dnes má meniny Etela
zajtra Roman Romana
22.2. 2020
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý deň, píšem lebo už naozaj neviem ako ďalej. S mojou manželkou sme
    manželia druhý rok. Žijeme však spolu už 6 rokov predtým. Pri prvom
    tehotenstve sme o bábätko prišli. To druhé tehotenstvo nám prinieslo
    krásneho chlapčeka. Potom ako manželka prišla o prvé dieťa si našla nového
    priateľa a ja som sa to nechtiac dozvedel. Bolo mi veľmi ťažko a prosil som
    manželku o novú šancu pre náš vzťah. Po narodení syna som prišiel 2x o
    prácu. Ale teraz pracujem vo veľkej firme, kde mám perspektívu a aj šancu
    dobre sa postarať o rodinu. Samozrejme, museli sme sa presťahovať do
    Trnavy. Podotýkam je to len 107 km od Prievidze. Pred týždňom mi manželka
    oznámila, že sa chce rozviesť a nebude bývať v Trnave. Neklape nám to ani v
    sexe. Som zúfalosť sama. Manželku mám rád a o synovi ani nehovorím. Určíte
    mám chybu aj ja, ale akú?

  • Som na materskej dovolenke, mám 2,5-ročnú dcérku a 15r. syna. Dcérka je strašne živá, upišťaná, nechce spávať poobede, na prechádzke mi uteká, v obchode vykrikuje, všetko chce. Pred dvoma mesiacmi som ju prestala kojiť, v tehotenstve som bola dosť nervózna pre rod. dôvody. V poslednej dobe som z nej strašne nervózna, potom na ňu kričím a o chvíľu to ľutujem. Niekedy si poviem, že už nevládzem. Mám už 35 rokov, dosť často si obhrýzam nechty a mám taký blbý zlozvyk: krútim si, zapletám vlasy. Neviem, či nemám nejakú poruchu, depresiu. Ďakujem.

  • Som zo skupiny skúsenejších mamičiek, mám dobre po 30-tke, som na materskej s tretím dieťaťom. Na materskej mám opakovane depresívne rozlady aj so somatickými problémami... striedanie žravosti a nechutenstva, únavnosť s nespavosťou, netrpezlivosť s ostatnými členmi rodiny, netoleranciu problémov, proste leziem na nervy sebe aj ostatným. So zapojením silnej vôle to vždy prekonám a fungujem ďalej, rozumovo totiž viem, že zvyšok mojej rodiny nie je povinný trpieť mojimi náladami. Nepoznáte, prosím, nejaký lepší spôsob, ako si pomôcť, než zatínať zuby?

  • Mám už dlhší čas problém s partnerom. Obaja máme 22 rokov. Počas chodenia medzi
    nami chýbala komunikácia, stále sme sa rozchádzali a schádzali, ubližoval mi hlavne psychicky tým, že sa flákal po baroch a nedal o sebe ani vedieť, nasľuboval mi hory-doly. Stále uprednostňoval kamarátov. Rozišli sme sa. Keď som však otehotnela, veľmi sa tomu tešil a nechcel počuť o potrate, tak sme sa rozhodli nechať si bábätko a ja som sa k nemu naťahovala. Bývame aj s jeho rodičmi. Sľúbil mi, že už nebude tak často chodiť von, že ma chápe, ako sa teraz počas tehotenstva cítim a tak... Lenže toto netrvalo veľmi
    dlho a stále častejšie si bral zmeny v práci a keď mal voľno, tak išiel radšej s kamarátmi von a domov chodieval až nad ránom. Bola som z toho dosť psychicky vyťažená a veľa som si poplakala a začala som mať problémy v nejakom 12. tt - a to pichanie v podbrušku. Ostala som na PN, a on si vtedy "uvedomil", že ako mi veľmi ubližoval, že už sa to nestane. Ale sladký ostal zase len nejaké 2 týždne. Teraz som v 17. tt a problémy sa opakujú. Pred 2 týždňami ho preradili na inú pobočku vo firme, v ktorej pracuje. Tam si hneď našiel kamaráta, ktorý nebol z BA, ktorý tu nemal žiadnych kamarátov. Stále mi opakoval, ako mu je ho ľúto, že s ním pôjde von, že mu poukazuje BA. Ale to, že ja som vždy sama, mňa nikdy nikde nezobral na prechádzku... to mu ľúto vôbec nie je.
    Kamarát odišiel do Anglicka za prácou a už tam chce ísť aj on. Poslal si životopis a čakal. Asi predvčerom bol vonku s kamarátmi na pivo. To mi nevadilo, že išiel, ale celú noc sa neukázal doma (telefón má pokazený a ani sa neunúva mi od nejakého kamaráta zavolať) a ja som ho do 2h rána čakala až som od únavy zaspala a každú hodinu som sa prebudila na to, že nie je vedľa mňa. Keď som ráno odchádzala do práce o 6:30, on ešte stále neprišiel. Celý deň som sa cítila zničená. Večer som sa ho pýtala, kde bol. Pohádali sme sa, pretože on si myslí, že neurobil žiadnu chybu a nakoniec nakričal on na mňa a ja som bola tá najhoršia. Z tých nervov a plaču mi vystúpila teplota a seklo ma aj v sedacej časti, a nemohla som ani poriadne chodiť. Dnes ráno mi oznámil, že mu volali z agentúry do Anglicka, takže možno odchádza. Cítim sa hrozne. Človek. ktorého som tak hrozne milovala, sa mi úplne odcudzil. Už si nepamätám, ani kedy ma naposledy objal alebo povedal pekné slovo. Najradšej by som od neho odišla, ale nemám kam, pretože tu nemám nikoho a drží ma tu ešte práca. A podnájom si dovoliť nemôžem.


