dnes má meniny Karolína
zajtra Lenka
3.6. 2020
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Pravdepodobne môj problém nie je ojedinelý, ale ja nie som schopný bez Vašej pomoci nájsť citlivé riešenie. Som 16 rokov ženatý a pokiaľ sa nám pred 5 rokmi nenarodili deti, naše manželstvo bolo bezproblémové. Manželka bola sexuálne vždy chladná, ale nejako som si „zvykol“. Je introvert, nemá žiadnu priateľku, ťažko vychádza so svojou rodinou a naši priatelia sú vlastne moji. Po narodení úžasných dvojičiek sme sa postupne odcudzili. Z jej strany sa úplne všetko točilo okolo detí a aj napriek mojej snahe náš citový a aj sexuálny život veľmi ochladol. Asi pred 7 mesiacmi som už prestal dúfať, že sa niečo zmení a začal som uvažovať o rozchode. Do mojej cesty životom náhle vstúpila žena, s ktorou si chcem založiť novú rodinu. Tento stav trvá 4 mesiace. Pred 10 dňami som odišiel od rodiny na neutrálne miesto. Manželke som oznámil, že som citovo prázdny a potrebujem mesiac na to, aby sme spolu zistili, či to má význam. Po piatich dňoch plaču nastal stav akceptovania odlúčenia s tým, že každý deň sme spolu s deťmi. Nechcem už trápiť nikoho. Potreboval by som radu ako citlivo a kedy mám oznámiť moje rozhodnutie požiadať o rozvod. Nechcem sa už zahrávať s citmi mojej manželky, ktorá asi zistila, že ma ešte ľúbi... Ja už nevládzem takto ďalej fungovať. Moja priateľka nie je dôvod môjho rozhodnutia, aj keď netvrdím, že neurýchlila moje rozhodnutie, ale nechcem, aby si niekto myslel, že ona je hlavný dôvod rozchodu. Súčasným stavom trpí manželka s deťmi, priateľka, s ktorou sa stretávam ako zlodej a ja. Ďakujem veľmi pekne za profesionálnu odpoveď.

  • Dobrý večer, rada by som sa spýtala, ako možno požiadať manžela o rozvod tak, aby akceptoval, že už nemám záujem ďalej pokračovať v našom manželstve. Pred piatimi rokmi som zistila, že manžel mi je neverný. Ale nemala som silu ukázať mu tieto dôkazy, keď som ich našla v našej domácnosti. Začala som žiť oddelene a po čase odišla. Teraz žijem piaty rok samostatne. Žiadosť o rozvod som stiahla pred piatimi rokmi, lebo manžel sa vyhrážal samovraždou. Manžel sa nikdy k nevere nepriznal, tvrdí, že som si to vymyslela a ak som aj niečo našla, nič to neznamená. Nekonečne ma zahŕňa darčekmi a neustále tvrdí, ako ma veľmi miluje a nemôže bezo mňa žiť. Mám pocit, že som v zajatí, v ktorom stále predstieram zhovievavosť a tolerantnosť, lebo sa bojím následkov. Keď spomeniem rozchod, manžel hneď reaguje podráždene a vyhráža sa. Máme tri už dospelé deti, ktoré žijú samostatne.

  • Prajem pekný deň, v prvom rade vám chcem veľmi poďakovať za názor a radu, myslím, že ste ma úplne pochopila, aj to, čo si len myslím, ani som to nenapísala. Veľmi rada by som aj navštívila nejakú psychologičku, ale žiadnu nepoznám a ani neviem, kde sú, ale hlavne nemám toľko peňazí, lebo som počula, že sedenia u psychológov sú dosť drahé a ja som len nastúpila do práce, takže veľa peňazí navyše nemám. No mne veľmi pomohlo aj to, čo ste mi napísala Vy a som rada, že to niekto dokáže pochopiť tak, ako to cítim ja. Pretože mi zo začiatku nič nebolo a všetci si mysleli, ako skvelo som to zvládla a že som už z toho všetkého von, ale mňa to práveže až po čase chytilo a viac to bolí teraz ako na začiatku a preto ma aj všetci ťažko chápu a často nevedia pochopiť moje zmeny nálad a čudujú sa, že som aj nervóznejšia ako predtým, pretože som vždy bola ku všetkým milá a priateľská a skoro nikdy som na nikoho nekričala, ani sa nehádala, tak ma hnevá aj to, že si to odnášajú všetci aj za mňa, aj keď za nič nemôžu. Ste veľmi zlatá a za všetko Vám veľmi pekne ďakujem a prajem pekný deň.

