dnes má meniny Ivica
zajtra Albína
15.12. 2019
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý deň prajem.... Už ste mi viackrát pomohli, no zase potrebujem vašu radu... Niekedy mám hnusn0 pocity zo samej seba... Môj problém spočíva v tom, že asi všetko veľmi citlivo prežívam a beriem si moc k srdcu, potom sa veľmi trápim a neviem sa s ničím zmieriť... Pred 5 mesiacmi som sa dala do kopy s moj9m terajším priateľom (poznáme sa veľmi dobre už 6 rokov), začiatok bol nádherný, všetko romantické, krásne, ako vždy... teraz spolu už niečo vyše mesiaca bývame, no za ten mesiac sa veľa toho zmenilo... Začínam mať pocit, že už stráca o mňa záujem, aj keď mi stále tvrdí, že ma miluje viac a viac... Našu dôveru narušil tým, že si začal písať po internete s inými dievčatami, no už to nebolo len pri obyčajných rečiach, asi viete, čo tým myslím (sex a tak). Odprisaháva mi, že nikdy by ma nepodviedol, miluje len mňa a bla bla bla... Vôbec netuším, čomu mám veriť, je to perfektný človek, milujem ho celým svojím srdcom, urobila by som pre neho všetko. No mám pocit, že náš vzťah rozbíja internet... Som strašne citlivý človek, všetko ťažko znášam. Neviem, ako sa mám s tým všetkým akosi vyrovnať... Potom len premýšľam, kde robím chybu, veď tvrdí, že všetko pri mne má a nič mu nechýba, pekne sa o neho starám, má aj slobodu, lásku, sex, proste všetko... Ja naozaj neviem, čo už má človek robiť... Utápam sa vo vlastných myšlienkach, bojím sa, že o neho prídem a neviem, čo robiť... Poraďte mi, prosím!!! Už som sa aj s ním o tom rozprávala a nie raz, len mám pocit, že nič sa nemení... Nechcem ho stratiť, veľmi mi na ňom záleží... Všetky vzťahy, čo som mala pred tým, nevyšli. Všetci chlapi ma len podvádzali, bojím sa, aby sa tak nestalo aj v tomto prípade. To už by som neprežila, už len kvôli tomu, že mi na tomto vzťahu strašne moc záleží a milujem Joja nadovšetko... Za skorú odpoveď vopred ďakujem a pevne verím, že mi opäť pomôžete...

  • Dobrý deň. Mám 35 rokov, som vydatá a som mamou 4-mesačného synčeka, ktorý bol veľmi vytúženým dieťatkom. Maličký bol od narodenia veľmi uplakané bábätko, prvé dva mesiace doslova preplakal, vo dne i v noci, takže som sa veľmi nevyspala a nebyť pomoci manžela a mojej mamy neviem, ako by sme fungovali. Strávila som s ním asi 3 týždne v nemocnici, lebo zisťovali príčiny jeho plaču, ale zistili, že je zdravý (chvála Bohu), len trpí dojčenskými kolikami, ale tie po troch mesiacoch prejdú. Bohužiaľ, zatiaľ neprešli a viem, že neostáva iné, len to vydržať. Problém je v tom, že to prestávam zvládať a malému škaredo nadávam a vyčítam si, na čo mi bolo treba dieťa, kričím na neho a hádam sa aj s manželom a potom plačem. Keď je aj chvíľu kľud, už sa bojím, kedy opäť začne plakať a kedy to peklo začne odznova. Snažím sa ho veľa nosiť v klokanke alebo v babyvaku, aj keď ma z toho bolí chrbát, lebo má už svoju váhu. Malý si stále vyžaduje pozornosť, sám sa zahrá len chvíľočku a hneď zase plače. Som z toho nervózna, že nemôžem nič doma urobiť, len čakať, kedy manžel príde domov a na chvíľu mi ho zoberie. Poraďte mi, prosím, ako toto obdobie prežiť, lebo niekedy sa už bojím, že mu ublížim. Každý ma ubezpečuje, že toto obdobie pominie, ale ja už v to prestávam veriť. Ďakujem za odpoveď.

