a to je asi tak raz do týždňa. A toto je vec, ktorú by som mala vedieť i ja. Sme manželia skoro dva roky, dcéru má rád, ale to takto nemôže pokračovať. To, že je málo doma, som si už zvykla, ale vadí mi to, že ma klame a stále chodí k rodičom i keď ja mám toho času s ním málo. Napr. má voľno jeden deň v týždni, inak robí skoro 13 hodín a je u rodičov asi 4 x denne, lebo ho buď stále volajú, aby urobil toto alebo toto. On je najstarší syn a boli zvyknutí, že im všetko urobil. Rodičia bývajú asi 800 m v dome, mi na bytovke. Možno som sa na neho moc upla, alebo čo ja už neviem, ale keď má to voľno, tak chcem, aby bol s nami. Prosila som ho, aby v noci nakŕmil malú, nech sa vyspím, ale on povie ešte ju nechaj spať, pri ňom by asi skapala od hladu. Inak on ju niekedy prebalí a okúpe. Ja neviem, či mám zachádzať viac do podrobností. Asi je na chybe to, že má brata, ktorý nevychádza so ženou a ani jeho otec zrovna moc nevychádza so ženou, ale to je kvôli žene manželovho brata, lebo on ju podporuje a ona si nič nevie vážiť, všetko minie a mi šetríme. Občas ma aj problémy v práci a vo firme. Príde z práce, naje sa a ide spať alebo k pc, i keď mu hovorím, aby bol pri mne, keď sa celý deň nevidíme, že sa budeme vyprávať, ale on nie, málokedy ma poslúchne.
    Tento rok bude mať 30 rokov, ja mám 23. Mal by mať rozum, keď má toľko rokov, ale asi je to tým, že do 28 rokov žil u rodičov...

  • Dobrý deň, mám problém, s ktorým si už dlho neviem poradiť, možno ani nie je nejaký vážny, ale mňa to veľmi trápi.
    Začalo sa to minulý rok, bola som tehotná a úprimné som sa tešila, ale v druhom mesiaci som musela zostať na rizikovom tehotenstve doma. Manžel bol stále v práci a ja sama doma musela som ležať na lôžku na odporúčanie lekárky. Ako čas plynul, ja som sa cítila čoraz horšie psychicky... často som bola plačlivá, niekedy som preplakala aj pol dňa. Keď som povedala manželovi, že ma trápi, že si ma moc nevšíma, tak mi len povedal, že nemôžem byť rozmaznaná. Bolo to pre mňa ťažké, tehotenstvo som si tak nepredstavovala, manžel moc nemal záujem ani len si so mnou citát knihy o bábätkách a mala som pocit, že aj vecičky pre bábätko, keď musel ísť nakúpiť, sa mu nejako nechcelo, lebo stále len frflal... potom sa narodil malý, manžel bol síce pri pôrode, ale trochu ma sklamal, lebo som čakala, že mi aspoň čosi potom povie, keď prišiel za nami na druhý deň, ... bola som smutná, mala som ťažký pôrod a dosť vážne popôrodné komplikácie, manžel sľúbil, že si zariadil dovolenku na týždeň, ale nestalo sa tak, nemal mi kto pomôcť s malým... dlho mi trvalo, kým som sa po pôrode zotavila, lebo som bola stále na všetko sama a manžel chodil na služobné cesty aj do zahraničia, aj mimo BA. Často som plakávala, už ani neviem prečo, či z pocitu beznádeje, vyčerpania toho, že som mala pocit, že si ma neváži... naozaj neviem... možno som až príliš očakávala... ale potom to trochu prešlo, malý mal cca 4 mesiace a ja som sa snažila začať žiť nejako normálnejšie, nemyslieť na nič, na to, čo by som chcela ja... snažila som sa žiť akoby zajtrajšok ani nemal