dnes má meniny Etela
zajtra Roman Romana
22.2. 2020
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý deň, potrebovala by som poradiť ohľadne výchovy našej netere. Narodila sa veľmi malá s pôrodnou hmotnosťou 1,7 kg v 38. týždni. Ostatné deti bez väčších problémov vo vývoji dobehla, po fyzickej stránke mnohé isto aj predbehla. Je vychovávaná ako jedináčik. Od malička je to veľmi živé, neposedné ale dobrosrdečné dieťa. Vždy sa s každým podelila. Je veľmi kamarátska, aj keď sa mi zdá, že vyhľadáva do kamarátstva skôr menšie a nešikovnejšie deti, ako je ona, aby im mohla pomáhať. Ale zhruba pred troma rokmi začala byť zlostná a keď nie je niečo po „jej“, tak je schopná od zlosti bez rozmyslu hocikoho (hlavne dospelých, u detí som si to nevšimla) udrieť, alebo mu nadať, príp. spustí rev, a to aj na verejnosti. Rodičom a hlavne matke nadáva do hlúpych alebo ich udrie, a to aj na verejnosti. Už sme jej všetci niekoľkokrát dohovárali a vysvetľovali jej, že si to nemôže dovoliť, občas zato dostala aj bitku, ale v priebehu pár minút nato zabudne. Žije v usporiadanej rodine, t.j. žije v bezstresovom prostredí. Momentálne chodí do 1. triedy. Prvý polrok zvládala v rámci normy, v škole pani učiteľku poslúchala a tešila sa do školy, ale doma sa nechcela učiť. V druhom polroku začína mať problémy s učením, už párkrát priniesla zo školy čierne slniečka a doma sa vôbec nechce učiť a donekonečna vymýšľa, len aby nemusela písať domáce úlohy. Máme pocit, že aj v škole začína byť nepozorná. Začína mať problémy s čítaním aj s písaním. Od malička nerada robila veci, pri ktorých bolo treba sedieť a sústrediť sa. Vždy sa radšej hrala na nevestu a tancovala, rada chodí von a pod. Ale pri žiadnej činnosti nikdy dlho nevydržala. Chodila na krasokorčuľovanie, zo začiatku bola z toho nadšená, ale keď videla, že ostatným deťom to ide lepšie, tak ju to prestalo baviť (aspoň podľa mňa). Teraz chodí na balet, ale nejako ju to nezaujalo (podľa mňa si tam nedokáže dostatočne vybiť energiu). Má rada pohyb, rada pláva, tancuje, skáče a pod. Všimli sme si, že keď je len s jedným dospelým, tak vcelku poslúcha...
    Za skorú odpoveď vopred ďakujem.

  • Prajem pekný deň! Trpím panickou poruchou a už 5. rok beriem antidepresívum Seroxat a Rivotril. Prosím vás, je pravda, že v prípade tehotenstva nebudem musieť lieky vysadiť? Veľmi sa toho totiž bojím, skúšala som už psychoterapiu, ale vyzerá to tak, že lieky budem musieť brať možno celý život. Ďakujem pekne

  • Dobrý deň, v prvom rade som moc rada, že som objavila Vašu poradňu a teda miesto, kde sa budem môcť zdôveriť so svojím problémom... Myslím, že najlepšie by bolo ísť od samého začiatku...
    S partnerom sme sa spoznali pred skoro 4-mi rokmi, náš vzťah bol zo začiatku založený na vzájomných sympatiách, ale časom prerástol do "nekonečnej lásky", ktorá (teraz s odstupom času mi to tak pripadá) ako rýchlo prišla, tak rýchlo aj vyprchala, pretože po 4 mesiacoch nášho chodenia sa všetko, bez vysvetlenia skončilo. Snažila som sa pátrať po príčine, pretože som bola naozaj zaľúbená a nechcela som to všetko nejako ľahkovážne stratiť... Priateľ ale nakoniec prišiel sám a znova sme to dali dokopy... Po roku sme začali spolu žiť, prenajali sme si malý bytík a s nesmiernou radosťou sme prežívali spoločné chvíle. Zaláskovaní a šťastní. Samozrejme, boli chvíle, kedy sa sem-tam zamračilo, ale "láska všetko zdolá" a ako prišlo, tak aj odišlo. Ale ja až teraz vidím, že celý vzťah som nad vodou držala iba ja, každú hádku som sa snažila urovnať, pretože on bol neomylný, on nikdy chybu nespravil, to ja beriem všetko tragicky. Ako príklad uvediem jeho nočné, týždenné výjazdy s kamarátmi...
    Ak Vás neokradnem o čas, budem rada, keď sa k môjmu problému nejako vyjadríte. S vďakou a želaním všetkého dobrého...

