dnes má meniny Cecília
zajtra Klement
22.11. 2019
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý deň prajem, som rada, že táto poradňa existuje, lebo neraz ste mi dobre poradili. Som s priateľom 2 roky, bývame spolu, a sme veľmi šťastní, až primoc. Rozumieme si vo všetkom. V sexe, vieme sa porozprávať, sme stále spolu, máme spoločných priateľov, máme pravidlá, proste krásny vzťah, po akom som vždy túžila. Chodíme stále na výlety, na dovolenky. Máme super prácu, rozumiem si perfektne s jeho rodičmi a on s mojimi. Budeme stavať dom a plánujeme rodinu. Len mám jeden problém. Bojím sa, že toto krásne raz pominie a niečo sa stane. Stále rozmýšľam, že sa mu niečo stane a nestihneme ani postaviť dom a ani mať deti. Mám stále také zlé myšlienky. Lebo sme až tak moc šťastní, že sa bojím, že to šťastie pominie. Vždy, keď ide na motorke sám, predstavujem si, ako havaruje a čo budem robiť bez neho, vždy mi začnú tiecť slzy a až vtedy si uvedomím, že to je len predstava. Bojím sa veľmi o neho, aby sa mu niečo nestalo, lebo život bez neho si neviem predstaviť. A to tak isto o moju maminu, keď ide ráno do roboty, rozlúčim sa s ňou, dám jej pusu, keby, že sa niečo stane. Môj problém je v tom, že mám zlé myšlienky... myslíte, že je to normálne? Lebo, keď som hovorila kamarátke, aká som šťastná ako nikdy predtým, vtedy išiel môj starký do nemocnice a zistili mu, že má rakovinu. Ďakujem za radu

  • v tom, že v prvej triede na strednej si ma všetci spolužiaci zapamätali ako vysmiatu a veselú. No asi tak v druhej triede to začalo byť iné. Smiala som sa čím ďalej tým menej. To by možno ani nebol taký závažný dôvod - možno som už len trošku dospela a zvážnela. No v druhej triede sa môj život úplne zmenil. Začalo som tak trošku s alkoholom a začala som chodiť s priateľmi na diskotéky a sem-tam na koncert. Nie som žiadna modelka... Mám dosť kíl navyše a som strašne nízka (152 cm). To je dôvod, prečo nemôžem na diskotéke tancovať? triezva. Najprv si musím "dať do hlavy"m aby som sa zabavila. Vyhovovalo mi to. Bola som šťastná, že sa môžem konečne zabaviť. No v tom čase som bola veeeľmi zamilovaná do jedného kamaráta, s ktorým sme tiež chodili na diskotéky a trošku ho ľúbim ešte aj teraz. Ale hlavný problém je v tom, že už sa pomaly neviem s kamarátkami ani rozprávať. Raz na diskotéke za 2 mojimi kamoškami prišli 2 chalani a začali s nimi tancovať a ja som tam zostala sama. Možno to vo mne zanechalo stopu, že už som sa viac nedokázala s nimi na diskotéke tak zabaviť ako predtým. S druhou kamarátkou je to úplne iné, s ňou nemám žiaden problém rýchlo sa opiť a ísť sa poriadne vytancovať. A neviem prečo. Tieto 2 kamarátky ma minulý víkend zavolali na diskotéku a nechcela som ísť. Nakoniec som sa však nechala prehovoriť?. Ale neurobila som dobre. Po troch pohárikoch mi alkohol vôbec nestúpol do hlavy, pričom inokedy už som dostatočne v nálade. Neviem, čo sa to vo mne vytvorilo. Proste moja psychika sa zaprela proti nim. Dokonca som vtedy odtiaľ odišla. Pretože oni chceli ísť tancovať, no ja nie. Odišla som domov. Všetky tri nás to mrzelo, baby chceli dôvod, no ja som ani nevedela, čo im mám povedať. Sama som nevedela, čo im mám povedať a aký mám problém s tým chodiť s nimi na diskotéku. Prosím, poraďte mi, čo mám s tým robiť. Sama mám pocit, že moja psychika nie je tak v poriadku a ani moje vzťahy s priateľmi. Mala by som navštíviť odbornú psychologickú poradňu? Možnože sa vo mne vytvorili nejaké bloky, tým pádom som rozmýšľala aj nad kyneziológiou. Proste sa chcem znovu smiať, znovu sa zabávať s priateľkami a znovu sa vedieť s nimi normálne rozprávať. Prosím