  • Dobrý deň, nemyslela som, že budem tak zúfalá, že budem musieť žiadať niekoho o pomoc a radu. Ako začať... mám 36 rokov a dve dcéry 16- a 3-ročnú, staršia je z prvého manželstva a mladšia z terajšieho vzťahu, ktorý trvá 7 rokov. Staršia dcéra ja umiestnená v Reedukačnom ústave, nakoľko sme s ňou mali problémy, ako nočné flákanie, chodenie za školu... Môj problém spočíva v tom, že moja dcéra a môj terajší priateľ sa neznesú. Teraz bola doma na letných prázdninách a vôbec sa spolu nebavili. Od priateľa som počúvala samé výčitky, že jej nestojí za to, aby sa s ním bavila, dcéra, keď som jej to povedala, reagovala: Vieš, že ho nenávidím, tak o čom sa mám s ním baviť? A čo bol vrchol všetkého, včera ju obvinil, že z domu ukradla peniaze. Ale ona sa už brániť nemohla, lebo v utorok sa vrátila do RDD. Najhoršie to znášam ja. Som psychicky úplne na dne a neviem ako ďalej, ako riešiť ich vzťah a hlavne seba, lebo to prežívam veľmi zle. Som zúfalá, prosím, poraďte mi ako riešiť a zvládať túto situáciu, lebo v roku 2008 bude mať dcéra 18 rokov a končí jej ústavná výchova, takže sa vráti domov a potom už neviem, ako to bude u nás vyzerať, asi sa zbláznim, lebo to naozaj veľmi prežívam, nakoľko ich mám všetkých veľmi rada a túžim, aby sme žili ako normálna rodina!

  • S manželom mám nasledovný problém: má veľmi náročnú prácu, v ktorej trávi celé dni, niekedy aj noci a víkendy. Je unavený a veľmi nervózny. Snažím sa mu vychádzať v ústrety maximálne ako sa dá, domácnosť a tri deti ležia na mojich pleciach, na jeho pomoc sa ani nespolieham a ani sa jej moc nedočkám. Ale vzhľadom na fakt, že aj ja pracujem, tak v našej domácnosti to nie je vždy na 100 % vyupratované, aj keď robím, čo môžem. Práca, deti, nakúpiť, navariť, oprať, vyžehliť,... A on príde domov a zúri, lebo podlaha pri vchode je plná kamienkov (v skutočnosti sú tam asi tri, lebo sa vyzúvame vonku) a čo si robila, keď je tu taký neporiadok (hračky v detskej izbe). Je až neuveriteľne posadnutý poriadkom (výchova jeho matky - rozvedená od jeho 10 rokov). Nežiadam od neho, aby mi pomáhal, len keby sústavne nekritizoval. Smutné je, keď ho to chytí, nedáva si pozor na ústa, urážky padajú aj pred deťmi. Vysvetľujem mu, že nemôžem byť aj zamestnaná, aj o deti a domácnosť sa sama starať, že robím, čo je v mojich silách. Všetok čas venujem buď práci alebo domácnosti a deťom, a aj tak sústavne na mňa tlačí, že sa dá zvládnuť aj viac, len treba chcieť. K fyzickým útokom dochádza len veľmi zriedkavo (silné stisnutie rúk, úder do pleca), ale za to zrejme vďačím svojej postave (som väčšia od neho a tak si asi netrúfa). Zašla som aj za psychologičkou, chcela sa s ním stretnúť, ale on na objednaný termín neprišiel. Už začínam uvažovať nad rozvodom, finančne som vďaka práci sebestačná, v manželstve zotrvávam kvôli deťom (som presvedčená, že deti potrebujú dvoch rodičov). Skúste mi poradiť, toto je môj posledný krok pred návštevou právnika a podaním žiadosti o rozvod. Som vydatá 9 rokov, deti majú 8, 4 a 2 roky, s manželom máme vysokoškolské vzdelanie. Ďakujem za odpoveď.

