dnes má meniny Xénia
zajtra Karolína
2.6. 2020
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý deň, máme s manželom problém so správaním našej 28-mesačnej dcérky. Počas môjho tehotenstva mal manžel pomer a takmer ma opustil. Som citlivá žena a tak som si dosť vytrpela. Keď sa malá narodila, už v pôrodnici mi vraveli, že je hyperaktívna. Kojila som ju 16 mesiacov skoro každé 2 hodiny a tak som ešte bez nej (až donedávna) nikde nebola. Je naozaj veľmi živá a hlavne upnutá na mňa. Manžel chodí do práce aj trénuje a tak je s malou pomenej, ale má ju veľmi rád a spoločné chvíle si vychutnáva. Dcérka sa však k nemu správa čoraz viac odmietavo. Keď sa k nej čo i len ozve, hneď kričí na neho NIEE!!! Chce ho dokonca udrieť. Sme z toho nešťastní, lebo malá chce len mňa a manžela odmieta, hoci on je ten "dobrý" rodič a ja tá, čo aj kričí i dá po zadku. Prosím, poraďte nám ako si má manžel získať dcérinu priazeň. Ďakujem Vaša čitateľka

  • Dobrý deň, mám problém - asi taký, tuctový ako mnoho, mnoho iných ľudí. No nikdy sa ma tieto problémy netýkali natoľko, aby som sa snažila pochopiť ľudí, ktorí sa ich pokúšali nejakým spôsobom riešiť. Až doteraz... som vydatá 8 rokov, máme 1 dcérku a už štyri mesiace nežijeme s manželom v spoločnej domácnosti. Nezhody u nás trvali asi 3 roky pred naším rozchodom. Veľmi sme sa s manželom odcudzili a neustále hádky a nadávky nás (resp. mňa) dohnali k tomu, aby sme sa rozišli. Nemohla som už ďalej... Nedokázala som prehltnúť jeho neustále nadávky, po ktorých nikdy neprišlo k ospravedlneniu - ak nejaké prišlo tak preto, lebo som manžela do toho dotlačila a také ospravedlnenie predsa nie je "ono"... Asi sme sa prestali ľúbiť. Začali mi na ňom vadiť úplne normálne veci - ako prežúvanie jedla, prehĺtanie slín, kýchanie a vôbec jeho prítomnosť (ak bol konečne doma). Nebudem tu dopodrobna opisovať všetky moje pocity, no po troch rokoch trápenia som sa odhodlala a manžela donútila vypočuť si všetko, čo cítim.
    Ak by sa dalo, rada si prečítam Váš názor.

  • Dobrý deň. Volám sa Peter. Mám dosť veľký problém so svojou manželkou. Ešte pred pár dňami bolo všetko OK. Ale dnes je tomu inak. Moja manželka odo mňa utiekla. Utiekla pravdepodobne preto, lebo moja mamina povedala niečo, čo sa jej nepáčilo a dosť sa do nášho života starala. Keď odchádzala, povedala mi, že si chce na chvíľu oddýchnuť od všetkého. Zobrala našu dcéru, pobalila si polovicu vecí a odišla. Stále sa jej snažím dovolať, ale má vypnutý telefón. Jediný kontakt na ňu má len jej najlepšia kamarátka, ktorá ma ovšem o všetkom klame, nechce povedať, ani kde sú, ani ako sa majú. Veľmi sa o ne bojím. Sme spolu už vyše roka. Prežili sme spolu iba pekné chvíle. Nikdy som jej neublížil, ani som po nej nekričal, ani ju nikdy neudrel, nikdy sme sa nepohádali. Myslíte si, že by to mohla spôsobiť moja dobrota k nej, alebo, zlé vplyvy kamarátky, alebo predsa, ako si myslím, moja mama.
    Prosím Vás, poraďte mi, čo mám robiť a ako ju mám získať späť. Nemôžem to bez nej vydržať, už som celkom zúfalý, ani nespím.
    Ďakujem.