  • Dobrý deň, v našej rodine sa vyskytla záležitosť, s ktorou by som potrebovala poradiť. Mám manžela, s ktorým máme 2,5 r dcérku. T.č. som na RD, čoskoro nastupujem do práce, ale do 3r. malej na skrátený úväzok, aby som sa jej mohla venovať a zvyknúť nás na to, že nie sme spolu. Sme na seba dosť naviazané. Manžel má z prvého manželstva dcéru, ktorá je už dospelá. Včera mi moja dcérka povedala, že „mama je zlá“. A vraj jej to povedala mužova dcéra, pričom aj popísala kedy. Zaskočilo ma to, viac som to s malou nerozoberala, ale neviem, či takéto poznámky majú vplyv na pohodu malej a jej vzťah ku mne. Napadlo mi, že si to vymyslela, ale ona mužovu dcéru takmer vôbec nespomína a už vôbec nehovorí na nikoho, že je zlý. Význam slova ale pozná a aj to, že opak je dobrý. Na svoj vek je veľmi bystrá a zvedavá. Snažím sa jej venovať, hrať sa s ňou, učiť ju hrou, ak má náladu, nebijeme ju, ak vyslovene provokuje, vyhreším ju, ale to nie je často treba (to je jej ľúto a plače), skôr odpútam pozornosť, veľmi ju chválim. Preto si myslím, že prípadné jednostranné negatívne slová asi nespadnú na úrodnú pôdu, ale čo ak áno?
    S mužovou dcérou máme taký priemerný vzťah, dovolím, aby k nám chodila - chodí tak raz za 14 dní, mužovi nebránim, aby sa s ňou stretával. Medzi malou a ňou je rozdiel 16 rokov, medzi nami 13. Beriem ju skôr ako mladšiu sesternicu a mám pocit, že sa vzťahy zhoršili, keď sa narodila malá. Dávam šancu tomu, že malá si to pri svojich „filozofických úvahách“ možno naozaj vymyslela. Mužovej dcéry sa na to spýtam. Poraďte mi, prosím, ako ďalej postupovať, záleží mi na tom, aby som mala s mojou dcérkou dobré vzťahy a vôbec dobré vzťahy v rodine. Viete mi z praxe povedať, aké vzťahy mávajú nevlastní súrodenci s takýmto veľkým vekovým rozdielom, keď sú spolu zriedka? Plánujem ešte jedno bábo, kvôli dcérke. Musí nevlastné dieťa novú ženu svojho otca automaticky nemať rado? Ďakujem.

  • Dobrý deň, chcela by som poprosiť o radu pri výchove môjho syna, v máji bude mať 5 rokov, od mala s ním máme problémy zvládať jeho výchovu, je veľmi živý, neposedný, všade na seba upozorňuje, kričí, je vodca, taký malý tyran. Asi týždeň žmurká veľakrát očami, na neurológii nám povedali, že musí z toho vyrásť a predpísali mu Passedan, ale ja sa veľmi bojím, že ten tik mu zostane navždy. Pomôžte mi, ako najlepšie zvládnuť výchovu nášho hyperaktívneho syna. Ďakujem

