dnes má meniny Vladimíra
zajtra Hedviga
16.10. 2019
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý deň, mám problém s tým, ako sa vyrovnať a vyriešiť problém manželskej nevery. Budem veľmi rád, ak mi aj vy poradíte, čo mám ďalej robiť, či mám navštíviť nejakého odborníka (a ak áno, tak akého). Ďakujem už vopred.


    Tu je môj príbeh:

    Ani neviem presný dôvoď, ani neviem, kedy sa to mohlo začať, ale stalo sa: moja manželka, ktorú som mal a zrejme asi stále mám veľmi rád ma viac ako 3/4 roka vodila za nos a stretávala sa s iným mužom. Ako som sa dočítal v jednom z názorov fóra... mužom sa občas stane, že im žena počas stavby domu odíde s iným. U mňa to nebol doslova odchod, ale bola to nevera, ktorá sa stala, ktorú sme si vyrozprávali, ujasnili si možné dôvody a dali si slovo, že na všetko zabudneme a začneme odznova. Samozrejme, že to nefungovalo, že sa s ním ešte stretávala, udajne to s ním nevedela skončiť. Znovu sme si veci vysvetlili, vyrozprávali, odpustili a sľúbili si nový začiatok. Znovu to zostalo pri sľuboch....
    Vraj, už to chcela skončiť a on sa jej vyhrážal... na čo som sa s ním stretol, dohodol si určité pravidlá. Chvíľu to fungovalo... Potom ju začal prenasledovať, vtláčať sa jej do života, vypisovať jej SMS, volať. Dvakrát si zmenila číslo... Vypadalo to (ako už viackrát predtým), že ona to chce skončiť a on nie. Asi som tomu aj uveril, lebo mám manželku veľmi rád. Zároveň som si stále vyčítal, aký som mäkký, že som ju už dávno nevyhodil z domu, nech si to ujasní sama pred sebou, kto je pre ňu dôležitejší.
    ... A tu sa celý problém začína....
    Sme spolu, obaja sa snažíme zachrániť náš vzťah... (aspoň tak to vypadá).
    Zároveň po týchto skúsenostiach som podvedome nedôverčivý, nedokážem sa vyhnúť otázkam, ktoré majú podozrievavý podtón, ktorý samozrejme moja manželka vycíti a vyčíta mi ho (či už priamo, alebo mlčaním a nespokojným výrazom, že jej nedôverujem). Podotýkam, mám ju veľmi rád. Sme spolu už 12 rokov a hoci nemáme ešte deti, nechcem tých 12 rokov hodiť cez palubu... hoci niekedy si hovorím, žeby to pre mňa bolo najlepšie... Ale zároveň myslím na ňu, ako sa v živote o seba postará... čo keď si niečo urobí. Teraz po týchto našich problémoch trpí bulímiou a chodí na konzultácie k psychiatrovi. Neviem, čo ďalej robiť.

    Už som sa viackrát sklamal. Zostava mi len znovu slepo veriť a riskovať, že jej nejde o mňa a náš vzťah, ale pohodu a finančne zabezpečenie, ktoré t.č. má... Sú to kruté slova z mojej strany, ale ja som tiež len človek a potrebujem sa tiež chrániť, aby som sa z toho nezrútil. Rád by som všetko vymazal z hlavy a začal odznovu, ale kdesi v podvedomí sa mi stále vynára myšlienka, že toto sa nedá zabudnúť. Možno sa to dá odpustiť, ale nedá sa to zabudnúť. A keďže to takto vidím (možno nie celkom správne), tak si potom nahováram, že keď to neviem zabudnúť, tak nikdy neprestanem podozrievať. Tá dôvera už nebude asi nikdy ako predtým.
    Ono to celé aj začalo znovu fungovať... manželka chápala moje podozrievavé otázky a neskrývala si ani mobil ani to, kam ide a keď sa zdržala, tak mi aj napísala Sms, že kde a prečo sa zdržala.
    V podstate sa už tá dôvera aj začala obnovovať. Potom však jej ex- znovu začal otravovať a ona v záujme, aby sa nenarušil náš vzťah a proces obnovenia našej dôvery si povedala, že ma tým nebude zaťažovať a že keď ho odpinkala, tak to aj skončí. ... Aby som ešte veci uviedol na pravú mieru, ten típek, čo si s ním začala, je a to som povedal ešte pred tým, ako som bol voči nemu zaujatý normálny psychopat. Vyhrážky, anonymné telefonáty, SMS-ky a zastavovanie na ulici, či predbiehanie na aute a vystatovanie sa sú u neho bežnou záležitosťou. Keď som volal na políciu, čo mám(e) robiť, tak mi povedali, aby som podal sťažnosť, že oni sa tým budú zaoberať. ...už vidím, ako si ho predvolajú a on sa im tam vysmeje... Takže späť k problému, ktorý máme v našom vzťahu... Keďže ma jeho otravovanie poriadne vytáča... tak mi o tom asi manželka radšej nepovedala a chcela to vyriešiť sama... ale na to nemá. Je to super dievča, ale nechá sa ľahko ovplyvňovať. Pani psychologička jej povedala, že vlastne problém s bulímiou môže spôsobovať aj neuzavretá otázka s tým ex- a

