dnes má meniny Albína
zajtra Kormélia
16.12. 2019
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Mám 8-roč.dcéru a 18-mes.dcéru. S tou malou som na MD. Bývame v bytovke, kde nám znepríjemňuje život človek, ktorý býva pod nami. Hocikedy v priebehu dňa trieska po radiátoroch. Vadí mu už asi sebamenší zvuk doliehajúci z nášho bytu. Nemôžem predsa celý deň tráviť mimo bytu a potom sa strachovať, čo bude. Ako vysvetliť malému dieťaťu, aby rozprávalo potichu a aby mu nepadali hračky na zem. Je to pre mňa veľmi veľká záťaž na psychiku. Manžel iba povie: nevšímaj si to. Je to človek, ktorý už mal dočinenia zo zákonom. Slovné dohováranie naňho neplatí. Mám strach o svoju rodinu a neviem, kam a na koho sa obrátiť,,aby sa mi nepomstil spôsobom jemu vlastným.

  • Dobrý deň. Chcem Vás pekne poprosiť o odpoveď... Mám skoro 9-ročnú dcéru a jej výchovu som asi natoľko zbabrala, že si už občas neviem rady. Narodila sa mi ako slobodnej a kvôli tomu som sa musela vrátiť k rodičom. Bolo to prvé malé dieťa po rokoch, takže vychovávali ju všetci. Čo som ja zakázala, iný člen jej povolil. Ako malá si všetko vydobýjala krikom a plačom, niekedy aj hodinu, čo som sa už išla zblázniť. Keď mala 5 rokov, odišli sme bývať k priateľovi (600 km), ale najprv som sa jej opýtala, že keď odídeme, už sa nevrátime... Mala iba 5 rôčkov, ale bola veľmi rozumná. A odišli sme. Celý život som sa snažila, aby jej nič nechýbalo, ale čím je staršia cítim, že nad ňou strácam kontrolu. Všetko je dobré, pokiaľ idú veci, ako si ona predstavuje, ale keď jej poviem nie, už je krik a donekonečna prečo, prečo. Vysvetlím jej to a myslím si, že počúva a o chvíľu je znova: prečo, ja to chcem. Nadáva mi, búcha s dvermi, nemá zodpovednosť. Nemám s ňou už trpezlivosť, rozčuľuje ma jej povrchnosť a že si nič neváži... Manžel zasiahne, až keď je už veľmi protivná, má pred ním možno väčší rešpekt. Ale vždy mi hovorí, že ho neznáša a keď sa jej opýtam prečo, povie takú vec, ž pred rokom boli v obchode a nechcel jej niečo kúpiť... sama nevie prečo... v škole sa jej nesmie nikto vysmiať, lebo sa dokáže aj pobiť. Rozprávame sa o tom, nech sa pobije radšej slovne, len nech neublíži... alebo nech sa nedá vyprovokovať. Som z nej veľmi sklamaná a čím je staršia, je to horšie. Do školy sa poriadne nepripraví, ale prezlečie sa aj 3X. Po príchode zo školy je zlostná už po 5 min., stačí, že jej poviem, že čo má spraviť. Občas mám strach, čo za človek z nej vyrastie, keď si nevie nikoho vážiť... Prosím, ako mám správne postupovať... Veľmi ďakujem...

  • V poslednej dobe som veľmi precitlivelá. Neviem prečo. Proste hocijaká maličkosť ma rozplače. Včera mi priateľ odišiel do Francúzska a ešte sa to zhoršilo. Už nerobím nič iné, len plačem a cítim sa veľmi zle.
    Fakt už neviem, čo si mám o tom myslieť.

  • Dobrý deň, na základe čoho vyratáva p. Jonáš index pravdepodobnosti pohlavia dieťaťa? Ako svadobný darček sme dostali vyrátané dni, kedy máme "skúšať", aby to bol konečne chlapec... Potom som si to rátala podľa nejakého čínskeho modulu a vyšli, samozrejme, úplne iné dni. Aj sme sa zasmiali, predsa len 50%pravdepodobnosť je dosť vysoká :-), ale celkovo by ma zaujímal Váš názor (nestretli ste sa s tým na ambulancii?).