  • Mám po tridsiatke, žijeme s manželkou spolu 8 rokov, máme 2 deti. Manželka je dlhodobejšie nešťastná, mierne depresívna a chce sa rozviesť. Tvrdí, že sa nevieme porozprávať a že nemá vo mne oporu, pričom myslím, že sa snažím, som človek, čo má veľa porozumenia. Vždy, keď začnem prejavovať nejaké pozitívne city alebo rozhovor o niečom pozitívnom, začína sa rozčuľovať, pričom to robím nenásilne a jemne. Rád by som išiel aj do poradne, ale moja žena tvrdí, že neverí tomu, žeby sme našli k sebe citovú cestu a odmieta aj návštevu manželskej poradne, kde by sme sa mohli aspoň pokúsiť nájsť medzi sebou porozumenie. Čo mám robiť, keď žena nechce hľadať cestu, ako ju získať aspoň pre návštevu poradne?

  • Dobrý deň. Prosím Vás, poraďte mi, už neviem, čo mi je. Pred 3-mi mesiacmi som bola na ORL pohotovosti, lebo som zrazu začala mať doma pocit, že sa zadusím, ako keby som jedla a niečo mi ostalo v krku. Pri kaťdom prehltnutí ma pichlo v krku a mala som pocit, že tam mám niečo, nejaké cudzie teleso, ktoré nejde prehltnúť?. Primár, ktorý mal službu však povedal, že hrdlo mám čisté a nič tam nevidí. Môj stav sa nezlepšoval, tak nasledovala séria vyšetrení na neurológii (liečba Guaracujan, Myolastan), ortopédii, či to nemôže byť z krčnej chrbtice (nález ngt, liečba neurol), gastroenterológii (ngt.). Prešli tri mesiace a moje pocity v hrdle sú stále horšie, nejde už len o prehĺtanie, ale aj keď nič nerobím, v tom krku ma niečo tlačí. Naposledy mi obvodná lekárka predpísala Frontin, či to nemôže byť psychického pôvodu, zo stresu. Lenže ja si na každých liekoch vždy najskôr prečítam nežiaduce účinky a potom sa ich bojím brať. Nemôže mi ten Frontin uškodiť? (než. účinky sú poruchy videnia, hnačky, malátnosť, závraty, kŕče - a toho sa ja bojím). Čo ak to nie je ani zo stresu a keď si na ten Frontin navyknem a potom ho o 2 týždne doberiem, bude mi ešte horšie.
    Ďakujem