  • Dobrý deň, chcem Vás požiadať o radu. Môjho manžela trápia začínajúce šediny a trápia ho až natoľko, že mu odoberajú všetku chuť do života. Sme už spolu dva roky, máme jedno krásne zdravé dieťatko, po problémoch s mojou rodinou sme sa osamostatnili. Mali sme väčšie rodinné problémy, aj terajšia situácia nás trošku ubíja, ale podľa mňa to nemáme až také kruté. Ubíja nás to, že sme v byte, obaja sme z rodinného domu, nemôžeme si nájsť pozemok na stavanie a tie ťažké chvíle z minulosti, akosi sa nedá na to zabudnúť. A najmä manželovi. Hnevá sa, že z toho všetkého začal šedivieť. Hnevá ho to až primoc, niekedy má až záchvaty zúrivosti, vychádzajú na neho teploty až triašky. Len príde z roboty, už pozerá do zrkadla, koľko nových mu už pribudlo. Má 31r., viem, že ho to trápi, no ja mu nedokážem vysvetliť, že šedivé vlasy nie sú až takým závažným dôvodom, pre ktorý sa neoplatí žiť. A ja už nevládzem, neviem ako ďalej. V zúrivosti počúvať jeho hnusné reči, že to mu začalo, ako sa oženil a že sme mu pridali 10 rokov života, proste mieri v hneve na mňa, že som mu pokazila celý život, že už nevládze a keď vidí tie šedivé vlasy tak je v koncoch. Ja sa mu snažím vysvetliť, že to, čo máme, nemáme málo, že stále môžeme byť šťastní a on mi na to odpovie, že s mojimi múdrymi rečami ho ešte viac... Neviem, ako ďalej, po jeho výbuchoch mám chuť odísť a netrápiť ho viac. Ale ho ľúbim, chcem, aby sme boli šťastní, chcem mu len to najlepšie. Skúšali sme už aj rôzne farby na vlasy, no s ničím nie je 100 % spokojný. Vždy to vyvrcholí len hádkou. Ja ho nechcem pre šedivé vlasy opustiť, neviem si predstaviť, čo by sme s malinkou robili bez neho, no nevládzem ho počúvať, že za to môžeme mi (už obviňuje všetkých od mojej mamy, cezo mňa až ku jeho mame). Poraďte mi, prosím, ako ďalej. Už sme boli aj u psychológa, ja som Vám už raz písala. No myslím, že ani návšteva psychológa nepomohla. Proste so šedivými vlasmi, za ktoré mu podľa neho môžem asi ja, sa nedá žiť. A pravdu povediac má pár na spánkoch, každý tretí muž v jeho veku je už do tej miery prešedivelý. Pre mňa to naozaj nie je problém, pre ktorý sa nedá žiť. Už som neraz rozmýšľala, že keď sa upokojí, na druhý deň, tak s ním porozprávam o rozchode, keď ho takto trápim, ale vždy sa bojím, aby si niečo nedajbože neurobil. A raz, keď sme o rozchode rozprávali, povedal, že ak to pre mňa bude lepšie, tak áno, že jeho by to už total zložilo. No, že ma ľúbi, tak to som už nepočula pekne dlho, bojím sa aj toho, že po tom všetkom ma priam znenávidel. Tak neviem, chcem mu naozaj pomôcť a chcem, aby bol so mnou šťastný. Neviem, do kedy budem naozaj vládať...

