dnes má meniny Stanislav
zajtra Irma
13.11. 2019
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý deň, ja budem mať asi špecifickú otázku. Mám 28 rokov a môj partner 34. Sme rozhodnutí odísť do zahraničia (už je to v štádiu vybavovania). Prinútili nás k tomu podmienky. Avšak ja už dlhší čas uvažujem nad dieťaťom. A čím ďalej, tým viac. Mám trošku obavu, čo by to znamenalo pre budúcnosť. Ale túžba je príliš veľká, aby som myslela na to, čo by sa mohlo stať. Mám pocit, že roky utekajú rýchlejšie, ako to my stačíme vnímať, a obava z toho, že keď odídeme, práca, nové bývanie a celková adaptácia nám potrvá dlhšie, ako by sme chceli, a ja premárnim drahocenné roky. Túžba je však prisilná na to, aby som sa prinútila premýšľať triezvejšie. Ocením Váš názor, prípadne radu.
    Ďakujem.

  • Dobrý deň pani doktorka, mám na vás jednu otázku.
    Som vydatá 9 rokov a mám 2 deti. Prvého syna som mala ako 20-ročná a druhého som porodila po roku a 4 mesiacoch. Mám 28 rokov, chlapci majú 8 a7 rokov a chcela by som ešte jedno bábätko, ale môj manžel už nie. Pred piatimi rokmi som podstúpila interupciu, lebo deti boli ešte veľmi malé a mať 3 deti po roku sa mi zdalo trochu moc. Ale časom ako roky plynú tak častejšie túžim mať ďalšie bábätko. Neviem, čím to je, ale niekedy, keď si spomeniem na ten potrat, tak sa mi tisnú slzy do očí a rozmýšľam, keby sa to narodilo, čo by to bolo. Pretože mám dvoch chlapcov, tak by som chcela dievčatko. Ďakujem.

  • Moja dcérka má 16 mesiacov, je veľmi na mňa naviazaná, výnimku tvorí iba moja mamina, ktorú na chvíľu akceptuje za moju náhradu. Ak s ňou nie som pár hodín, úplne ma ignoruje a odtláča ma. Chcela by som sa vrátiť do práce, ale mám taký strach o ňu a o seba, ako to zvládneme, že sa mi z toho točí hlava a napína ma na zvracanie a v noci sa budím s depresiami a iba plačem. Niečo vo mne hovorí, že jednoducho raz sa odlúčime, pôjde do jaslí apod., ale ja to asi nezvládnem, aj teraz sa mi trasú ruky. Ako to mám prekonať? Prosím, poraďte mi. Veľmi pekne ďakujem

  • Dobrý deň, pani doktorka. Už som raz od vás dostala veľmi dobrú radu, tak sa na vás obraciam znova. Po vyše roku a po operácii sa nám s manželom konečne podarilo splodiť potomka... Sme šťastní budúci rodičia, ale ja sa aj napriek tomu veľmi trápim. Som v 16 tt a mám trošku väčšie tehotenské aj zdravotné ťažkosti, ale to nie je to, o čom sa chcem s vami poradiť. Som zrazu, ako keby ma niekto "šupol" do cudzieho tela a zo dňa na deň sa mi začal hnusiť sex s mojím mladým atraktívnym a milým manželom. Jeho objatia ma bolia, všetko mi vadí a o bozkoch ani nehovorím... Je to normálne v tehotenstve? Alebo je niečo so mnou? Milujem ho z celého srdca a doteraz bolo všetko v poriadku a zrazu toto...A ešte čerešnička na tortu: Môj starší kolega zahlásil, že muž má právo hľadať to u inej... Viem, že by mi to manžel nikdy neurobil, ale to teda bolo na moju paranoidnú tehotenskú myseľ moc...

  • Dobrý deň, som v 11. týždni tehotenstva. Väčšie komplikácie nemám, párkrát som krvácala, ale zatiaľ bolo všetko v poriadku. Keď čítam rôzne problémy, bojím sa, či to dobre dopadne a či bábätko bude v poriadku, pretože sa na neho veľmi tešíme. Mali ste podobný strach a ak áno, ako ste sa s tým vyrovnali? Ako sa s tým mám vyrovnať? Ďakujem

  • Dobrý deň, čakám síce na odpoveď na jednu otázku, ale zároveň mám ďalšiu. Ako sa zbaviť stavov úzkosti a strachu, ktoré ma z času na čas pochytia? Vtedy mám triašku, točí sa mi hlava. Nemám pocit, že to je pri nejakom podnete, ale hlavne, keď som doma alebo v supermarketoch (obch. centrách, občas v autobuse), ale nie je to pravidlo. Prípadne by som sa chcela opýtať, kde zohnať dobrého psychoterapeuta, ktorý zo mňa hneď neurobí narkomana, ale ma vypočuje a o mojom probléme porozmýšľa. Ďakujem Vám vopred.

