dnes má meniny Oto
zajtra Mikuláš
5.12. 2019
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý deň. Mám 15 rokov a 18-ročného priateľa, ktorý má asi hypochondriu... Stále hovorí, že ho niečo čudne pichá v bruchu a že to je určite slepé črevo a že keď pôjde na operáciu, tak tam „zdochne“ a že ani ku doktorke nepôjde a nedá sa to už vydržať. Poraďte, prosím, čo mám robiť... Vopred ďakujem

  • Dobrý deň. Som 3 roky vydatá, máme 3-ročnú dcérku a s manželom máme problémy. Začalo sa to tým, že manžel začal podnikať (podniká 5 rokov). Vtedy začali naše nedorozumenia a hádky. Pol roka po narodení našej dcérky si manžel našiel inú priateľku. Dozvedela som sa to až po ich polročnej známosti. Ona bola tehotná. Keď som sa to dozvedela, manžel ma začal prosiť, aby som ho neopúšťala, jeho priateľka išla na interrupciu a prestal sa s ňou stýkať. Odvtedy však už manželovi neverím a stále ho upodozrievam. Je už odvtedy 2 roky, ale stále na to myslím. Momentálne má manžel aj veľké finančné problémy, o ktorých som sa dozvedela náhodou, lebo nič mi nepovie a keď sa ho opýtam, tak ma oklame. Hádame sa, lebo ma klame, lebo nemá na nás čas, je nezodpovedný. Neviem ako to už riešiť ďalej, neviem či už k nemu niečo cítim. Bojím sa ho opustiť, že či neurobím chybu. S manželom sa poznáme už 12 rokov (ja mám 30 a on 29 r.). Keď mám povedať, či ho milujem, tak neviem. Niekedy áno, keď je dobre, ale niekedy ho nenávidím. Prosím Vás o radu, neviem ako ďalej, ďakujem

  • Dobrý deň, ani neviem, ako by som mala začať. Tento problém sa netýka mňa, ale mojej sestry. Keď spoznala svojho nastávajúceho manžela, mala len 15 rokov. Po osemročnom chodení sa zobrali a začalo to škrípať. Sestra iného muža vo svojom živote nemala a práve v manželstve sa začali tie problémy, že začala chodiť na diskotéky a chcela začať žiť život. Myslím, že trošku neskoro si to uvedomila. Ona sa vlastne vydávať nechcela, ale rodičia akoby ju donútili tým, že čo povedia ostatní ľudia atď. Kúpili si nakoniec byt, osamostatnili sa, ale problémy nastali, keď švagor prišiel o prácu. Rozhodol sa odísť do zahraničia. Už je tam dva roky a doma bol len dvakrát a sestra bola za ním tiež dvakrát. Myslím si, že vidieť sa štyrikrát za dva roky je príliš málo, aby udržali manželstvo. A práve tu spočíva ten problém. Pred rokom sa sestra zaľúbila. Našla si muža, ktorý by jej aj modré z neba dal. Ale aby som to upresnila sestra, ma vynikajúceho manžela, so švagrom si skvele rozumiem, mám ho rada ako svojho brata. On je úžasný muž, ktorý sestre vždy pomáhal aj s domácimi prácami. Myslím, že každá žena by chcela mať doma takého chlapa. A práve na tomto sa teraz trápime obidve (lebo aj mne na švagrovi záleží) ako vyriešiť túto situáciu. Moja mama sestru nechápe len ja, lebo tiež som mala muža v zahraničí, ale vydržali sme to. Neviem, čo jej mám poradiť, už z jej úst odznelo niečo také ako najradšej by som sa zabila, aby som mala svätý pokoj. Ona je hrozne zaľúbená, a ten jej nový priateľ tiež. Môj názor je taký, že keď už svojho manžela nemiluje, mala by sa s nim asi porozprávať, keď príde domov, ešte nie je neskoro, lebo nemajú deti. Ale najviac sa sestra obáva toho, aby si švagor niečo neurobil. Podľa vás je to riešiteľná situácia? Prosím Vás o skorú odpoveď, lebo naozaj sa o svoju sestru obávam. Ďakujem a prajem príjemný deň