  • Dobrý deň. Hľadám odbornú radu, názor, prípadne aj doporučenie literatúry v tejto oblasti:
    ako môže vplývať otcova nevera (až jeho promiskuitné správanie) na jeho syna.
    Poznám dva prípady (manželov kamarát a švagor) mužov - tridsiatnikov, ktorí vyrastali v takýchto "poznačených" rodinách.
    O tej otcovej nevere sa vie, obidve matky ostali žiť v takomto „vzťahu“. Jednu poznám a vyzerá byť dosť ubitá životom.
    Títo synovia sú dosť zvláštni. Sú, samozrejme, rozdielni, ale majú spoločné rysy v správaní, ku mne sú takí odťažití, nevypočítateľní. Je im vlastná istá skepsa k životu. Jeden je vytrvalo slobodný, druhý sa teraz oženil. Ako to môže ovplyvniť jeho vzťah? Na čo by si mala jeho manželka „dávať pozor“, čo by mala vedieť? Ďakujem veľmi pekne za odpoveď.

  • Dobrý deň. Ja mám problém s 8-ročnou dcérou. Je druháčka, učí sa veľmi dobre, má iba jednotky. Problém je však v tom, že je veľmi pomalá nielen doma, ale aj v škole. Napríklad ráno ju musím aj 20-krát upozorniť, aby sa ponáhľala a nezmeškala do školy. Všetko robí spomaleným tempom. Keď je však motivovaná úplatkom, vie byť až neuveriteľne šikovná. Nemôžeme ju však stále podplácať. Prosím o radu, je potrebné navštíviť psychológa? Ďakujem za radu.

  • Mám problém, bývam s priateľom v jednej izbe na ubytovni. Rodičia bývajú 60km od nás a majú 4-izbový byt. Tu som nespokojná, cítim sa unavená, nevyspaná.- Začína byť problém pri večernom pozeraní televízie. A aj to, že nemám svoje miesto v byte. Môj priateľ robí skoro každý deň a ja krátky a dlhý týždeň. Keď robím, chodievam spať okolo 1 hodiny a keď mám voľno je to okolo 11 až 12. Sme rozdielni a iný systém života, ako si to môžeme prispôsobiť? Nevyhovuje mi tento štýl života. A ani finančne mi nepomáha. Nemám kam odísť a bojím sa ísť bývať inam. Neviem, či som na to pripravená. Za radu vopred ďakujem. A prajem pekný deň a že pomáhate ľuďom v núdzi.

  • Dobrý deň. Som otcom dvoch chlapcov (4r. a 3m.), a mám problém. Mladší synček často plače a mne to veľmi vadí. Niekedy ma to doženie až do zúrivosti. Nevydržím s ním byť dlho a je mi aj ľúto. Manželka si to všimla a vyčíta mi to, že ich nemám rád a nevenujem sa im a že ak to pôjde takto ďalej, podá žiadosť o rozvod. Ale veď chodievam ho kočíkovať, ide s nami aj starší syn na svojom bicykli a je nám fajn. Keď sa dá, tak chodím len so starším na cyklo výlety. Ale neviem nájsť v sebe silu na mladšieho. Čo mám robiť?

  • Mám strach... bojím sa... nedokážem získať sebavedomie...

  • Dobrý deň prajem. Mám 18 rokov a problém, ktorý ma trápi už od detstva. Už odmalička mám neustále pocit, že sa všetci ľudia na mňa pozerajú, že ma sledujú, čo spravím, ako čo poviem, skrátka mňa celého. Napr. keď cestujem autobusom a nejaké slečny alebo aj chalani sa začnú poza mojím chrbtom smiať, ihneď mám pocit, že som buď špinavý, alebo že mi niečo odstáva. Jednoducho, že je niečo, čo je na mne smiešne, niečo, čo nie je so mnou v poriadku. Ale často mám pocit, že sa ľudia za mnou otáčajú aj kvôli mne samotnému (teda nielen kvôli výzoru). A neviem prečo. Postavu mám vyšportovanú, nemám žiadne výrazné nedostatky v podobe akné alebo bradavíc, vždy voniam a veľmi dbám o svoj zovňajšok. A podotýkam, že mám aj priateľku a aj moje kamarátky o mne hovoria, že vraj som pekný chalan. No aj tak mám pocit, že nech robím pre svoj zovňajšok čokoľvek, že ľudia sa aj tak na mne smejú ako vyzerám, ako chodím, proste na všetkom. Dosť ma to za toľké roky znepokojuje, pretože ma už nebaví kontrolovať každý jeden svoj vlas na hlave alebo či je moje tričko dostatočne vyžehlené. A čo je horšie, za posledné roky sa k tomu pridal aj iný problém. Už nekontrolujem len svoj zovňajšok, ale aj spôsob, melódiu a tón reči a hlasu a môjho osobného vystupovania. Skrátka už dlhé roky sa vôbec ale vôbec necítim sám sebou. Veď ani nemôžem, keď sa neustále kontrolujem. Veľmi rád by som bol, keď by ste mi poradili. Vopred vám ďakujem.