  • Chcem vás poprosiť o radu. Som vydatá 12 rokov a mám dve malé deti. Asi pred pol rokom som odišla od manžela. Už roky som tušila, že ma podvádza a klame. A keď som to mala čierne na bielom, nemohla som si pomôcť. Posledný pol rok nášho spolužitia to bolo veľké trápenie, tak som sa rozhodla opustiť spoločnú domácnosť a skúsiť žiť sama s deťmi. Zo začiatku to bolo dobre, spadol mi zo srdca veľký kameň. Ale postupne, ako čas plynul a ja som si uvedomovala, čo všetko obnáša život osamote, navyše s dvoma malými deťmi... cítila som sa večne unavená, opustená, smutná. To bremeno zodpovednosti bolo príliš ťažké. Často som plakala, akoby sa z mojej mysle vymazali všetky zlé spomienky na moje manželstvo a spomínala som len na to pekné a dobré. Začal mi rodinný život veľmi chýbať. Stále som si namýšľala, že si snáď manžel uvedomí, čo stráca... ale nič. On si užíva slobodu a ja z tejto situácie nevidím východisko. Muži o mňa ako o ženu majú záujem, mala som aj priateľa, ale nebola som spokojná. Túžim mať znova kompletnú rodinu a priateľ/milenec mi ju nedokáže nahradiť. Asi v podvedomí tužím, aby bolo všetko ako predtým, ale viem, že to už nie je možné... ale na druhej strane nedokážem ani urobiť rázny koniec a rozviesť sa. Takto len tápam, doplácam na to, lebo manžel žije v našom spoločnom byte, peniaze mi dáva, ako sa mu chce a starostlivosť o deti je hlavne na mne. Cítim, ako sa zo mňa stráca radosť zo života, som stále smutná, neviem sa na nič sústrediť, som nervózna. Často plačem a nedokážem sa tešiť z maličkostí a bežných vecí. Myslím, že je to začínajúca depresia a veľmi by som chcela niečo s tým robiť, len neviem čo. Myslím, že moje deti si zaslúžia usmiatu a spokojnú matku.
    Ja sama pochádzam z rozvedenej rodiny a nemala som veľmi šťastné detstvo. Možno aj odtiaľ pramení tá strašná túžba žiť usporiadaným rodinným životom. Poraďte mi, čo mám robiť... mám sa ešte pokúsiť zachrániť naše manželstvo, alebo sa rozviesť a začať od začiatku. Podotýkam, že manžel má trvalú priateľku a myslím, že je vcelku šťastný. Ďakujem

  • Dobrý deň, mám 28 rokov, tri mesiace po rozchode s dlhoročným priateľom som si našla novú (o pár rokov staršiu) známosť. Všetko sa zdá úplne ideálne, je to typ človeka, ktorý ma zahŕňa láskou, porozumením a ochotou. Ľúbim ho a cítim sa pri ňom šťastná. Poznám už aj jeho rodinu a vidím, ako ho berú oni. Problém je však s mojimi rodičmi, ktorí ho nechcú prijať, ani o ňom počuť, lebo je rozvedený a platí aj na dieťa. Nedokážu ani akceptovať, že má ukončenú len SŠ, tvrdia mi, že sa v živote neuplatní a budeme len živoriť. Dokážu odsúdiť človeka na základe domnienok. U môjho predchádzajúceho priateľa mi predpovedali, že ma určite bude podvádzať, čo sa aj neskôr potvrdilo, tak sú teraz ako na koni. Teraz už bývame s priateľom spolu, a to im tiež bije do očí. Chcela by som s rodičmi dobre vychádzať, ale takto sa len hádame zakaždým, keď ich prídem navštíviť. Poraďte mi. prosím, ako im vysvetliť, že som takto šťastná. Ďakujem.