  • Ahoj, vybrala som si takúto voľbu "bútľavej vŕby" ale jaksi neviem, ako ďalej... Som 6 rokov vydatá, brali sme sa viac z rozumu ako z obrovskej lásky, ale nie žeby sme sa nemali radi, len už to bolo buď.. alebo.. A keďže som otehotnela, bolo to alebo a bola svadba... Máme 5-ročnú dcérku, veľmi zlatú a hlavne vnímavú... A kde je môj problém? Hovorím môj, lebo mám pocit, že som vlastne na vine všetkému zlému, čo sa u nás deje... Obidvaja pracujeme, manžel sa fakt snaží, robí aj cez časy, splácame hypotéku, doma mi vo všetkom pomáha, nákupy, varenie, starostlivosť o malú... avšak naším najväčším (aspoň ja si to myslím) problémom je alkohol... nemôžem povedať, že pije pravidelne, ale keď si raz za čas niekam vyrazí, ja dostávam v momente triašku, žalúdočné nervy pracujú na 1000%, som proste psychicky hotová. A prečo? Manžel má vtedy strašne agresívnu povahu, keď som bola tehotná asi v 5. mesiaci, vtedy ma prvýkrát udrel, síce je pravda, že som mu ja dala prvá facku, ale bolo to asi tak, že sme vtedy ešte nežili spolu, ...

  • Máme doma 17-mesačné dieťa a uvažujeme dať ho do jasiel. Rozmýšľame, že by sme ho dali do jasiel na jeseň, keď bude mať 2 roky.
    Starí rodičia nie sú po ruke, žijú v inom meste a manželka chce nastúpiť do práce.
    Máme trošku obavy, lebo je momentálne veľmi naviazaný na nás a nechce byť s nikým iným.
    Problém má byť aj so švagrinou, ktorá ho inak veľmi ľúbi.
    Kedy je vhodné dať dieťa do jasiel, pripadne, kedy je dieťa zrelé na tento krok?

  • Dobrý deň, chcem vás poprosiť o radu. Som 3 mesiace po pôrode a zdá sa mi, že sa so mnou deje niečo zvláštne. Často pozorujem seba aj deti, panikárim pri prejavoch chorôb, hoci i nezávažných. Bojím sa, že začínam trpieť hypochondriou alebo nejakou duševnou poruchou. Napríklad, nechala som si vybrať znamienko a počas čakania na výsledok histológie som doslova trpela úzkosťou, predstavovala som si, že ide o zhubné ochorenie, hoci podľa lekárky bolo znamienko v poriadku, čo sa aj potvrdilo. Od mala ma zaujímala medicína, dokonca som ju chcela aj študovať, teraz učím prírodopis a ako keby sa to začalo obracať proti mne. Som schopná sedieť pri internete a vyhľadávať príznaky chorôb do nekonečna alebo rozmýšľať, že čo budem robiť, ak náhodou ochoriem. Doslova sa tak sebatrýznim, uvedomujem si to, ale neviem proti tomu bojovať. Možno ide o popôrodnú depresiu, neviem presne, aké má prejavy, prvé 2 mesiace po pôrode prešli ako voda, veľmi som sa tešila z dcérky, začalo to, keď ochorel syn, potom dcérka...

  • Dobrý deň, nepatrím do tejto kategórie, ale jedine vaša stránka ponúka poradenstvo cez internet. Mám 20 rokov, partnerka 18, sme spolu rok a pol. Ešte sme spolu nespali pre priateľkine náboženské presvedčenie. Venujeme sa pettingu a orálnemu sexu. Nedávno mi povedala, že pri masturbácii myslí na sex iných ľudí, proste nejaká fiktívna situácia, fiktívni ľudia, niekedy aj na lesbický sex. Ona v tých predstavách nehrá žiadnu postavu, je len pozorovateľ a predstavuje si 2 cudzích ľudí. Trápi ma to, lebo ja pri tom myslím len na ňu a ona proste aj na iné veci. Neviem, či je to normálne, neviem, či je normálne, že sa preto tak trápim.