  • Dobrý deň. Obraciam sa na Vás s prosbou o radu. S manželom sme spolu rok a teraz sa tešíme na našu ratoliestku. Starosti mi (nám) však robí manželova mamka. Je na dôchodku, žije s manželom, s ktorým si však už roky nerozumejú a v podstate vedú "tichú domácnosť". Bývame v malom meste, kde každý o každom vie a pozná sa. Ako mladá rodina máme čo robiť, aby sme stíhali prácu, domácnosť a aby sme boli aspoň trošku spolu, ako väčšina v dnešnej uponáhľanej dobe. My bývame k svokrovcom najbližšie a manžel sa snaží nájsť si čas, aby za rodičmi zašiel, prípadne v sobotu alebo v nedeľu svokru pozývame k nám. Už dávnejšie som mala podozrenie, že svokrin vzťah k alkoholu, nie je len o bežnom konzume. Spočiatku sa mi dostali do uší len "klebety" o tom, s kým si občas chodí "posedieť", neskôr som to zistila aj sama. Najprv som nechávala manžela, nech sa zdôverí sám, ale keď to nešlo, snažila som sa navodiť tému a nenápadne ho viesť, aby sme o tom hovorili, hoci sama som nemohla ešte tvrdiť, že má problém s alkoholom. Keďže ide o jeho mamku, o to ťažšie sa mu priznáva (možno aj samému pred sebou), že posedenia so známymi prerastajú mieru únosnosti iba občasného konzumu alkoholu. Až pri druhom vážnejšom excese, kedy už nebolo možné z jeho strany tajiť, že tu ide o vážny problém, sa zdôveril. Keďže však už ide o v podstate ešte utajované (predovšetkým rodinou), ale už verejné (v reštaurácii, pohostinstvách) pitie alkoholu, môj predpoklad, že to musí trvať dlhšie sa potvrdil. Snažila som sa poradiť manželovi, aby spolu so svojou sestrou otvorene hovorili s mamkou, aby našli riešenie tejto situácie, prípadne, aby sa odsťahovala od manžela, keďže žije v stálom napätí (veď kto by to aj vydržal 24 hodín denne mlčať?!),ale to odmieta. Vraj, keď už s ním doteraz vydržala...žiaľ, situácia je na mŕtvom bode a ja neviem, ako by som mala manželovi citlivo naznačiť, že nesmú strkať hlavu do piesku a prehliadať momentálne iný hlavný problém - jej nezvládnutie pitia alkoholu. Manžel skôr zobral celú zodpovednosť na seba (lebo v poslednej dobe sa jej vraj málo venuje) a že bude domov chodiť častejšie. Mne sa to skôr vidí ako stráženie, ktoré nerieši problém, iba ho možno nachvíľu oddiali. Čo však, keď budeme mať dieťatko na svete, ako samostatná jednotka potrebujeme mať svoj čas na seba a hoci si možno svokra nájde záľubu vo vnúčati, čo keď aj to odrastie, prípadne, keď bude jej snaha o účasť na výchove a našom rodinnom živote viac ako bežná? Čo zrejme bude. Samozrejme, ja sama som na vážkach, ako postupovať, pretože nechcem byť dôvodom jej nezvládnutia situácie (manžel bol dlho mamkiným maznáčikom, o ktorého sa starala a vyhovovalo jej to, ale v podstate ho stratila, pretože teraz má manželku a rodinu a "na ňu nie je čas"), nedajbože manželovým gordickým uzlom (matka alebo manželka), no zároveň by som rada zachovala našu rodinnú samostatnosť a intimitu. Možno nevidím situáciu správne, ale myslím si, že manželova mamka sa naňho neprimerane upla a saturuje si tak niečo, čo nedostáva od svojho manžela. Situácia by sa možno dala riešiť komunikáciou, v prípade, že by sa nepridružil problém s alkoholom, no v tomto prípade si myslím, že by bol čas na intervenciu odborníka. Ako to však naznačiť manželovi bez toho, aby si myslel, že som proti jeho matke alebo, že sa starám do niečoho, čo si budú "riešiť" sami?! Vopred Vám ďakujem za Vašu radu a želám veľa úspechov.