  • Dobrý deň. Som vydatá, máme doma 2-ročnú dcéru a momentálne ma trápi problém s manželom. Pred rokom a pol som zistila, že mi bol neverný asi rok, počas tehotenstva, až kým malá mala 7 mesiacov. Za ten čas bol ku mne odmeraný, až nepríjemný, ale ja som jeho správanie pripisovala tomu, že sa nám narodilo dieťa a nezvláda to a tiež aj, že má veľa práce. Po zistení nevery som bola na vážkach, či sa s ním rozviesť, alebo zostať spolu aj kvôli malej. Ja som už bola odhodlaná vzťah ukončiť, ale on sa v tej chvíli rozhodol, že zostane so mnou a s dcérkou. Ja som si ale s odstupom času začala uvedomovať, ako všetko mi počas toho roku nevery ubližoval a aká som vlastne bola naivná, že som na to neprišla skôr (celé naše okolie o jeho vzťahu s dotyčnou vedelo). No a mám pocit, že som sa dodnes cez to nepreniesla. Faktom ale je, že on sa fakt snažil a vlastne ešte stále snaží. Do mája tohto roka to bolo ako tak, kým nešiel s kolegyňou na služobnú cestu a fakt je, že trávia 12 až 14 hodín denne v práci, dokonca pracujú aj víkendy. Manžel mi tvrdí, že ma nepodvádza, ja si však nie som celkom istá, či je to tak a ak to je aj pravda, strach z toho, že by ma opäť mohol ťahať za nos ma robí až chorobne žiarlivou, hysterickou. Nikdy v živote som nebola s citmi takto na dne, v hlave sa mi odohrávajú katastrofické scenáre a každý deň vo vnútri bojujem, či náš vzťah má zmysel. Problémy mám aj sama so sebou. Pracujem totižto ako účtovníčka pre našu vlastnú firmu, celé dni sa s nikým nestretávam, s chalanmi v dielni tak 2-krát mesačne kvôli mzdám. Mám potrebu byť medzi ľuďmi, lebo samota ma už ubíja. Ďakujem za akúkoľvek radu

  • Dobrý deň, chcela by som vás požiadať o radu. Pokúsim sa najprv opísať situáciu - je to komplikovane, aj keď nie výnimočné.
    Mám priateľa (35-ročný, ja mám 28), ktorý žije so svojou partnerkou cca 17 rokov, z toho 10 rokov v manželskom zväzku. Majú dve deti - chlapcov 5 a 2 ročného...
    pokračovanie

  • Dobrý deň, môj problém spočíva v tom, že sa neviem vysporiadať s manželovým citovým vzplanutím. Stalo sa to pred piatimi mesiacmi, keď mi oznámil (po niekoľkodňovom stretávaní), že miluje inú ženu a chce s ňou byť. Hoci tento ošiaľ v pondelok začal a v nedeľu už aj skončil a s manželom sme to urovnali, stále sa trápim tým, kde som urobila ja chybu, že také niečo spravil, že bol toho vôbec schopný, prečo mi tak veľmi ublížil? Rozprávali sme sa o tom, viac-menej som dostala odpoveď na všetky otázky, ktoré som mu položila. Dohodli sme sa, že za tým zatvoríme dvere a tým to končí. Ale neustále na to myslím, manžel sa ma opýtal, či sa tým mienim zožierať do konca života. Chcela by som na to nemyslieť, chcela by som to brať ako on - odpustené, vybavené, zabudnuté. Ľúbim svojho muža a nechcem, aby to, čo sa stalo zničilo všetko to pekné, čo je medzi nami.