    PS: Čo sa týka názoru hoci, čo na to jeho rodina a moja, tak každý sa mu snaží dohovoriť, ale on si nedá povedať a stále sa drží svojich kamarátov, pretože ešte ani jeden nemá záväzky a jeden jediný z jeho bližších kamarátov má frajerku, takže nemá si od koho brať príklad.

    Ešte raz pekne ďakujem

  • Dcéra mala 4-krát problémy so zápchou. Dostala sa do stavu, kedy odmieta kakať a nechce o tom ani počuť. Stolicu má v poriadku, ale vedome ju zadržiava. Pre nás aj pre ňu je vyprázdňovanie horor a máme z toho všetci depresie. Má 4 roky a je rozumná, ale vysvetliť rozumne, že kakať musí sa jej nedá. Ona si povie, že kakať nechce a tým to končí. Niekedy je až hysterická, len spomenieme, že ideme kakať. Už sme skúsili aj po zlom aj po dobrom, ale stále nič. Čo máme robiť, ako ju presvedčiť???? Ďakujem pekne za odpoveď.

  • Neviem, či je toto otázka pre psychiatra, skôr pre sexuológa. Ale skúsim to. S manželom máme troch synov, posledný má 10 mesiacov. Začala som znovu pracovať, keď najmladší mal 4 mesiace. Teraz som dokonca dostala novú, veľmi zodpovednú funkciu. Som v práci od rána do večera. Bývame v rodinnom dome 40 km od Bratislavy a denne dochádzam autom do práce. S manželom sme sa veľa rozprávali, či mám tú funkciu zobrať. Už 2 roky sa trápime s financiami, tak som do toho išla. A teraz prečo vlastne píšem. Náš sexuálny život začal veľmi vážne pokrivkávať. Môj najmladší syn cíti, že sa mu už tak veľmi nevenujem, v noci nespí a ja bývam unavená, čo je pochopiteľné. Chuť na sex mi to nepridáva, rodina, domácnosť, práca.
    Ešte niečo veľmi dôležité musím zdôrazniť. Sú to asi 3 týždne, čo som stiahla žiadosť o rozvod. Manžel si ešte počas môjho tehotenstva našiel milenku. Stretával sa s ňou, lebo mu vraj chýbal sex so mnou. Ja priznávam, že posledné 2 mesiace tehotenstva som tomu veľa nedala. Vedela som o tom vzťahu dlhšie, len som nemala dôkaz, pretože on sa mi nechcel priznať. Náš vzťah sa teraz akosi skonsolidoval a chceme začať od začiatku. Manžel navrhol, aby sme zašli k sexuológovi. Vie, že aj on musí urobiť kompromis. Nevieme však spolu vymyslieť nič, čo by obom vyhovovalo.
    Tak toto je moja spoveď, čakám na Vašu odbornú radu, príp. odporúčanie na iného odborníka. Ďakujem.