  • Milá pani doktorka. Píšem, ako asi každý, keď si nevie dať rady. Nemám sa s kým odborne poradiť, a tak to skúsim takouto formou. Možno človek potrebuje počuť viac názorov a existuje aj viac riešení. Mám 33rokov, rozvedená som 8 rokov, mám 13-ročnú dcéru, ktorá mi robí iba radosť. Mám priateľa 15 mesiacov (41 r.)- slobodný, dosiaľ nežil so ženou, s ktorým nežijeme, ale spolu chodíme, trávime spolu voľný čas, máme sa radi, ale zdá sa, asi je tu nejaká prvá kríza po roku. Určite u nás viazne komunikácia. Keď sa ideme rozprávať, tak to skončí tak, že on toho veľa nepovie. Keď riešime nejaký konkrétny problém, tak sa mi zdá, že počúva, rozumie, ale zas to musíme časom riešiť. Tak by ma zaujímalo, či ja si nesiem v sebe niečo patologické zo svojej minulosti, alebo nemám proste vhodného partnera. Viem, že keď s ním chcem byť, tak ho musím v mnohých veciach tolerovať - čo by malo byť vzájomné a mala by som ho prijať a mať rada takého, aký je. Proste mám pocit, že o to prvé miesto musím súperiť s jeho kamarátmi - lebo tí boli po jeho boku celý život. Máva vo zvyku s nimi ísť bez toho, aby mi ten svoj plán povedal, napr. hodinu pred pivom alebo keď ide na dovolenku lyžovačku, alebo cyklotúry, alebo turistiku - tak deň pred tým. Párkrát sľúbil, že mi to oznámi skôr, aby som si aj ja mohla urobiť plány, ale už tomu neverím, lebo to zas spravil. Som z toho smutná, ale cítim, že by som si na to zvykla časom. Odôvodňuje to tým, že vraj mne sa to nedá povedať, lebo by som bola vraj nahnevaná, odkedy by mi to povedal. Je to podľa Vás v poriadku? Možno len ja mám nejaký syndróm obete a on bude v tomto taký, len kým sa ja budem chovať a cítiť ako obeť. Tak momentálne skúšam zmeniť svoj prístup a myslenie z obete na normálnu - neobviňovať ho, nevyvolávať v ňom pocit viny, nebyť zranená, ale silná... keď mi je ťažko, napadne mi otázka, že čo mi to zase urobil, tak sa v duchu pokarhám, že: zase sa cítiš ako obeť? Neviem vôbec, či idem správnou cestou, či sa ukáže nejaký výsledok, ale je to posledná vec, ktorá mi napadla. Keď som sa tak raz ľutovala a depkovala, prípadne, čo mám ešte robiť a ako... Ak ten môj potrebuje vedľa seba nejakú obeť, tak sa naše cesty rozídu, lebo sa naše potreby nebudú dopĺňať. Mohla by som to mať v sebe, napr. z detstva, keď mi v 8 rokoch trag. zomrela mama a 3 deti nás vychovával agresívny alkoholik, že podvedome priťahujem mužov v takom chorom vzore agresor - obeť? Prípadne, že potrebujem zachrániť. Za odpoveď vopred ďakujem

  • Dobrý deň, už dlhšiu dobu sama neviem vyriešiť jeden dosť závažný problém. Spočíva v mojej práci. Nakoľko vykonávam prácu obch. charakteru, nemám pevnú pracovnú dobu. Dá sa povedať, že som pánom svojho času. Posledné dva roky mám pocit, že v profesnej oblasti iba stagnujem, nikam nenapredujem, pociťujem hrozný stereotyp a nechuť k práci, napriek tomu, že ju mám rada. Ráno sa neviem donútiť doslova vstať a ísť niečo robiť. Následne potom mám výčitky svedomia, že nevynakladám také úsilie, aké by som mohla a aj kvalita mojej odvedenej práce je veľmi nízka. Zmeniť prácu nemôžem, lebo rovnako dobre platovo ohodnotená by som niekde inde nebola. Akosi neviem nájsť dôvod a motiváciu ísť ďalej. Ako sa mám donútiť, resp. motivovať k prac. výkonom?