  • Možno to, čo napíšem bude znieť detinsky a naivne, ale bohužiaľ taký je môj život a chcela by som vedieť prečo a kde robím chybu. Mám pomaly 24 rokov a žiadny perspektívny vzťah v dohľade. Mala som dva dlhodobé vzťahy, jeden som po troch rokoch ukončila ja, lebo môj vtedajší priateľ veľa pil. Druhý vzťah trval 3,5 roka a tiež som ho skončila ja. Bol to veľmi ťažký vzťah plný psychického týrania, ktoré som si, bohužiaľ, uvedomila príliš neskoro a skončila som u psychiatričky s depresiami. Rodinné zázemie môjho vtedajšieho priateľa bolo veľmi kritické a nakoniec nášho vzťahu vlastne až po jeho ukončení som zistila, že môj priateľ bol 2,5 roka z nášho vzťahu zahubený do mojej najlepšej kamarátky. Len sa nevedel so mnou rozísť a dohnal ma k tomu, aby som to urobila ja. A teraz... Mala som ani, sa to nedá nazvať vzťah, len som si myslela, že to raz k tomu dospeje, ale skončilo to úplne inak. Bola som s ním dva roky. Niekoľkokrát som to ukončila, lebo som vedela, že ma neľúbi. Lenže on vždy po určitom čase prišiel a ja som si naivne myslela, že mu chýbam a že už naozaj budeme spolu. No opak bol pravdou. A takto sme sa rozchádzali a schádzali tie dva roky. A ja som stále dúfala a stále ho ľúbila. Len posledný raz už neprišiel... Má 28 a našiel si priateľku, ktorá má 18. Viem, nie je na tom už v dnešnej dobe nič zvláštne, ale mňa to bolí, lebo je to zase jedna moja kamarátka, resp. sesternica môjho prvého priateľa, dieťa, ktoré sa po mne vešalo, keď bolo malé. Nie som oveľa staršia ako ona, viem, ale aj tak je to dosť. Mám taký pocit, že niekde robím chybu, alebo žeby si už ľudia nevážili, keď im človek dáva všetko, alebo sa všdy zaľúbim do človeka, ktorý si ma neváži? Viem, z toho, čo som Vám napísala, neviete, aká som, ale aj tak by som bola rada, keby ste mi to vysvetlili aspoň z malej časti, ak sa dá. Ďakujem

  • Dobrý deň, problém sa týka mojich rodičov. Majú cez 50 rokov a pracujú na jednom pracovisku a dokonca aj pri sebe. Mama má pocit, že otec jej stále venuje málo pozornosti, oproti iným. Otec jej nevie vysvetliť, že ju má rád a nemá záujem o nikoho iného. Vysvetľuje jej to dokola, neviem, či je mama v prechode, ale raz za mesiac ma veľmi depresívne stavy, hádajú sa a ona stále vyťahuje veci, ktoré sa odohrali aj pred viacerými rokmi. Potom je otec nervózny a už niekedy vybuchne, alebo si dá pohárik a tiež jej vyčíta nezmyselnosti, tvrdí, že keby má pohodu doma, tak on je spokojný. Myslím, že sa majú radi, dokážu ísť na prechádzku... Chcela by som mať také partnerstvo po toľkých rokoch, až na tieto chvíľky vyčítania a hádania sa. Neviete mi poradiť nejakú poradňu v okolí Senice? Predpokladám, že takto to asi moc neporiešime cez net... ďakujem

  • Chcela by som sa poradiť ohľadom výchovy nášho 3,5-ročného syna, ktorý je od narodenia živé, priebojné a dosť tvrdohlavé dieťa. Prešli sme a prechádzame si náročným obdobím vzdoru.
    Pred 3 týždňami sa nám narodila dcéra, čo sa prejavilo jeho agresívnym a vzdorovitým chovaním. Vôbec nechce poslúchať. Snažili sme sa ísť cestou vysvetľovania, príkazmi, zvýšeným hlasom, či dokonca „výchovnou po zadku“, no nič nepomáha. Robí všetko opačne, ako má a robí to cielene a vedome. Jeho agresívne chovanie sa prejavuje nielen doma ale aj vonku. Napríklad si nájde paličku, ktorou by kľudne búchal po blízkostojacom aute.
    Vzhľadom na to, že väčšinu času musím momentálne tráviť s našou novonarodenou dcérou, väčšinu času trávi s manželom, ktorý sa mu snaží maximálne venovať.
    Hľadáme všelijaké spôsoby, aby nás akceptoval, no žiaľ, zatiaľ sme učinný spôsob nenašli. Nevidí v nás žiadnu autoritu.