  • S manželom som 5 rokov, z toho 3 roky sme manželia. Máme dve malé deti (1 a 2,5 roka). Ja som na MD, manžel pracuje. Spoznali sme sa a takmer okamžite sme začali spolu bývať a po 1,5 roku sme plánovali dieťa. Vydávala som sa už tehotná. Obaja sme už mali za sebou viac vzťahov, brali sme sa 30-roční. Ja som mala za sebou vážny vzťah, takmer manželstvo, veľkú lásku, ale vzdala som to pre žiarlivosť a aj násilie partnera. Chcela som zabudnúť na bývalého, a tak sa mi to skoro darilo pri súčasnom manželovi. Spočiatku sa mi zdal kluďas, čo som kvitovala, už som sa nechcela viac popáliť, bolo to také viac z rozumu a z tikotu biohodín. Manžel dosť popíjal už za slobodna, ale neprikladala som tomu až takú veľkú váhu, ja som sa tiež rada zabavila. Zmenilo sa to všetko, keď sme začali uvažovať nad dieťaťom, prestala som fajčiť a zmenila som životosprávu a samozrejme tak je to doteraz. Som plne vyťažená matka deň noc.
    Manžel sa tiež začal tešiť na rodinu a spočiatku sa držal. Ale postupne prichádzal stres, 1. dieťa bolo uplačkané a náladové, ja tiež, rýchlo som zas a otehotnela, bolo to náročné, zohnali sme si byt, vzali hypo, skratka klasické problémy mladej rodiny. Manžel začal zasa popíjať a teraz pije prakticky každý deň aspoň pivo. Spoločnosť k tomu nepotrebuje, kedykoľvek si skočí do krčmy na poldeci, keď ho „naštvem“. Samozrejme na vine jeho alkoholizmu som ja, lebo so mnou sa to nedá vydržať a každý by pri mne pil alebo by odo mňa utiekol. Kríza medzi nami je už hrozná, viackrát ma aj udrel, nevie sa ovládať a ani sa mi neospravedlni, stále zo svojich výbuchov viní mňa. Hrubo ma uráža a veľmi škaredo sa vyjadruje aj o mojej mame. Od začiatku trpí pocitom, že ho moji rodičia nemajú radi, a tak si to vŕši na mne a na urážkach, ktoré musím prakticky denne počúvať. Otvorene sa nedeje až tak veľa. Moji rodičia mu nič nespravili ani predo mnou sa o ňom hanlivo nevyjadrovali, ale nepopieram, že zrejme na nich veľký dojem neurobil, ale s tým ja nič robiť nemôžem. Minimalizujem ich stretnutia.
    Hádky sú na dennom poriadku, udrel ma aj pred deťmi, a to už je priveľa. Akonáhle mu odporujem alebo niečo vytknem, vybuchne. Ja nie som typ, ktorý ustupuje a nechá si na seba kydať, ale musím sa donekonečna ovládať už kvôli deťom. Je to ťažké, aj cez deň sa musím kontrolovať, deti dajú zabrať a večer už nemám síl znášať ešte pripitého surovca, čo sa nevie ovládať.
    Ani s rodičmi nemám úplne ideálne vzťahy, očakávala som väčšiu pomoc hlavne od mamy, ale akosi je všetko inak, babky sa nepodarili. S mamou si veľmi nerozumiem od detstva, bola vodcovský typ a vždy musela mať pravdu a nikdy si nepriznala chybu, toto vyčíta manžel aj mne.
    Manželovi rodičia sa viac venujú druhým vnúčatám, nás prakticky navštevujú len na sviatky, auto nemáme, takže my za nimi veľmi nechodíme (bývajú 60km). Manžel si váži, zdá sa, len svoju matku, na ňu nedá dopustiť, priateľov tiež nemá, so všetkými sa len háda. Môj okruh známych sa teraz na materskej zúžil, ale našla som si pár mamičiek v okolí, s ktorými sa priatelím, inak by som asi zošalela.
    S manželom sa hádam už kvôli všetkému, kvôli deťom, odlišné názory na výchovu, kvôli investíciám, viackrát kúpil väčšiu vec napriek tomu, že som s tým nesúhlasila (to ma dosť naštvalo a utvrdilo v tom, že si ma vôbec neváži... zrejme, kto zarába, ten je šéf). Časté hádky sú kvôli rodičom jedným aj druhým.
    Som veľmi vyčerpaná a napriek tomu neviem spávať, cez deň padám od únavy. Zhoršili sa mi aj zdravotne problémy, cítim sa dosť zle. Viem, že túto situáciu musím riešiť, navrhovala som stanoviť si pravidlá fungovania domácnosti, ale nejde to. Manžel sa cíti stále ukrivdený a ja tiež. Navrhovala som potom nejakú manželskú poradňu, ale to je ťažko uskutočniteľné, kto by bol s deťmi? Ako posledné a jediné riešenie už vidím len rozvod. Je mi ľúto detí, len kvôli nim to ešte znášam, ale na druhej strane nechcem dávať mojim malým dcérkam za vzor matku, ktorá sa nechá hrubo urážať a dokonca fyzicky napádať mužom!!! Neviem, čo mám robiť a nemám ani kam ísť. Finančne neviem, ako by som to zvládla sama s deťmi... Manžel na rozvod pri