  • Dobrý deň, chcela by som poprosiť o radu. Môj problém spočíva v mojom manželstve. Som vydatá 11 rokov a máme 2 deti. Naše manželstvo bolo vcelku fajn až na to, že manžel má rád spoločnosť (kamaráti, alkohol). Keď prišiel v podnapitom stave, tak som sa hnevala, no na druhý deň ma odprosil a všetko bolo normálne. Vždy svoju chybu oľutoval a sľuboval, že sa to viac nezopakuje, no nestalo sa tak. Vydržala som to. Hlavný problém bol, keď začal chodiť na týždňovky a tam sa dosť popíjalo. Asi pred 2 rokmi som zistila, že si našiel známosť, 19-ročné dievča. No on to stále zapiera. Keď so si raz požičala na telefonovanie jeho mobil, našla som tam perverzné MMS a číslo. Prezvonila som na to číslo a zložila telefón. No ona sa hneď ozvala a muž povedal, že to je asi omyl. Potom so si dala spraviť výpis hovorov a tam boli na toto číslo dlhé hovory vo večerných hodinách. Manžel vždy chcel spať v obývačke, lebo pozeral dlho TV. Ja som to až potom pochopila, prečo tam spával. Opýtala som sa jeho kolegov a oni potvrdili, že manžel na týždňovke večer vždy niekde išiel. Manžel všetko popiera. Odpustila som mu. No on začal ešte častejšie navštevovať pohostinstvá a peniaze mi nedáva. Ja pracujem a mám príjem na to, aby som s deťmi skromne vyžila. No manžel sa odvoláva, že platí pôžičku a t.j. 2500,-Skk. A vraj čo viac chcem. Neviem, ako mám ďalej postupovať v našom vzťahu. Komunikácia je na bode mrazu medzi nami. Keď príde s krčmy, tak je opitý a ja mu to na druhý deň poviem, prečo to tak robí, no jeho odpoveď je, že on nie je opitý, lebo vraj to sú takí, ktorí nevládzu stáť na nohách. Som na domácnosť sama a pomáhajú my moji rodičia. Máme 3-ročnú dcéru a ja pracujem na zmeny. No on si stále vypína mobil, keď je v krčme aj v piatok som prišla s práce a dcéra mala vysoké horúčky, musela som ísť na pohotovosť, volala som mu a odkazová schránka. Manžel, keď ide z práce, ide rovno z autobusu do krčmy. Ja ho prosím, aby išiel domov, lebo deti sú u starkých. No jemu je to jedno. A keď príde, kričí na mňa a stalo sa aj, že ma udrel. Neviem, ako ďalej. Či mám podať o rozvod alebo čo robiť. Stále verím, že sa zmení. On len sľubuje a zajtra je to to isté.
    Vôbec sa nerozprávame o tom, ako sme prežili deň, čo nové v práci, lebo ho moja práca nezaujíma a ja so opýtam na jeho zamestnanie on povie, že nič nevie a o nič sa nezaujíma. Keď príde opitý, tak na druhý deň, ak je napr. víkend (to ak nejde do práce alebo niekde do mesta), leží celý deň v posteli. Aspoň vtedy nie je opitý. On sa liečiť nechce, lebo vraj on nepije a nepotrebuje to. Stále ma pred známymi ponižuje ako keby som nič nevedela. No študujem na vysokej škole sociálnu pedagogiku a mám zaujímavú prácu s utečeneckou tematikou. Myslím, že som toho dosiahla v živote dosť, vždy som sa vedela o rodinu postarať. Popri rodičovskej dovolenke som pracovala, aj navštevovala strednú a potom pri druhom dieťati vysokú školu. No pre môjho manžela to bolo vždy zbytočne premárnený čas. On má len učňovské vzdelanie. No teraz okrem toho, že ešte študujem na vysokej škole, som chodila aj na vodičský kurz no, bohužiaľ, som skúšku nezvládla na prvýkrát tak ma stále ponižuje, aká som hlúpa, atď. Prosím Vás o radu, ako ďalej postupovať a v prípade otázok sa môžete obrátiť na môj mail.
    Prosím Vás o diskrétnosť. Ďakujem

  • Opäť vám veľmi pekne ďakujem za radu, pani doktorka Smetanová. Veľmi sa snažím priateľa podporovať, aj keď sa momentálne takmer vôbec nestretávame, prídu obdobia, ako aj minulý víkend, keď mi zazvoní telefón a na druhej strane sa ozve jeho hlas s otázkou, či ma môže prísť pozrieť. Neviem, je to také zvláštne, moc mi chýba, keď odíde. Veď 5 spoločných rokov sa nedá len tak zahodiť, zabudnúť. Jeho kroky sú strašne opatrné, ale verím, že raz sa všetko opäť na dobré obráti. Je to tak strašne ťažké, keď niekoho tak veľmi ľúbite a nemôžete byť s ním... Snáď to vydržím. Ešte raz sa vám chcem veľmi pekne poďakovať za vaše odpovede.