  • Dobrý deň, mám síce len 19 rokov, ale mám problém ohľadom partnerského života a potrebujem poradiť, pretože cítim, že to sama nezvládnem. Už rok aj dva mesiace chodím s o 6 rokov starším partnerom. No s vekom môj problém nemá nič spoločné. Ide o to, že už dlhšie máme medzi sebou problémy, ktoré zapríčiňujem vždy len ja a to svojím správaním sa. Môj problém sa nazýva „sebaovládanie“. Totiž ja sa nedokážem pri ňom ovládať a za všetko ihneď vybuchnem a vždy si to odskáče môj partner, ktorý si to ani nezaslúži. Zo začiatku to vyzeralo nevinne, najprv som sa vždy urazila a nebavila som sa s ním aj jeden deň, lenže postupom času som ho začala za každú blbosť fyzicky napádať, udierala som ho päsťami do tela. A teraz je to už v takom štádiu, že nielenže ho fyzicky napadnem, ale aj ho slovne ponižujem a nadávam tie najhoršie nadávky. Napr. (keď so mnou s niečím nesúhlasí, tak vybuchnem, vždy si musím presadiť iba to svoje, alebo keď mi nechce na niečo odpovedať, začnem naňho tlačiť a on sa naštve a už to vo mne začne vrieť a napadnem ho. Pravdu musím mať vždy iba ja, nikto iní.) Myslím si, že toto všetko je aj mojou zlou výchovou. Moja mama ma vždy rozmaznávala a keď som niečo nedostala, začala som kričať až kým som si to silou mocou nevydobyla. Ja si to všetko uvedomujem, čo robím a neskôr to potom ľutujem, rozplačem sa, vykričím sa a už som kľudná a idem sa mu ospravedlniť. Lenže človek má iba jedni nervy a nedá sa donekonečna len ospravedlňovať a ja to dobre viem. On sám ma varoval pred týmto, že ak sa nezačnem kontrolovať a nebudem sa krotiť, tak sa so mnou rozíde. Ja viem, možno si vravíte, že čo som to za netvora a že takíto agresívni môžu byť iba chlapi, ale je to inak. Koľkokrát som mu už sľubovala, že sa zmením, že s tým už prestanem, ale vždy mi to vydržalo iba týždeň a všetko sa opäť vrátilo do starých koľají. Ja už nedokážem žiť s týmto pocitom, že každému len ubližujem, či je to moja mama alebo priateľ. Povedala som si, že ak by som to urobila ešte raz, tak radšej by som umrela, než by som mala opäť siahnuť na svojho priateľa, ktorý ma pritom veľmi miluje a všetko na svete mi toleruje. Preto vás prosím o radu, pomôžte, čo mám robiť, pretože ho nechcem stratiť tým, že sa nedokážem ovládať. Je to úžasný človek a nezaslúži si to.

  • Dobrý deň. Môj problém spočíva v tom, že mám známu. Má 38 rokov a 4 deti a v lete 06 jej zistili nádor na mozgu. Po operácii jej bolo oznámené, že nádor sa nedá operovať, ale je nezhubný. V súčasnosti ale známa začala trpieť ťažkosťami - vždy jeden deň pred menzesom máva záchvatovité stavy, keď nevie, kde je, nepozná si vlastné deti. Tento jej stav trvá asi 30 minút, ale pokiaľ sa ona vráti do normálu, tak jej to trvá 3 - 4 dni. Po záchvate ale pociťuje nevoľnosť, chce sa jej zvracať, krúti sa jej hlava. Až do marca to takto bolo vždy iba ten 1 deň pred menzesom. Ale potom, čo sa jej vrátil brat z Anglicka po pol roku dostala záchvat znova - hneď potom, čo odišiel z návštevy. Vtedy vraj bola aj agresívna. Zároveň tiež udáva, že pomaly stráca pamäť. Berie lieky TRILEPTAL a niečo na riedenie krvi. Jej neurológ ju ale „upokojuje“ tým, že ide o určitý druh epilepsie, s ichemickými zmenami. Bola aj na cievnom, aby jej zistili prietok krvi do mozgu, kde jej všetko vyšlo v poriadku. Aspoň jej to tvrdili. Prosím Vás poraďte, kde sa má obrátiť, pochádza zo Sabinova, operovaná bola v Košiciach. Diagnózy určené jej neurológom sú: I63.8 a G 40.8. Ďakujem vám za radu

  • Dobrý deň, som hyperaktívny a neviem, čo s tým. V spoločnosti a celkovo to nie je nič prijemné, lebo vkuse mám nutkanie niečo robiť. Lezie mi to už na nervy, preto som aj nevyrovnaný sám so sebou a týmto by som sa chcel opýtať, ako mám postupovať. Poprípade sa chcem opýtať na nejaké farmaceutiká, ktoré by mi mohli pomôcť. Ďakujem

  • Dobrý deň. Neviem ako začať. Už rok sa trápim pre manželove hobby - motorka a motokros. Mal jednu motorku aj za slobodna. Vedel o tom, že sa mi to nepáči, časom ju predal, lebo sa pokazila a nie preto, že to chcem ja. Potom sme sa vzali, po roku a pol od svadby (malý mal 9 mes.) si kúpil zase motorku. Vraj preto, lebo má aj môj brat aj otec, a to vedel, že som proti tomu. Ja som o ničom nevedela, až jedného dňa vyšiel z motorkou. Od vtedy som stratila k nemu dôveru, keď odišiel na nej, dokázala som plakať aj dve hodiny v kuse - aj teraz, hoci je ešte zima, keď si pomyslím na leto, že opäť bude na nej chodiť, plačem. Niekoľkokrát ma videl plakať a s ním to nepohlo. Mám pocit bezmocnosti, on to berie, že mu nechcem dovoliť hobby, ale ja za tým vidím len to, že sa dokaličí, keď sa nezabije. Ja mám stále pocit, že sa niečo hrozné stane a v poslednom čase, keď nad tým rozmýšľam, tak sa my ťažko dýcha a mám pocit ako keby mi niekto sedel na hrudníku. Niekedy mám pocit, že sa psychicky zrútim, už som si kúpila homeopatické lieky proti stresu, no zatiaľ som ich neskúšala. Neviem, či mi takto poradíte, ale ja už neviem ako ďalej, žiť denne v strachu o jeho život má ukrája z pekných chvíľ s naším synčekom. Ďakujem