  • Dobrý deň, obraciam sa na Vás s problémom. Mám priateľa, s ktorým sme spolu už 3 roky + 3 mesiace. Stále ho mám rada, ale už asi nie tak, ako na začiatku. Ale ja si to pripúšťam, lebo na tom si zakladám aj svoj život, že láska je len na začiatku to pekné a neskôr je to o spolužití, dôvere a rešpekte. Bývame spolu už 2 roky (pochádzam z iného mesta), ale už minulý rok sme mali väčšiu krízu. Vtedy som bojovala zo všetkých síl, aby sme ostali spolu, lebo som ho nechcela stratiť. Vtedy bol problém v tom, že som pracovala do večera a na nohách a bola som každý deň vyčerpaná, takže som nemala náladu na nič. To bol hlavný dôvod.
    Dnes rozmýšľam nad tým, či sme to nemali už vtedy radšej ukončiť.
    Aby som Vám ho opísala, je na mňa naviazaný, nepúšťa ma nikam, keď idem s kamarátkou na kávu, myslí si, že idem s nejakým mužom. Keď mu poviem, že od mamy sa vrátim napr. o 18.00 a meškám (pritom vie, prečo meškám, však máme mobily, čiže sme v kontakte) nadáva, že čo s ňou riešim, a prečo meškám, keď som povedala, že prídem o 18.00 a je 18.45.
    A posledné je, že už nemám ani chuť na sex. Je milý a dobrý, ale ja som jeho majetok a sama nemôžem nič (a byt je jeho). Chcem aj odísť, ale vracať sa späť do rodného mesta je asi nezmysel, lebo tu mám novú prácu a zasa nájmy za byt je tu neuveriteľný, pretože jednu splátku už mám - za auto.
    Ide tu hlavne o problém v sexe, keďže on to musí mať každý 2-3 deň a keď nie je, tak vyletí na mňa, že on je muž a musí to mať, že predtým sme sa milovali aj každý deň a teraz 2x do týždňa a že ho určite s niekým podvádzam. A nepodvádzam. Len stále rozpráva o sexe a tak a asi tým, že mám toho plnú hlavu, tak už na to potom nemám náladu ani chuť.
    Viete mi poradiť, čo ďalej??
    Každý vraví, že ho mám opustiť, ale stále sa neviem odhodlať.

  • Dobrý deň, mám vážny problém ohľadom môjho partnera. Chodíme spolu už 10 mesiacov, už aj bývame spolu. Ale: môj partner má 24 rokov - už sa bol aj na Prednej hore liečiť - bol gambler, ale môj problém sa netýka gamblerov. Môj partner vypije každý deň 2-3 piva, už som si aj všimla, že v noci, keď nemôže spať, tak si ide aj o 2-3 ráno vypiť pivo. Poraďte mi, čo mám robiť... už som mu aj pohrozila, že buď ja alebo pivo atd... veľmi ho milujem a nechcem ho stratiť.