    Opäť vám píšem s prosbou o radu. Stále ma trápi správanie môjho priateľa. Je veľmi zvláštny, keď spolu hovoríme, povie mi, že mu chýbam a na ďalší deň to už tak nieje. Správa sa tak čudne. Keď mu poviem, že aby mi pobalil moje veci a doniesol mi ich, tak mi povie, že som nič nepochopila a nechce mi veci pobaliť. Veľmi ma trápi to jeho správanie, lebo viem, že chce byť teraz sám, ale takto sa veci neriešia. Napríklad fotka, ktorú som mu dala. Za 5 rokov, čo sme spolu, si ani jednu moju fotku neuložil do peňaženky a zrazu spolu nie sme a fotku, ktorú som mu dala asi pred dvoma mesiacmi, má v peňaženke, alebo mu v izbe pribudlo množstvo mojich fotiek a každú vec, ktorú mu dám, si odkladá. Aj malý zdrap papiera. Neviem, čo si mám myslieť o tých jeho rečiach. Ako keby ma stále skúšal, že čo budem robiť. Fakt ma to mrzí, pretože aj ľudia z nášho blízkeho okolia si všimli ako strašne sa zmenil a ako strašne sa trápi. Momentálne som pre neho len problém, pretože on všetko berie ako problém. Povedal mi, že je tak strašne ponorený v problémoch, že nemá chuť byť s nikým, ani so mnou, ale pritom vždy, keď sa vráti zo zahraničia, donesie mi nejakú malú pozornosť a keď sa ho opýtam, že nech mi povie do očí, že ma už nechce, alebo že ma neľúbi, povie mi, že on mi nebude hovoriť klamstvá, a nepovie mi to. Vraj potrebuje čas... Veľmi ho ľúbim, ale trápi ma to... neviem, koľko času potrebuje a veľmi mi chýba.

  • Dobrý deň, mám problém, ktorý sa celkom asi nedá vyriešiť, ale potrebovala by som poradiť, ako sa s tým dá vyrovnať, alebo ako to pochopiť a žiť s tým ďalej. Chodila som s jedným chlapcom 2 roky a 2 mesiace a potom som sa s ním rozišla, pretože som už nezvládala problémy a jeho obmedzovanie. On bol veľmi ťažká povaha a všetko musel vyskúšať a potom nevedel z ničoho von. Najprv mal problém s alkoholom a inými látkami, ale poradila som mu, nech ide ku psychologičke a na čas sa to vyriešilo, potom neskončil školu, ale aj to som mu vysvetlila a nakoniec ju dokončil, aj keď o rok neskôr. A ešte dosť veľa takýchto problémov. No proste náš vzťah bol skôr riešenie a trápenie sa kvôli jeho problémom, ale ja som ho ľúbila, tak som mu so všetkým pomáhala, ale časom mi začal zakazovať stretávať sa s kamarátmi a kamarátkami a uvedomila som si, že mi ten vzťah nič nedával a len ma vo všetkom obmedzoval, tak som sa s ním rozišla a on sa týždeň po našom rozchode doma obesil, a nechal mi aj list na rozlúčku. Rodina ma neobviňuje a všetci sa mi snažia pomôcť, ale nikto nevie pochopiť, ako sa cítim a ja neviem pochopiť, prečo to človek spraví a tak nad tým stále rozmýšľam a neviem sa s tým vyrovnať. Tak Vás prosím, skúste mi nejako pomôcť, aby som sa mohla zas smiať a tešiť zo života. Vopred veľmi pekne ďakujem a prajem pekný deň