byť... darilo sa mi tak žiť až do minulého týždňa, kedy sa ten stav znovu vrátil... cítim sa sama pred sebou zlá matka, aj keď okolie vraví, že ako úžasne sa starám o malého... ale ja sa cítim tak zle, stále plačem nad hocičím... nad tým, že sa mi nedarí schudnúť, zbaviť sa bruška (manžel mi dal párkrát najavo, že dokedy takto budem vyzerať). Pani doktorka, ja už naozaj neviem, ako si nanovo vybudovať svoje sebavedomie, predtým som bola samostatná nezávislá žena, zarábala som si na svoje potreby a to, čo som chcela... a teraz starám sa len o to, aby bolo všetko doma v poriadku, manžela, ktorý mi na všetko odpovie „aby som nebola rozmaznaná“, keď mu poviem, že by som chcela to, či ono... je mi hrozne, keď si mám od neho niečo pýtať... chýbajú mi nežné slová, pozornosti, aspoň občas... mám pocit, že si ma môj manžel neváži, že som mu ľahostajná... aj keď som mu o svojich pocitoch hovorila už 1000x, nechápe ma... prosím, poraďte mi, ďakujem

  • Žijeme s manželkou spolu vyše 13rokov. Prežili sme spolu nádherné, ale aj veľmi ťažké chvíle. Máme spolu pekného, milého a dobrého syna, ktorý sa veľmi dobre učí. Máme sa nadovšetko veľmi radi a svojho syna nadovšetko veľmi ľúbime.
    Zhruba pred pol rokom sme sa dostali do veľmi ťažkej krízy, z ktorej sa nemôžeme pozbierať. Manželka urobila niekoľko chýb, ktorých dôsledkom bola strata dôvery. Vysvetlili sme si to, uznala si svoju vinu a hneď bola schopná všetko napraviť a aj napravila. Bolo to od nej veľmi veľkorysé a úprimné gesto, ktoré si veľmi vážim. Urobila skutočne všetko preto, aby sme sa dostali do takého stavu, aký sme vždy chceli a presvedčila ma, že takéto veci sa už nikdy nebudú opakovať, čomu aj verím, ale môžu prísť iné veci a ...?
    Problém však zostal otvorený a nie jeden, ale hneď dva:
    1. nejde nám zabudnúť na udalosti, ktoré boli príčinou nedôvery,
    2. samotná nedôvera veriť manželke, ktorá ma už oklamala.
    Ukončiť vzťah nechceme za žiadnu cenu, všetko sme si prebrali, vyjasnili, chceme ísť ďalej, ale už zhruba pol roka sa nemôžeme dostať do normálneho stavu.
    Stále sa k tomu dostaneme priamo alebo nepriamo tak, že nám to niečo pripomenie a pod. Už nás to prenasleduje ako nočná mora.
    Môžete nám poradiť, ako by sme mohli čím skôr zabudnúť a ako získať, lepšie povedané priblížiť sa naspäť k 100-percentnej dôvere? Ďakujeme.

  • Dobrý deň, môj manžel je diabetik, sme spolužiaci od 6-tich rokov, manželia sme 5 rokov, vzťah trvá 11 rokov. Diabetes má od 12-tich rokov. Počas chodenia som zažila hypoglykémie, ale nikdy to nebolo nejaké vážne, prípadne som nebola v priamom prenose, na scéne som sa zjavila až keď bol pri vedomí v starostlivosti lekárov. Prvú veľmi dramatickú situáciu sme zažili na jeseň. Len niekoľko minút ho delilo od smrti. Keby moja svokra nebola zdravotná sestra a čírou náhodou nie sme tam, tak dnes som vdova. Bol s cukrom úplne na nule. Spätne sme analyzovali chybu (v noci vracal a nedostatok prúžkov na meranie glukózy + normálne dávky inzulínu). Ďalšia hrozná príhoda sa stala na lyžovačke. Mal viac pohybu, neodhadol to s inzulínom.