  • Prosím vás, mám 22-mes.dcéru. Začala nedávno pekne cikať na nočník. Má ale problémy vykakať sa. Plienku už nechce, na nočník ale tiež nie. Asi sa bojí. Predtým kakala každý deň 1x, teraz aj 3-4 dni nič. Chodí len stále, že ide na nočník, sadne si a postaví sa, lebo chce sa jej kakať, ale ona nechce - myslím, že je to v psychike. Popravde som teraz na ňu aj nahnevaná, aj keď viem, že je to nesprávne.
    V posl. dobe som jej hovienko ukazovala v plienke a tým som ju učila, čo to je, že to je jej a že je to akože pekné..
    No a na nočník ... minule kakala tak, že chúďatko ani netlačila, proste to išlo samo a ona sa bála.
    Čo mám teda spraviť?
    Ďakujem.

  • Dobrý deň, stáva sa mi, že vraciam a bolí ma hlava zo stresu. Možno je to migréna??? Ale určíte je to z nevyventilovaného, nezvládnutého stresu. Veľmi by som sa toho chcela zbaviť, dosť mi to znižuje úroveň života, obťažuje ma to veľmi. Ako sa dá toho zbaviť?

  • Dobrý deň, pred 4 mesiacmi som prichytil manželku pri nevere s mojím dobrým kamarátom. Sme spolu takmer 16 rokov (10 rokov manželia), máme dve deti. Náš vzťah bol vždy veľmi silný a dobrý. Veľmi som sa v nej sklamal. Bohužiaľ som jej neveru vrátil. Ona o tom vie. Veľakrát sme sa o tom rozprávali, odpustili sme si a dohodli, že začneme odznova. Mám však stále veľké návaly smútku z toho, čo mi manželka urobila. Viem, aj ja som urobil to isté, ale u mňa to bol len sex a nejaká pomsta. Urobil som to, lebo to urobila ona. Jednoducho sa na jej neveru pozerám ináč. Nechcem jej nič vyčítať, ale nemám radosť zo života. Som veľmi sklamaný (možno aj sebou), mám v sebe veľký smútok z toho, čo sa stalo. Dnes sa snažíme fungovať ako pred tým. Ale mne sa nedarí na to zabudnúť. Ráno sa budím so slzami v očiach a túlim sa k manželke ako malé dieťa. Viem, že ju tým trápim, a že jej je ľúto, čo urobila. Ale neviem si pomôcť, aj tak často plačem, som bez nálady a mám depresie... Najhoršie je to s dôverou... Stále žijem v strachu, že mu smskuje, alebo že jej on volá a pod. Myslím, si, že to nie je pravda, napriek tomu tie pocity vo mne stále sú... Neviem sa sústrediť na prácu. Chcel by som byť stále s manželkou, túliť sa k nej a byť spolu. Ale keď sme spolu, tak často som zase smutný..., prečo sa to muselo stať, a pod... Neviem sa z toho nejako otriasť, pozerať sa dopredu. Proste minulosť ma stále drží. Cítim veľkú nenávisť k nemu... Najradšej by som ho... Je to aj tým, že sme sa veľmi dobre kamarátili, navštevovali, tak jeho spanie s mojou manželkou tiež vnímam ako zradu. Viem, že by som mal pozerať dopredu, a tešiť sa z toho, že sme spolu, že sa ľúbime a chceme spolu to prekonať. Ale nedarí sa mi. Čo mám robiť? Ďakujem