  • Dobrý deň. Chcem Vás poprosiť o radu. Bola som 4 roky doma s dcérkou )po 3 potratoch dlho vytúžená) na materskej. Teraz si hľadám prácu a neviem sa zaradiť. Stačí, keď na mňa niekto nakričí, som vytrasená, je mi do plaču, cela horím a mám chuť hneď zutekať. Keď prídem domov, neviem sa upokojiť, celá sa trasiem, nemôžem spať a ráno si dávam Diazepam na upokojenie do práce. Nakoniec napíšem SMS do novej práce, že sa na to necítim a naďalej som na Úrade práce. Začala som si vyčítať aj to, že nechávam dcéru pri svokre (chodila do škôlky, ale tiež mala citové problémy, tak to skúsime ešte od septembra) a mám pocit, akoby som ju nechcela. Chcela by som navštíviť aj nejakú poradňu v Nitre, ale neviem, na koho sa obrátiť. Ak mi viete poradiť, budem rada. Ďakujem

  • Odpor k vlastnému telu ...
    i takto by som mohla nazvať to, čo cítim. Zatiaľ nie som mamou, ani nie som tehotná, ale deti ľúbim nadovšetko. Sama som bola niekoľkokrát opatrovateľkou detičiek, mám 2-ročného synovčeka, ale cítim odpor k veciam, ktoré sú toho súčasťou.
    Chcela by som mať vlastné dieťatko. Viem, že je dobré a správne, keď je dieťa dojčené, ale to asi nedokážem. Len pri predstave na to mi je zle. Vyvoláva to vo mne odpor. Ako aj samotný pôrod, ako aj nahé telo ... Sama si uvedomujem, že je to asi aj výchovou (kde sexualita bola tabu) a aj "vecami", ktorými som preskákala (pokus o znásilnenie), ale neviem to zmeniť. Len na ilustráciu: nedokážem sa napríklad prezliecť ani len pred ženou, nie to pred mužom (aj keď mám partnera), všetky "veci", ktoré súvisia s mojou intimitou sú pre mňa samotnú tabu. V rodine si zo mňa za to robia posmešky (mám 25 rokov) a volajú ma "mníška". Bojím sa, že sa to nezmení a nebudem sa môcť stať mamou ...
    Poradíte mi?

  • Dobrý deň, trápia ma problémy v partnerskom vzťahu. Po pôrode, kde ma nastrihli, som stratila akýkoľvek záujem o sex, manžela to trápi a mňa tiež. Chceli by sme aj ďalšie bábo, ale zázraky sa nedejú. Neviem prekonať v sebe tú bariéru.

  • Dobrý deň. Som vydatá skoro 2 roky a s manželom veľmi tužíme po bábätku. Keďže sa nám vyše roka nedarí, minulý rok sme začali s vyšetreniami. Manžel bol 2x na spermiograme, lebo prvýkrát mal zlé
    výsledky. Dosť ťažko to znášal, aj keď som sa s ním snažila o tom rozprávať, on sa len vnútorne trápil a rozprávať sa o tom moc nechcel. On je už v poriadku, teraz sa liečim ja. Ale problém je, že asi kvôli týmto
    problémom sa dosť zblížil s jednu kolegyňou (teraz je to už bývalá kolegyňa) a teraz tvrdí, že miluje 2 ženy naraz. Fyzicky ma nepodviedol, ale pre mňa je citová nevera ešte horšia. On tiež vie, že takto sa ďalej fungovať nedá, ale nevie, čo má spraviť. Ja ho veľmi ľúbim, opustiť ho nechcem a myslím si, že ani on ma opustiť nechce. Len neviem, ako sa vyrovnať s tou bezmocnosťou (keďže situáciu vie vyriešiť jedine on, ale to asi chvíľu potrvá. Viem, že to nie je ľahké ani pre neho, keďže svojim citom človek niekedy ťažko rozkáže). Asi mi nezostavá nič iné, ako čakať. Už sme raz takúto situáciu prežili,...