    A dnes. Stále sa mi trasie žalúdok, keď si na to spomeniem. Odpadol. Chcel byť vzorný, pichol si inzulín a pol hodinu čakal. Lenže akosi čakal viac ako mal. Začal jesť a zrazu mi hovorí, nech mu prinesiem glukózu. Utekala som, lebo kým to nie je vážne, tak si pýta čokoládu apod, nech si to užije. Keď som sa vrátila, bol už v bezvedomí. A nikto si to nevsimol (boli sme tam asi siedmi). Zrevala som, utekal som dovnútra volať RZP. A najhoršie bolo, že nikto nepochopil, prečo utekám a prečo revem. Až keď manžel dostal kŕče a začal padať zo stoličky, ho môj otec zachytil. Všetci teda cumeli, tak zblízka to ešte nezažili a v priamom prenose. Brat na mňa reval, nech idem pomôcť Romanovi, oni si mysleli, že ja si len tak telefonujem, a ja som revala na dispečerku, nech okamžite a rýchlo niekoho pošlú. Prišli za štyri minúty, to bolo inak super rýchlo. Roman všetkých pobil a pokopal, ako mal tie hrozné kŕče a metal sa im tam, babka mu držala jazyk (tak jej pre istotu prehryzol prst), aj tak si ho brutálne precvakol, nemôže, chudák, ani rozprávať. V momente, ako som zistila, čo sa deje, sa mi tak príšerne stiahol žalúdok, tak príšerne ma bolel, ešte niekoľko hodín potom, keď už bol stabilizovaný, fyzicky ma bolel, nebolo mi zle, ale aj na dotyk to miesto, kde je žalúdok ma bolelo. Dnes som mala prvýkrát úplne zreteľne pocit, že nevládzem toto zažívať. Že nie som toho hodná. Že buď som urobila ja chybu, ale ma zle vybrali, aby som sa obetovala. Všetci sme sa sústredili na Romana, strážili ho, po tých glukózach mal glykémiu 31, tak som sa zas bála, aby neodpadol z opačného dôvodu. Za hodinu už mal zas 9. Cela som sa roztriasla, že ak to týmto tempom pôjde zasa dolu, to bude... A stále, že musím byť silná, ani dcérke (3,5 roka) to dobre nerobí, bojí sa ho, keď mu je takto. Asi až po hodine, keď už bol pri sebe, tak išla za ním, inak ani vidieť. Môže to mať aj na ňu nejaký vplyv? Na jeseň bola asi meter od neho a celý čas sa neho pozerala, nemal ju kto vziať preč, na lyžovačke, keď odpadol, tak s ním bola ona sama, dávala na neho sneh, bola hrozne vydesená... Je mi jej ľúto. Tak strašne by sa mi chcelo plakať nad tým, v akej som situácii, dostať to napätie zo seba, ale nejako to nejde. Nechcem, aby to Roman videl a mal pocit, že som nešťastná kvôli nemu. Ani Lili, zase by to vyčítala Romanovi, že som nešťastná. A vlastne prečo, veď nešlo mne o život, ja predsa nemám prečo plakať. Ale tu príšernú bolesť žalúdka už nikdy nechcem zažiť. Vždy potom mu poviem, že už to nechcem zažiť, vždy si to sľúbime a vždy... Chvíľku si hovorím, že som si zbabrala život, že som vedela, do čoho idem, a ktovie čo ma ešte čaká, všetky tie hrozné komplikácie..., ale Roman je úžasný človek, má také dobré srdiečko, keby som o neho prišla, tak neviem... Asi ani neviem, čo sa chcem spýtať, musím s tým žiť, stále premýšľam, či práve v práci neodpadol, či by mu mal kto pomôcť, stále to mám v podvedomí. Viem, že on mi za to stoji, ale práve teraz sa cítim taká strašne unavená. A bezradná... Ďakujem za vypočutie... Pekný deň