dnes má meniny Albína
zajtra Kormélia
16.12. 2019
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Mám 23 rokov, s partnerom sexuálne žijem už 2,5 roka a posledný 1,5 nie som schopná dosiahnuť orgazmus. Ani nemám vôbec chuť na sex, keď ma partner snaží naladiť, skôr ma jeho dotyky šteklia ako dráždia. Viem, je to spôsobené tým, že celú tú dobu beriem lieky proti fóbii (antidepresíva) seroxat (paretin), spôsobujú sexuálnu dysfunkciu a anorgazmiu. Pri poslednej kontrole u mojej psychiatričky mi pani doktorka znížila dávku na minimum - beriem 1/2 tabletky každý druhý deň. Takto budem lieky užívať ešte najbližšie 2 mesiace, kým zasa nepôjdem na kontrolu. Chcem sa ale spýtať, či máte informácie, alebo skúsenosť s tým či po vysadení liekov znova začnem "normálne" sexuálne žiť. Či sa mi opäť vráti "chuť" a budem schopná dosiahnuť orgazmus. Ďakujem za odpoveď :)

  • Dobrý deň. Chcem sa spýtať na problém s dieťaťom. Má 5,5 roka. Mám druhú manželku, tá má jednu dcérku. Moja prvá manželka odišla od nás, keď mal 3 roky. Odvtedy až do marca tohto roku bol môj syn naviazaný na moju matku (s ktorou aj spával, bo ho ráno nosila do škôlky, keď ja som skoro vstával do práce a spáva tam aj) na mňa a mojich starých rodičov. Keď som sa začal stretávať s mojou terajšou manželkou, bolo všetko ok. Bol šťastný, usmieval sa a postupom času ju začal volať mamina. Len teraz po troch mesiacoch sa strašne zmenil. Začal hrozne zagalovat odvrávať a keď mu dačo zakážeme, tak sa hneď uteká vyplakať k babke. Chceli sme ísť na víkend na chalupu a keď sme všetci sedeli v aute, môjho syna len tak z ničoho nič chytil panicky plač a hneď sa šiel hodiť k babke na krk. Bývame v jednom poschodovom dome s mojou matkou. Keď sa jemu dačo hore zakáže, tak ide dole a vyžaluje sa babke a poprekrúca to tak, aby sme my ja a moja manželka boli najhorší. Keď ho dakde voláme, že ideme na aute, tak povie áno, 5 minút pred odchodom povie, že nejde, tak sme išli bez neho. Nechceli sme ho nútiť. Ale hneď po odchode volala babka, že on chce ísť hrozne s nami. Neviem prečo, ale pripadá mi to tak, že on chce, aby sme sa mu prosili. Keď ho voláme, či už ja, manželka a dokonca už aj moja matka, nikdy sa neohlási na prvýkrát a sme radi, keď sa ozve alebo obzrie na 3-5-krát. Ako som už spomínal, na začiatku, že spával s matkou, tak s ňou spáva aj doteraz. Veľmi by sme chceli, aby spával s nami hore a má dokonca aj vlastnú izbičku. Tiež to je aj s jedlom. Ak navarí moja manželka, tak sa pri jedení tvári, ako keby tam bola nasypaná otrava a trvá mu to 20 minúť, pokiaľ niečo zje. Naposledy spravil hrozný výstup, a to bolo vo štvrtok večer, keď sa rozhodol, že pôjde spať hore. Povedali sme, že sa napapáme a pôjdeme spať, bo už bolo po deviatej. Sadli sme si do kuchyne a on začal hádzať tie svoje tváre, že to má nabraté. Po dvoch upozorneniach, aby papal, sme mu povedali, že dobre, ideme teda spať, sa naraz zdvihol zo stoličky a veľkým behom utekal dole a hodil sa babke okolo krku tak, že keď som si ho chcel vziať, sa úplne triasol. Poraďte nám, prosím vás, že prečo to asi začal robiť a či to je asi len dáke prechodové alebo či sa treba s problémom zaoberať trochu inak. Sme veľmi zúfali, že sa správa tak práve k nám, ktorých bude najviac potrebovať. Moju manželku hrozne trápi, že má vytúženého syna, ktorého prijala ako vlastného a má ho veľmi rada a chce mu dať to najlepšie, keď sa sprava takto, je s toho veľmi zúfalá. Mňa to trápi tiež hrozne, lebo sa začína správať tak, ako sa správal brat synovej biologickej manželky.