  • Dobrý deň. Chcela by som sa opýtať, či je možné, že moje, v poslednom čase, prílišné a časté zabúdanie môže súvisieť so psychikou. Mám 34 rokov a už od malička mávam problémy s krátkodobou pamäťou, ale v poslednom čase je to už naozaj podľa mňa „nezdravé“. Nepamätám si, či som si pred 10 minútami dala alebo nedala kvapky do očí, či som zapla alebo nezapla el. sporák. Sú to možno rutinné veci každodenného života, ale nikdy sa mi to nestávalo v takej miere. Nikdy som si nedokázala zapamätať jednu trasu na prvýkrát, zle sa orientujem v mestách a podobne. V poslednom čase som dosť psychicky „na dne“ kvôli despotickému a egoistickému šéfovi v práci a kvôli precitlivelosti v manželskom živote. Som vcelku „silná“ osobnosť a nič ma len tak „nezlomí“, ale v poslednom čase je toho na mňa toľko, že občas myslím aj na samovraždu, aj keď mi to môj „zdravý“ rozum nepripúšťa a pri plnom vedomí by som to nikdy neurobila. Pomôžu mi prípadne nejaké antidepresíva, lieky na podporu pamäte, rozhovor so psychológom, alebo si mám dať vyšetriť „hlavu“? Som rozhodnutá odísť z momentálneho pracovného miesta, pretože som človek, ktorý už sebou nenechá večne manipulovať a inú možnosť v tom nevidím. Keď sa však pozriem spätne do minulosti, vždy som bola tá, čo iba pomáhala, ale ak som ja potrebovala pomoc, tí druhí sa mi otočili chrbtom (česť výnimkám). Z 10 šéfov som mala dobrých asi 2-3. Snažím sa pracovať naplno, svoje pracovné úlohy vždy splním, som samostatná, aktívna a vždy som „tá zlá“. Kde robím chybu?
    Veľmi pekne ďakujem za pochopenie a prajem veľa úspechov.

  • Ďakujem Vám veľmi pekne za odpoveď. Musím Vám ale opísať situáciu, ktorá nastala u nás v rodine. Švagor prišiel domov na dva týždne, všetko prebiehalo super, boli sme na veľkej rodinnej oslave a ja som dúfala, že všetko sa napokon dá do poriadku, ale, žiaľ, včera som sa nepríjemne prekvapila. Prišla som k sestre a povedala mi, že sa s manželom o tom porozprávali, všetko mu povedala, lebo že to už nedokázala dlhšie skrývať. Obaja si spolu poplakali (lebo ani sestre to nie je ľahostajné), manžela má naďalej rada, ale povedala mu aj to, že keby medzi nimi nebola tá tretia osoba, radšej by chcela zostať sama. Keď mi to povedala, musím sa priznať, že som skoro odpadla. A v tom prišiel domov švagor, tak som sa s ním porozprávala a pekne sme si poplakali. Neviem prečo, ale dosť zle to znášam, stále na to myslím a trápim sa. Viem, že si to nezaslúži, je to muž, ktorá moju sestru naozaj miluje a neviem, ako to zvládne. Ale zároveň som mu aj vysvetlila, že mojím švagrom zostane, nech sa deje hocičo a vždy bude u nás vítaný a že nás nikdy nestratí. Len mám pocit, že hocičo by som mu povedala, jeho trápenie tým nezmiernim. Sestru za to neodsudzujem, ale nedokážem jej povedať, že toho druhého za švagra neprijmem a môže byť hocijako dobrý.
    Zajtra švagor odlieta naspäť do Anglicka a ja viem, že lúčenie na letisku bude plné sĺz. Ale v kútiku duše dúfam, že kamaráti a brat, ktorí sú tam s ním, mu to pomôžu prekonať. A už teraz sa teším, že v lete príde na dva týždne domov.