  • Dobrý večer! S partnerom nie sme zosobášení, máme 16-mesačného syna. Stále sa nám však nedarí udržať náš vzťah bez hádok, udobríme sa a stačí jedna veta, partner vybuchne. Čím viac obhajujem samu seba, tým je to horšie. Bývame u jeho rodičov a s našimi sú komplikované vzťahy, takže on to asi berie tak, že je doma a ja mám čušať. Lenže on nevie, čo je byť zavretá stále doma, ten stereotyp. Diaľkovo študujem VŠ, ale on mi vôbec s malým nepomáha, tak sama seba musím pochváliť, že bez jeho pomoci zvládam skúšky. Neviem, či mu na mne vôbec záleží, tento náš problém je asi hlbšieho charakteru, ale aj tak by som chcela vedieť, čo mám robiť. Už na to nemám silu, len sa trápim a nemám sa komu posťažovať. Ďakujem.

  • Dobrý deň. V tomto období mi končí materská a ja stojím pred krokom, ktorý mi nedal spávať celý ten čas, a tým je nástup do práce. Nerobil by mi problém odchod do zamestnania, depresie mám skôr z toho, že žiadne neviem nájsť. Všade, keď vidia, že som po materskej, môj životopis odkladajú do najspodnejšej zásuvky a nezavolajú ma ani na pohovor. Čím ďalej tým mám nižšie sebavedomie, tým skôr, že ma odmietajú aj moji známi, ktorí majú firmy. Nie som neschopná, veľa toho viem a zvládam, ale čím ďalej, tým si menej verím a možno to už je na mne aj vidieť. Čo mám robiť, aby som z toho nezblbla úplne? Začínam mať z nervov fyzické problémy a viem, že to nie je dobré. Ďakujem za radu.

  • Dobrý deň, pani doktorka, chcela by som Vás poprosiť o radu. Mám 7-ročnú dcéru, ktorá je nadpriemerne inteligentná (pri testoch získala cca 130 bodov), je všestranne talentovaná a my sa ju snažíme podporovať, avšak bez nátlaku. Napriek tomu, že vo väčšine vecí je úspešná, stále má nejaký podvedomý strach, že zlyhá. Nechce nikdy súťažiť, vystupovať, nechce skúšať nové veci. Vždy povie, že aj tak to nebude vedieť. Skúšam ju chváliť za úspechy a povzbudzovať, ale vôbec to nepomáha. Nechcem ju do ničoho nútiť, ale zase nechcem, aby svoj talent zanedbala a nerozvíjala, lebo neskôr by to sama mohla ľutovať. Veľmi Vás prosím o radu, ako k tomuto problému mám pristupovať, aby som pomohla dcére nadobudnúť sebavedomie a zároveň, aby nepociťovala nátlak. Ďakujem

  • Moja dcérka bude mať zajtra 10 týždňov, ale musím priznať, že neviem, či k nej cítim to, čo by som mala. Keď sme prišli z pôrodnice, všetky úkony okolo nej som vykonávala viac menej automaticky, ani som si dobre neuvedomovala, čo vlastne robím. Môj partner mal vtedy takmer mesiac dovolenku, takže bolo to o niečo jednoduchšie, aj keď som chcela všetko robiť sama, aby som sa to naučila. Kojila som ju, takže táto úloha bola výlučne moja, ale mám na mysli kúpanie, obliekanie a ostatné. Na 4-tý deň nás pustili z nemocnice domov a 5-ty deň som jej už zháňala lekárku (podotýkam, že som ledva chodila, bola som dosť zašitá a bolelo to ako keby ma niekto rezal a nehovorím o žile, ktorá bola vo veľkosti ping-pongovej loptičky). O týždeň nato som už sedela vo vlaku smerujúceho do Šurian, aby som podala žiadosť o príspevok a prídavky. A to všetko v bolestiach, ktoré trvali ešte nasledujúce 2 týždne.
    V jej 6-tich týždňoch nasledovalo sťahovanie do iného mesta a do nezariadeného bytu. Keďže partner už pracoval, na mne zostalo kupovanie chladničky, pračky, sedačky, postele a ostatných vecí, bez ktorých sa človek nezaobíde (to všetko som robila s 5-týdňovým dieťaťom v kočiku. Bolo treba zosynchronizovať dodanie toho tovaru presne na deň a hodinu, a keďže som pracovala v obchode a podobným záležitostiam okolo odvozu tovaru som sa venovala, vedela som, že to nie je jednoduché a nestal sa prípad, žeby niečo nevybuchlo. Takže...

    Teraz už bývame, nie sme úplne zariadení, ale máme zatiaľ všetko, čo potrebujeme a ostatné sa nejako doklepe.

    Dochádzam však na to, že počas tých 10 týždňov stresu som si nevybudovala žiadny citový vzťah k mojej malej dcérke, aj keď som po nej túžila 31 rokov.

    NEBOL PROSTE NA TO ČAS. VŠETKO SA ROBILO OKOLO NEJ TAK AKOSI AUTOMATICKY.

    Teraz. keď sa na ňu pozerám, až neveriacky krútim hlavou, kde sa tu ten batôžtek vzal a prečo tak strašne kričí, keď je napapaná a prebalená.

    Cítim voči nej akurát výčitky, že jej nedávam všetko a nevenujem sa jej ako treba a je mi veľakrát z toho iba do plaču...