  • Dobrý deň! Mám 17 rokov, sestru, s ktorou si úžasne rozumiem a rodičov, s ktorými to tiež ide dobre... Mám však pocit, že žijem v zdanlivo harmonickej rodine! Prečo?... samozrejme, naši nie sú vždy za dobre, majú aj občas hádky, ale myslím, že to k manželstvu patri..
    No napriek tomu som nemyslela, že dôjde k tomu, k čomu došlo!
    Asi pred polrokom som prišla na to, že moja mama je ocovi neverná!! A on o tom určíte nevie... viem o tom len ja a moja mladšia sestra a najhoršie na tom je, že mi to ako prvá povedala sestra...
    Nie je mi jedno, čo sa deje, ale myslím, že sa to ťahá už dlhšie, ako ten polrok a viem, kto je dotyčný, je to jeden z maminých kolegov na pracovisku! Akoby nebolo veľa, občas k nám aj on príde, keď oco nie je doma a mám sa tváriť, že len prišiel na návštevu, alebo niečo potrebuje! Často jej vyvoláva a píšu si cez internet! Ja už skutočne neviem, čo robiť, lebo sa to dotýka najmä našej rodiny a aj mňa so sestrou... Nesieme, čo robiť ďalej, nevieme, no len tak sa na to nechcem nečinne prizerať a čakať, kým sa nám rozpadne rodina!
    Čo mám robiť, prosím, poraďte mi, nechcem byť v tomto pasívna!
    PROSÍM, PORAĎTE MI!!!!

  • Moja odpoveď na vašu otázku mi je úplne jasná - som na švagra naviazaná ako na brata. Pozná ma už od 10 rokov a on bol vždy ten, ktorý ma podržal v mojej nie práve najľahšej puberte a vždy mi pomáhal. Práve preto som to tak ťažko prežívala. A i napriek tomu, že sa budú rozvádzať, so švagrom si sem tam zavoláme alebo napíšeme sms, ale teší ma, že i sestra s ním telefonuje a nie je jej ľahostajný. Je to fajn, že i napriek tomu sa vedia spolu porozprávať ako rozumní ľudia. A ešte také malé PS k tej vašej otázke: ja sa vždy na ľudí viažem, som naviazaná aj na manžela, na moju maminu, na každého. A viete, že práve na to som myslela, že mi napíšete, či to nie je viac ako kamarátstvo?
    Ale odkedy odišiel švagor spať do Anglicka, sa veľa zmenilo. Švagor sa s tým už ako-tak vyrovnal, už sa dôkaze aj smiať a stále hovorí, že je to už v pohode. Som rada kvôli nemu. Ale! Sestra povedala priateľovi, že manželovi už všetko povedala a jemne mu naznačila, že je rad na ňom. Nech teda aj on manželke oznámi, že má priateľku, s ktorou chce žiť. A vypadá to tak, že sa zľakol (že bude musieť odísť od ženy, ktorá mu poskytuje luxusné bývanie, luxusné dovolenky - teda život na slušnej úrovni) a zrazu sa sestre prestal ozývať, nevolá jej, nechodí za ňou. Sestra to zobrala s hrdosťou, len nevie pochopiť, že to bol práve on, ktorý sestre stále hovoril, že kedy to už povie manželovi, že on s ňou už chce dieťa, chce s ňou bývať a zrazu je tu rozchod? Dosť ma to mrzí, lebo sestra si vlastne rozbila manželstvo a on sa zachoval ako chrapúň, ale keď som jej hovorila, že sa s ňou len zahráva, že nikdy neopustí svoju ženu, neverila mi a bola schopná sa so mnou kvôli tomu dva týždne nerozprávať. Teraz 21. júla príde švagor domov na dva týždne, tak som zvedavá, ako sa to bude medzi nimi vyvíjať. Trošku sa bojím, aby sa znova nezačal švagor trápiť. Lebo sa môže stať, že jeho láska k sestre v ňom znova ožije.

  • Dobrý deň, mám viac problémov - ako mamička troch deti niet čo divu, ale tento je teraz asi najakútnejšie. Najstarší syn stále vyžaduje, aby som zostavala pri ňom, kým večer nezaspí. Má 6,5 roka (narodený v 01/2001), v septembri ide do školy. Neviem, či to vyplýva z toho, že má ďalších dvoch mladších súrodencov (stredný má 3 roky, najmladší 15 mes.), alebo či to je jeho povahou - je veľmi citlivý. Nehovorí, že by sa bál, spávame ja, on a stredný v jednej izbe a najmladší od roka s tatom v druhej, aby sa odnaučil od nočného kojenia (keďže cez deň kojím ďalej, v noci nemôžem byť s ním, hneď ma vyzlieka...) Kvôli tomu sa dosť hádame s manželom, on ide na neho tvrdo aj vyhrážaním, že bude spávať v samostatnej izbe sám... (je pre neho – resp. pre jedného - do budúcna pripravená izba). Prosím o radu, akým spôsobom ho naučiť samého zaspávať, keď od neho odídem, plače a vidí, že pri strednom zostavám, kým zaspi (on ale zaspáva podstatne skôr). Ďakujem za každú radu