  • Vážené odborníčky. Volám sa Martin. So svojou priateľkou sa poznáme 11 mesiacov. Čakáme spolu dieťa. Je v štvrtom mesiaci. Prvých šesť mesiacov nášho vzťahu bolo neuveriteľne krásnych a bezstarostných. Ja som ju navštevoval každý deň. Bývala sama. Začiatkom leta tohto roku sa aj s rodičmi presťahovala do inej obce. Dohodli sme sa, že budem u nich bývať. V rámci práce dosť cestujem a teraz sa vidíme tri dni v týždni. Pred asi piatimi mesiacmi, ešte pred tým, ako sa sťahovala, sme sa začali hádať. Aj keď sa to dalo vždy do poriadku, vydržalo to tak dva týždne. Postupne sa intervaly skracovali a hádali sme sa častejšie. Až do chvíle z pred dvoch týždňov, kedy sme sa rozišli. Ja som sa odsťahoval a teraz si voláme raz-dvakrát do týždňa. Je oveľa pokojnejšia, ale nevieme sa dať dohromady. Neviem to stráviť a zároveň pochopiť, nakoľko náš vzťah bol plný lásky a problémy sme vedeli riešiť. Zrazu chýba porozumenie a tolerancia. Zrazu nám vadia úplné maličkosti. Dieťatko sa má narodiť koncom apríla a napriek tomu, že sa naň tešíme, som z toho dosť rozbitý a neviem, čo bude ďalej. Aj keď sa teraz občas vidíme, raz do týždňa za ňou chodievam, správa sa veľmi zvláštne a neprirodzene. Aj keď tvrdí, že to definitívne uzavrela a nechce so mnou byť, nemyslím si, že to tak naozaj myslí. Možno sa mýlim, ale verím, že sa to urovná a nájdeme si k sebe cestu. Neviem, možno som príliš naivný. Ale nemôžem pochopiť, ako sa dvaja ľudia nevedia dohodnúť a porozprávať.
    Ako mám k nej pristupovať, keď sa budeme stretávať, aby som niečo ešte nezhoršil? Čo ak sa po pôrode úplne do seba uzavrie? Lebo momentálne mám pocit, že tak robí.Tvrdí, že má strach zo zlého manželstva. Nechcem jej ublížiť a ani dieťaťu. Viem, že je to len pohľad z jednej strany. No ste žena. Tak by ma zaujímal váš názor. Ak sa budete chcieť niečo spýtať, budem sa snažiť vám čo najstručnejšie a najúprimnejšie odpovedať. Ďakujem, Martin

  • Dobrý deň, mám 28 r. a dve deti – 3,5-ročnú a 6-mesačnú dcérku. Manžela, ktorý ma miluje, proste úplne perfektná rodina. A môj problém je asi v tom, že všetko vidím čierno - bojím sa, keď muž ide na služobku, že sa mu niečo stane, bojím sa, keď nám dieťa ochorie. Vidím v tom tú najhoršiu chorobu, a čo ma najviac trápi, je táto vtáčia chrípka. Veľmi ľúbim svoje deti a manžela a neviem sa s tým zmieriť, keby som o nich prišla. Nechcem nad tým rozmýšľať, ale stále to mám v hlave a neviem sa toho zbaviť. Najviac ma to pochytí večer. Príde na mňa depka a koniec. Rozbolí ma brucho, je mi zle. Neviem, či to môže byť nejaká popôrodná depresia, ale veď už to je polrok. Po prvej dcérke som takéto problémy nemala. Myslíte, že by som mala zájsť k nejakému psychiatrovi? Šťastná som vtedy, keď sme všetci doma. Ďakujem za odpoveď a porozumenie.

  • Môj 8-ročný syn v priebehu pol roka zobral (ukradol) najprv 4.000.-Sk, potom 3.500.-Sk z domu. Kúpil si nejaké sladkosti a drobné hračky. Zvyšné peniaze však nemá. Dohovárali sme mu, že sa to nerobí a že zobral veľa peňazí. Rozprávali sme sa o tom asi mesiac a on sľúbil, že to už nikdy neurobí. Včera to urobil znova. Zobral 200.-Sk z mojej peňaženky. Som z toho zúfalá a neviem, čo mám robiť. Pomôžte mi.

  • Dobrý deň. Od detstva mám rada deti. Bola som tak vedená, keďže moja mama bola sestričkou v jasličkách. Mojím problémom je, že nemôžem otehotnieť, lebo mám polycistické vaječníky a nepravidelne mi teda dochádza k ovulácii. Som šťastná, keď vidím tehotné, mamičky s bábätkami, ale pri pomyslení, že ja nič, hoci sa snažíme s priateľom už vyše trištvrte roka, mi robí starosti. Mám pocit, že sa zrútim alebo zbláznim. Veľmi túžim otehotnieť. Strašne sa preto trápim. Pomôžte, prosím. Ďakujem

  • Dobrý den, obracím se na Vás s prosbou o pomoc. Mým obrovským problémem je žárlivost, řekla bych až chorobná. S manželem jsme se seznámili na vysoké škole. Máme podobné zájmy, podobný okruh známych. Chodili jsme spolu necelé 4 roky, pět let jsme manželé. Máme nádhernou, zdravou osmiměsiční dcerku. Dalo by se říct - ideálni rodinka. Bohužel... Od ideálu nás dělí jeden problém - má žárlivost. Žárlila jsem už za studií když jsme spolu chodili, ale mám pocit, že je to horší a horší. Myslela jsem si, že to zvládnu sama, že se s tím nějak poperu, ale nejde to. Absolutně si nevěřím, trpím pocity méněcennosti a možná z toho všechno prameni. Poslední dobou nedokážu myslet na nic jiného, než na to, že mi snad manžel může být nevěrný. V každé ženě vidím potenciální nebezpečí. Prosila jsem muže o pomoc, ale řekl, že mi nedokáže poradit. Že si mám pomoci sama, nebo najít odborníka. Manžel je lékař, má často noční služby, s dcerkou jsem většinu času sama. Upnula jsem se na dcerku a cítim, že ona je pro mě nejdůležitější…