  • Dobrý deň. Potrebujem pomoc a radu, som úplne zúfalá. Som druhý rok vydatá, s manželom budujeme dom, pracuje vonku v zahraničí a za 1-2 mesiace príde domov už natrvalo, to znamená, že bude potrebovať nové zamestnanie. Ja pracujem ako učiteľ v škole, kde sú postihnuté deti, ale aj Rómovia. Manžel chodí domov na víkendy, ale poslednú dobu sa to medzi nami vyostruje , holduje alkoholu, a to ako tam, keď je v zahraničí, ako aj cez víkend, keď je doma. Deti nemáme a ako strašne som po nich tužila, tak to všetko pekné sa mi rozpadá, aj túžby, ktoré som mala. Snažím sa vysvetliť manželovi, že ak prestane piť, tak všetko sa zmení, ale on si myslí, že som sa zmenila ja. Neviem, v čom som sa zmenila, jedine som zaujala iný postoj k jeho popíjaniu ako pred tým, a to sa mu asi nepáči. Ak si vypije, tak to radšej ticho musím byť, lebo sem-tam niečo preletelo aj okolo mojej hlavy a vtedy mám z neho strach. Ľúbim ho, ale nechcem tak žiť, nechcem, aby neskôr naše deti rástli s tým, že doma musí byť stále pivo. Ani po sexuálnej stránke nám to neklape, veď je každý deň na tom pive, nepočujem žiadne slovko lásky, ani toho, aby ma ľúbil, iba ak sa ho opýtam, či ma ľúbi, odpovie, že áno, ak mu odpoviem tak zmeňme veci a snažme sa obidvaja, tak odpovie, že on sa meniť nebude a taký je život. Na to, že sme mladý, on má 28, ja 27, máme dosť materiálneho, ale v láske neviem... všetky problémy ťaháme do vzťahu a potom sa len hádame. Ja naozaj neviem, ako sa mám správať, chodím do práce, starám sa o celú stavbu, otec v tom pomáha, a ešte kopec iných povinností. Nemám čas sama pre seba, nechodím ku kaderníčke, kozmetičke ako ostatné, ale starám sa stále o niečo a niekoho a za to mám to, že vlastný manžel so mnou nespí, zanedbáva ma citovo, to mi strašne vadí. Prosím, poraďte, ako a čo robiť,... chcem žiť šťastne bez problémov a alkoholu a mať zdravé deti, len to chcem. Možno je to napísané chaoticky, ale asi aj to svedčí o mne, lebo som naozaj v takej situácii, kde si sama neviem pomôcť. Bolo to medzi nami tak vyhrotené, že mi vrátil obrúčku a povedal mi, že som sa zmenila, že si nebral ma takú aká som. Uvažovala som nad tým, ako som sa zmenila, ale zmenila som sa iba v názoroch a v tom, že som sa postavila k tomu jeho popíjaniu piva a to mu asi vadí. Padlo už aj slovo rozvod a že ma neľúbi a vtedy mi vrátil tú obrúčku. Prešli dva týždne, ale on ju späť nechce. Naozaj sa snažím robiť maximum aj okolo stavby aj ako manželka, ale on radšej dá prednosť kamarátom a krčme ako mne. Povedala som mu, že ja urobím všetko preto, aby to klaplo, ale tiež sa nedám byť po chrbte a trpezlivo ticho sedieť, len aby dobre bolo. Ani poriadne spolu nespíme a to mi je už trápne, keď sa niekto pýta, kedy bude bábo, tak to stále nejako zahováram. Ani neviem, či ma ľúbi, nedáva mi to nejako veľmi najavo, ale ja túžim po milovaní s ním a robiť nejaké šialenstvá, ale on jednou odpoveďou zmetie všetko zo stola. Teraz sme mali výročie sobáša, tak som mu vravela, že ísť sa spolu navečerať a tak posedieť. Tak prv, že uvidíme a nakoniec skončil na rybách a v krčme. Prosím, ja neviem naozaj, ako sa správať, aký postoj k tomu zaujať, čo urobiť, aby bolo dobre. Ak u vás funguje poradňa nejako aj cez telefón, tak nejaký kontakt by som poprosila, tak to písať, to je dosť ťažké. Veľmi pekne Vám ďakujem

  • Môj problém spočíva v tom, že mi matka v detstve stále hovorila "bodaj by si zdochla do rána", prepáčte za výraz. Stále kričala a bola nervózna. A od tejto doby sa nemôžem zbaviť samovražedných myšlienok. Bála som sa matky, všetkého, bála som sa žiť. I keď sa môj život zmenil, tých myšlienok sa akosi nemôžem zbaviť. Jediná osoba, s ktorou som si v detstve rozumela, bol môj brat, ale ten zomrel ako 16-ročný na leukémiu. Ten si 3krát podrezal žily. A sestra nezvládla tiež matkine útoky a ako 14-ročná sa otrávila liekmi, našli ju na bratovom hrobe a zachránili ju. Lásku začala hľadať v striedaní partnerov. Otec ťažký alkoholik s nami nebýval. Nemôžem mať radosť zo života, aj keď mám výborného manžela a dve deti. Problém je aj v tom, že manžel je živnostník a stále pracuje, je aj workoholik. Ja som 5 rokov na materskej a som prakticky stále zavretá medzi štyrmi stenami a potom o ničom inom ani nerozmýšľam. Situáciu mi sťažilo aj to, že sme sa kvôli manželovej práci odsťahovali. Tie myšlienky sú stále v mojej hlave a neviem sa ich zbaviť. Pri živote ma drží iba to, že ma deti potrebujú. Trpím stále depresiami, sebadôvera je na bode mrazu. Samozrejme sa objavilo veľa psychosomatických chorôb na mojom tele a už ďalej nevládzem.