  • Chcela by som sa opýtať, čo máme robiť. Mám sestru, ktorá stále kradne peniaze. Ukradla aj mame aj ujovi už veľakrát pokradla peniaze. Ide tu o tisícky, nie o stovky. Raz mamke vzala aj zlatý prsteň. Hanbime sa za ňu, mamka je z nej nešťastná. Chceli by sme jej pomôcť, lebo si myslíme, že je asi vážne chorá, keď to stále robí dookola a pritom vie, že vždy na to prídeme. Najhoršie je, že sa nikdy neprizná, vždy tvrdí, že my všetci z nej robíme blázna. Vždy sa to odohráva dookola. Vôbec sa za svoje skutky nehanbí. Pred 3 dňami zasa vzala ujovi 2000 sk, ujo jej povedal, že o tom vie, že ich vzala a ona na druhý deň ešte sa nehanbí od neho popýtať peniaze von. Proste je to hanba a my už nevieme, čo s tým robiť. Mamka aj ujo sa s ňou už veľakrát pekne rozprávali, potom skúšali aj krik, no nič nezaberá. Nemá v sebe kúsok hanby. Poraďte, prosím, čo by sa s týmto problémom dalo robiť. Ako ho riešiť? Veľmi pekne vopred ďakujem.

  • Manžel, ešte keď bol slobodný, dával svojej matke peniaze. Ona si zobrala úver, neplatila ho, tak ho splácal môj manžel. Brali sme sa z lásky, narodil sa nám syn a myslela som, že sa to skončilo. Jedného dňa sme sa dozvedeli, že manželova matka neplatila nájomné a že má dlh 300 000 sk. Tak sme si zobrali úver, odkúpili byt aj do vlastníctva a manželovi rodičia tam bývajú doteraz 4 roky. Problém je v tom, že hocikedy tam spravia dlh, manžel mi to zatajuje. Momentálne bývame u mojich rodičov. Môj manžel svojich rodičov odtiaľ nevyhodí, ja viem, že je to ťažké... Snažila som sa to prebrať, on to proste nerieši. 4 roky čakám, čo sa zmení a je to horšie. Ja sa háďat neviem, ale povedala som mu, nech sa odsťahuje k rodičom, ale neodišiel. Posledný rok pozorujem, že manžel je dosť nervózny aj kvôli maličkosti a vyvršuje sa na mne. Nadáva aj pred synom. Ani neviem, či ho ľúbim, lebo ma dosť sklamal. Klame presne ako jeho matka a neviem, čo mám spraviť, či ostať vo vzťahu kvôli malému, alebo ho mám už kopnúť do zadku, aby sa zobudil?