  • Dobrý deň, mám problém so vzťahom k svokre. Vydatá som už 10 rokov. Mám tri deti, jedno 7-ročné, dve malé, pol ročné. Nikdy som sa od svokry nedočkala takej ozajstnej pomoci, vždy to boli len občasné ponuky, že príde kočíkovať, pomôcť s deťmi, ale vždy to prebieha tak, že sa prihovára spiacemu dieťaťu, alebo berie na ruky dieťa, ktoré je ticho a ja som rada, že je ticho (pretože mám deti, ktoré vyžadujú takmer nonstop pozornosť a tak, ak stíchnu a trocha sa "zabavia" samé, som len rada). Keď dieťa začne plakať, nevie ich utíšiť a dá mi ich. Keď mal najstarší syn asi 1,5 roka, dali sme ho k svokre asi na 1,5 hodiny, kým sme si išli nakúpiť. Po návrate syn čupel v kúte izby, bol úplne mokrý od potu, prskal a keď som k nemu prišla, odháňal ma a kopal. Trvalo pár minút, než sa ako tak ukľudnil, no plakal dlhšie. Svokra po našom návrate stála proti nemu so založenými rukami a pozerala naň. Mne to prišlo nepochopiteľné, prečo ho netíši a len naň pozerá, veď vyzeral už hrozne, bála som sa, aby sa mu čosi nestalo. Ona povedala, že veď on raz musí prestať plakať (plač začal tým, že sa podkol a spadol). Keď mal 4 roky, bol zasa u nej a keď som poň prišla, hovorila mi, že mu z balkóna vypadol balón a on vyliezol na stoličku (ktorú mala na balkóne) a prevesený cez zábradlie pozeral za tým balónom. Keď som jej vyčítala, že sa mohol prevážiť a zabiť a že ona predsa má byť pri ňom alebo nenechávať otvorený balkón, keď je v izbe sám, len mi odvetila, že čo to toľko rozoberám, že sa predsa nič nestalo. Inokedy zasa nevypla úplne plyn, len minimálne, ale unikal... . Mne to už strašne vadí a aj manželovi som povedala, že mám strach jej deti dávať, niekedy sme sa preto aj pohádali. Čo si o tom myslíte? Som len zaujatá alebo sa svokra správa naozaj nezodpovedne? Navyše mi raz rozprávala, ako sa o mne v kostole rozprávala s Pannou Máriou. Inokedy ma videla v obchode s kolegom, obišla ma a potom rozprávala známym, že sa rozvádzame (to bolo pred 8 rokmi, ešte sme ani deti nemali). A keď sme spolu žili, počas mojej VŠ, tak povedala, že si praje, aby sme sa radšej vzali. Keď sme sa dohodli, že sa teda vezmeme a oznámili sme to u nás doma, dala si ma zavolať k posteli, kde ležala (ona je stále unavená, ubolená a je to veľký hypochonder, už mala asi 3-krát nejakú rakovinu a tak) a povedala mi, že si nepraje, aby sme sa ešte brali... Potom zas raz povedala, že nech si nemyslíme, že sa vezmeme, budeme mať deti a ona sa nám bude o ne starať a my chodiť po kinách a zábavách. Mne sa zdá, že ona má možno nejaký psychický problém a mám strach, aby na to nedoplatili niekedy moje deti - ja osobne by som jej ich radšej nenechávala. V podstate som na deti celé dni sama, večer mi pomáha manžel a jej prítomnosť som nikdy necítila ako uľavenie od povinností, ale skôr ma stresovala svojimi "problémami" a neustálym kritizovaním toho, čo a ako robím (dokonca jej vadilo, keď som si raz nalakovala nechty sýtou fialkovou farbou, že vraj som vydatá a už to nesmiem...). Ďakujem Vám za odpoveď a pochopenie, ja už sa z toho vymotať neviem a neviem, čo robiť, momentálne s ňou v kontakte radšej nie sme.

  • Dobrý deň, chcela by som sa poradiť ohľadom predmanželskej zmluvy. Mám 25r, partnerovi je 38, keď sme sa spoznali, nevlastnil vôbec nič, ale práca mu umožnila dobre zarobiť, kúpil byt. Teraz sme spolu pomaly šiesty rok, rozmýšľame nad kúpou domu. Navrhla som mu, aby sme sa zobrali, vezmem si úver a budem ho splácať, budeme si spoločne budovať hniezdo, založíme rodinu. On ma však prekvapil, že si chce poistiť majetok, s ktorým by do domu vstúpil, predmanželskou zmluvou. Je to pre mňa šok, ktorý som nečakala. Chcem sa spýtať, či sa takáto zmluva bežne medzi ľuďmi uzatvára. Neviem s kým sa poradiť, keďže ma to dosť trápi. Mám pocit, že mi neverí, on tvrdí, že si chce len majetok poistiť. Ďakujem