  • Drahý tým odborníkov, obraciam sa na vás s problémom, ktorý ma trápi už 4 roky. Začal sa počas trvania a následne rozchodu vo vzťahu s partnerom, ktorý tajne využíval všetky dostupné prostriedky na trhu na "obohatenie" svojej sexuálnej fantázie, čo ma veľmi zranilo a podcenilo, pretože vyšlo najavo, že mňa už len využil na "vybitie" si týchto svojich fantázií, čo bolo preňho normálne. Prišli pocity menejcennosti a žiadneho sebavedomia. Odvtedy som sa nemohla zbaviť týchto pocitov ani počas trvania nasledujúcich vzťahov. Už rok som vo vzťahu s človekom, ktorého veľmi ľúbim, plánovali sme spoločnú budúcnosť, avšak vzťah je momentálne na rozpad práve kvôli spomínaným pocitom nedôvery voči partnerovi. Pri každom náhodnom vyskytnutí sa nejakej reklamy v TV na sex, inzertné obrázky v časopisoch... mám pocit, že partner tieto veci použije v spálni, čo by ma zasa psychicky zničilo. Nedokážem sa zmieriť so skutočnosťou, že takéto veci (reklamy na sex...) sú všade okolo nás. V takýchto situáciách sa dostaví totálny blok.
    Partner o probléme vie, bol veľmi ohľaduplný, no už aj jemu dochádzajú sily. Jednoducho nedokážem akceptovať skutočnosť, že by ma zasa niekto takto "zneužil", a táto obava mi ničí život a hlavne vzťah, na ktorom nám
    obidvom veľmi záleží.
    Prosím, poraďte, sama to riešiť neviem, bojím sa straty partnera...
    Vopred ďakujem a ak je to možné, zašlite mi, prosím, radu na moju uvedenú mailovú adresu.

  • Dobrý deň, obraciam sa na vás so svojím obrovským životným problémom. S manželom žijeme spolu 6 rokov, máme dvoch synov, 4,5 a 2,5 ročných. Pred dvoma mesiacmi mi povedal, že má pocit, že už okrem dvoch detí nemáme nič spoločného, má pocit, že si vôbec nerozumieme, on nerozumie tomu, čo hovorím ja a ja nerozumiem tomu, čo hovorí on. Má pocit, že bol v manželstve obmedzovaný, nemal čas na svoje záľuby a podľa neho robil viac ako ja. Na mne už nevidí nič pozitívne a stále, ešte aj po dvoch mesiacoch sa vŕta v jednotlivých situáciách, ktoré on vnímal ako krivdu. Odišiel od nás, žije s inou ženou, trávi s ňou a jej troma deťmi všetok svoj voľný čas. Napriek tomu tvrdí, že s ňou nič nemá a to nie je dôvod, prečo od nás odišiel. Tvrdí, že sa nechce rozviesť, ale nevie, čo chce.
    Ja mám pocit, že tento problém samy vyriešiť nemôžeme, ale o pomoci odborníka nechce ani počuť.
    O deti sa zaujíma, ale starší syn po každom popoludní, keď príde za nimi a potom večer zistí, že zase odchádza, v noci plače a ráno pred odchodom do škôlky plače so slovami, že chce dať tatovi pusinku, až sa z toho povracia. Keď sa dlhšie nestretnú, je to lepšie.
    Neviem si s tou celou situáciou rady. Mám pocit, že pre deti by bolo aspoň dočasne lepšie styk s ním obmedziť, aj keď vždy mali s ním pekný vzťah a on sa im venoval.
    Ja sa cítim veľmi ponížená, sklamaná a smutná. Veľmi ma zranilo to, že bez toho, aby ma upozornil, že mu niečo nevyhovuje, bez jedinej hádky odíde, nedá nám žiadnu šancu, aby sme sa to pokúsili spoločne riešiť a všetku vinu hádže na mňa, bez toho, aby si sám pred sebou dokázal pripustiť, že sa zamiloval do inej ženy.
    Vedeli by ste mi poradiť, ako sa k nemu správať, ako viesť s ním dialóg, aby sme nezabili šancu, že sa nám podarí zachrániť naše manželstvo?
    Neviem ako reagovať v situáciách, keď syn plače za svojím tatom, a ja sama veľmi smutná mu mám nejako vysvetliť, čo sa deje?
    Ďakujem za radu.