  • Dobrý deň, potrebovala by som poradiť v manželskom probléme. Som vydatá 2 roky a s manželom máme 1,5-ročného syna a momentálne čakáme druhé dieťatko (som v šiestom mesiaci). Problémy v manželstve máme od začiatku, ale keď som ich chcela riešiť, tak manžel vždy zhodil vinu na mňa a nič sa nevyriešilo. V jeho očiach som totiž vždy za všetko vinná ja, aj keď to je jeho vina. Za nič sa mi nikdy neospravedlni (tým by zrejme musel uznať svoju vinu a to on nevie). Postupne naše problémy prerástli do takých rozmerov, že sme sa celkom citovo odcudzili (musím poznamenať, že to on si ma chcel zobrať za ženu, ja som váhala, ale keďže sme čakali prvé bábo, tak som sa nakoniec rozhodla vydať zaňho. Ale po svadbe som od neho nikdy nepočula slova: Ľúbim ťa!, alebo niečo také, takisto mi nikdy sám od seba nedal pusu. Všetky impulzy vychádzali odo mňa.) Každý deň sa hádame, väčšinou pre úplné maličkosti, ale on nedokáže nikdy ustúpiť. Musí byť po jeho v každej situácii. Najnovšie to prerástlo až do takej miery, že ...
    Poraďte mi, prosím, ako riešiť túto situáciu. Ja si už neviem rady. Veľakrát som sa s ním pokúšala o tom hovoriť, ale bezvýsledne. Dokonca som s ním chcela zájsť aj do manželskej poradne, ale to on kategoricky odmieta. (podľa mňa sa boji, že by mu tam povedali pravdu do očí, že na vine je on a že by sa mal zmeniť, resp. prispôsobiť. Ale to on neprizná, hľadá vždy nejaké výhovorky na všetko, napr. že keď som takáto a furt naňho kričím, tak on nemá záujem ísť tam so mnou a pod.)... Vopred ďakujem za radu.
    (som rada, že vznikla táto možnosť napísať vám o mojom probléme cez internet, nevedela som už, na koho sa obrátiť. Veľa úspechov vám želám!)

  • Dobrý deň. Mám 4-ročné a 5-mesačné deti - obe dievčatá. Väčšiu minulý rok pohrýzli v škôlke na tvári - dosť škaredo a od vtedy akoby ju vymenili. Nechce požičiavať hračky deťom, neposlúcha - hovorí, že ju nikto nemá rád. V noci to je hrozné. Celú noc plače - aj vo sne, ráno sa na to nepamätá. Už sme ju preložili do našej spálne k nám do postele, ale aj tak sa to stáva - nie tak často. Malej robí zle, chytí ju za krk, alebo sa stalo aj také, že ju vyhodila z autosedačky - vajíčka na zem. Darmo jej hovoríme, aj ukážeme lásku, že ich rovnako ľúbime - tak isto sa hráme, kúpeme... aj s ňou. Poraďte nám, prosím, čo máme pre to spraviť, aby to už nebolo takto. Ďakujem

  • Dobrý deň, chcela by som vás poprosiť o radu, mám 28 rokov a zdravého synčeka, ktorý má 20 mesiacov, ale neviem si dať so sebou rady. Synček sa narodil po ťažkom pôrode, museli ho oživovať a ja si nič nepamätám, lebo som bola pod liekmi (len nejaké útržky) a ešte to, že keď som sa prebudila, primárka nado mnou konštatovala, že som nespolupracovala, maličký tri mesiace neprospieval, nebol v inkubátore, len ja som nemala mliečko a tak nepriberal ako by mal, potom sa to zlepšilo. S manželom ani s rodinou problémy nemám. Teraz, keď je synček starší, sa u mňa objavili zvláštne pocity a to závraty, je mi zle a mám strach, že sa mi niečo stane. Som už z toho nešťastná, stále sa zaoberám svojím duševným stavom, lebo viem, že je to psychický problém, nechudnem, dobre spávam, ale aj tak mám pocit, že som "chorá" a potrebujem lieky. Kúpila som si čaj z ľubovníka, aj homeopatiká Sedatif a je mi lepšie po ich užívaní, len sa bojím, že sa to zas vráti. Neviem, čo robiť, ani čo čakať...