  • Dobrý deň, pani doktorka. Tak dlhšie som nepísala. Mala ste opäť pravdu, priateľ sa vrátil z rehabilitácie a je taký, ako bol predtým. Odmieta všetkých a mňa tiež. Dokonca začal robiť pár hlúpostí, ako napríklad stretol sa s jednou babou, ktorá po ňom ide a dal jej príležitosť na bozk. a potom, keď som sa to ja dozvedela, plakal mi tri dni a rozprával mi, že som to najlepšie, čo ho v živote stretlo, že som človek, s ktorým chce byť do konca života, ale prečo to nefunguje,... tak to ukončil touto otázkou. Píše, volá, ale mňa to všetko moc trápi, pretože ho veeeľmi ľúbim. Posiela mi darčeky a tak... myslíte si, že raz sa z toho dostane? To, čo spravil s tou babou mi okomentoval tak, že mu na nej nezáleží, ale že chcel sám sebe spraviť zle a zabudol na následky... prosím, napíšte mi, čo si vy o tom myslíte... ďakujem (pripomeniem sa - jedná sa o môjho priateľa, čo mal ten vážny úraz nohy a nemôže viac vrcholovo športovať..., nemôže viac robiť to, čo miloval... šport) ĎAKUJEM

  • Vážená pani doktorka, úplnou náhodou som sa dostala na stránky Vašej poradne a vlastne mi táto náhoda „vytrhla tŕň z päty“. Už dlhú dobu totiž uvažujem o návšteve psychologickej poradne, ale akosi stále chýba čas, alebo možno odvaha? Potrebujem radu, a to veľmi naliehavo. Chcem Vás požiadať o radu, ako si urobiť „poriadok vo vlastnej hlave“. Zistiť, čo je pre mňa a pre deti správne a čo vlastne chcem. Ako postupovať, ako žiť ďalej a kde na to vziať buď odvahu, alebo trpezlivosť, alebo enormnú toleranciu a hlavne silu. Nehraničí prehnaná tolerancia s hlúposťou? Kde sa končí prejav zložitej povahy a kde začína psychický nátlak? Dokedy sa dá veriť a čo robiť, ak už sa veriť nedá? Koľko poníženia treba prehltnúť v záujme udržania rodiny? Ako odstrániť okaté uprednostňovanie jedného dieťaťa pred druhým, ak logické argumenty nie sú akceptované? Ako to vysvetliť dieťaťu, keď je to očividné? Ako sa porozprávať o stratenej dôvere a o nevere, keď pri každom náznaku rozhovoru sa vinník urazí, následne ignoruje svoje okolie, alebo prichádzajú záchvaty zlosti? Ako vôbec komunikovať, keď najprv je potrebné dôkladne zvážiť slová, ktoré v rozhovore budú použité, aby dotyčného nenahnevali? Ako žiť, ak niekedy nazlostí i obyčajný pohľad? Ako vysvetliť okoliu, že sa hanbím za neustály krik a výbuchy zlosti muža? Ako uchrániť deti, keď sú neustále ponižované a zhadzované? Ako žiť s človekom, ktorý si ma neváži? Ako existovať s človekom, ktorý vidí iba seba, ktorého nezaujíma moje zdravie, ktorý nevie pochváliť, pohladiť, usmiať sa ani na deti. Ako sa zachovať, ak na jedno dieťa si vyleje zlosť a druhému sa vnucuje? Ako uniesť zodpovednosť za veci, ktoré nemôžem ovplyvniť, alebo ktoré som nespôsobila?
    A ako veriť, keď už veriť nedokážem?
    Čo je najlepšie pre deti?
    Ako nikomu neublížiť. Ani jemu. Čo ak si svoje správanie neuvedomuje? Čo ak je to i moja vina?
    Ďakujem Vám vopred a ospravedlňujem sa za dlhý a neprehľadný text. Po prvej vete sa to už nedalo zastaviť... Ďakujem Vám

  • Dobrý deň, mám veľký strach, ak budem čakať bábätko, či nezdedí zlozvyk. Prejavuje sa, keď som sama, a to cukaním sa. Ak som v spoločnosti, nemom ten problém. Prosím Vás, vysvetlite mi to, aby nebolo ublížené dieťatku.

  • Dobrý večer, máme veľký problém s 15-ročnou dcérou a 12-ročným synom. Neviem pochopiť prečo, ale sú neskutoční klamári. Klamú nám rovno do očí o veciach, ktoré sa dajú ľahko overiť, či sú pravda lebo nie. Keď sa ich snažíme presvedčiť o tom, že vieme, že klamú, stoja si za svojim. Nedajú sa presvedčiť. Naozaj už nevieme nájsť východisko, ako ich odnaučiť klamať. Skúsite nám poradiť. Ďakujem veľmi pekne.

  • Dobrý deň, chcem Vás poprosiť o radu. Moja 5-ročná dcéra má strach pred určitými mužmi. Nejde ani tak o strach ako skôr, že sa pred nimi hanbí. Má ich takto vytypovaných asi 5, napr. aj môjho švagra. Nemôžeme k nemu ísť ani na návštevu. Pritom jej ani jeden z nich nikdy nič neurobil. Akonáhle ich zbadá, spanikári a okamžite sa niekde schová. Raz ju dokonca takmer zrazilo auto, rozbehla sa v šoku na cestu, keď jeden z nich prišiel k nám. Sú to väčšinou naši známi a je nám to aj dosť trápne. Ako jej môžeme pomôcť?