dnes má meniny Drahomír
zajtra Bohuslav
16.7. 2019
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý deň. Hm, potrebovala by som radu. Moji rodičia sa rozišli a tak bolo to ťažké. Bolo veľa problémov, ale to sa nejako vyriešilo. Teraz sa otec odsťahoval ku priateľke a všetko riešia cezo mňa. Hlavne tému peňazí... Mne je to veľmi nepríjemne a mám s tým problém. Neviem, ako povedať, že nech mi dajú pokoj. Ďakujem

  • Dobrý deň, naša 2,5-ročná dcérka začala v októbri chodiť do škôlky. Prvé 2 týždne chodila pekne do škôlky, hoci cez deň si trošku poplakala. Teraz však ráno hneď po zobudení začne veľmi nariekať a nám je strašne ľúto odniesť ju do škôlky, aj keď cez deň vraj už veľmi neplače. Niekedy už aj večer pred spaním začne plakať od smútku a hovorí si, že maminka pre ňu príde. Chcela by som Vás poprosiť o radu, ako jej čo najviac pomôcť prekonať toto ranné trápenie. Ďakujem

  • Prajem Vám pekný deň. Vždy som si myslela, že všetky problémy v manželstve si dokážem vyriešiť sama, ale teraz už potrebujem radu odborníka. S manželom sa poznáme 13 rokov, z toho 9 rokov sme manželmi. Máme dve dcérky, keby sme ich nemali, už dávno by sme neboli spolu .Absolútne si nerozumieme, nedokážeme sa jeden druhého pochopiť. On obviňuje mňa, že sa o neho nestarám, ja jeho, že mi v domácnosti s ničím nepomáha. Celé roky ma psychicky týral, ponižoval, aká som neschopná... chodil a hľadal, čo som ešte nestihla urobiť, nie že by pozeral na to, čo som urobila, a teraz, keď som povedala dosť, slúžku zadarmo Ti robiť nebudem, je to ešte horšie. Keď som bola na materskej, vykrikoval mi, že ma musí vydržiavať, teraz pracujem, platí už iba nájom, deťom v škole obedy, „svoje“ auto, všetko ostatné je na mne - podľa neho platím minimum. To je len útržok z toho, prečo sa hádame, je toho oveľa, oveľa viac a ja už neviem, ako ďalej. Obaja sa nenávidíme a nechcem, aby na to doplatili deti.

  • Dobrý deň, chcem sa spýtať, čo mám robiť, keď sa mi zdá, že mám mladšieho syna radšej ako staršieho. Stále po ňom kričím a obviňujem ho, že je zodpovedný za mnohé veci, hoci pri rozumnom uvažovaní viem, že to tak nie je. S prvým som mala komplikovaný pôrod a následne zdravotné ťažkosti ďalšieho polroka, nemôže to byť „nestrávením“ pôrodu? Inak syn je milý, rozumovo nadpriemerný, doporučený na školu pre MND. Ešte mi napadá, že som bola vychovávaná v rodine alkoholikov, kde sa len bilo a kričalo a my deti sme sa na to pozerali. No prečo nie som taká aj k druhému synovi? Prosím, pomôžte mi, veď o toho prvého som sa snažila takmer 2 roky a veľmi som sa naňho tešila. Ďakujem

  • Dobrý deň, mam 12-ročnú dcéru v prudkom vývine. Pre ustavičné bolesti chrbta a nôh sme boli zaslaní na ortopédiu, kde jej zistili skoliózu a pravú nohu kratšiu o 1,5cm. Teraz sme ukončili rehabilitácie, s pokračovaním cvičenia doma, má spravenú pravú "podpätku" do topánky, ktorú začala používať. Je veľmi snaživá v cvičení, rehabilitačná sestrička ju veľmi pochválila, ako všetko pekne zvládla, doma cvičím spolu s ňou, snažím sa ju v nie ľahkých chvíľach podržať a pomôcť jej. Trápi ma hlavne jej pani učiteľka na telesnej výchove, ktorá po nej kričí, keď nevládze behať dlhé trate. Dcéra sa jej bojí, každá hodina TV sa stáva umučením. Teraz behali 300 m - 3 kolečká, spravila iba 2, nevládala ani s nohami, ani s dychom, bola posledná so slzami na krajíčku. Asi bude z toho známka 5, p. učiteľka trvá na svojom a kričí a kričí, že čo si vymýšľa, že nevládze, keď vládzu druhí - musí aj ona. Som z toho veľmi nešťastná, keď sa mi dcéra sťažuje, viem, že bojuje do posledných chvíľ. Ako jej pomôcť s trápením? Ďakujem Vám pekne za odpoveď

  • Dobrý deň, sme s manželom zúfalí, nevieme, ako pokračovať pri uspávaní našej dcérky..
    Dcérka mala v júli 3 roky. Doteraz to bolo v pohode, spinkávala od 3 rokov vo svojej izbičke aj postieľke, povedali sme jej rozprávku, pohladkali, dali pusinku, pri dverách zakývali a sama pekne zaspinkala. Zlom nastal, keď začala teraz chodiť do škôlky. Najskôr chcela, aby som pri nej ostávala spať - a tak som ostala. najskôr 20 minút, naposledy 2 hodiny. Potom začala chodiť k nám do postele, v hlbokej noci, najskôr sa nám ju podarilo „ukecať“, no potom sme podľahli a asi 5 nocí spala s nami asi od tretej hodiny. No poslednú noc spravila také „divadlo“, že sme nevedeli, čo s ňou, nechcela si vôbec ľahnúť do postele, chcela spať len a len na manželských s nami a pri nás... nepomáhalo vysvetľovanie, ignorovanie, plač. Prosím Vás, poraďte mi, ako ďalej postupovať? Nechceme jej nijako psychicky ublížiť, škôlku zvláda celkom dobre, neplače, niekedy sa aj teší :-), keď prídeme zo škôlky, venujeme sa jej, hráme sa s ňou. No cítime, akoby jej chýbal ten fyzický kontakt, ktorý mala predtým celý deň. No nechceme zase. aby sme pri nej museli ostávať dve hodiny, kým zaspí... takže ako ďalej? Prosím Vás, poraďte mi, čo máme robiť, ako ju uspávať, aké triky použiť? Naozaj sme bezradní, nakoľko nikdy sme s ňou problémy nemali, vždy si pekne nechala všetko vysvetliť, no teraz sa zdá akoby mala od škôlky blok a nechcela vôbec sama spať - ani s hračkami... ďakujem Vám naozaj veľmi, veľmi pekne...

  • S priateľom spolu chodíme 2,5 roka. Ja mám 20 a on je o 11 rokov starší. Celkom nám to klape a veľmi sa milujeme. Ja som však už od začiatku príšerne žiarlivá. Hlavne na jeho bývalú. Nikdy som ju osobne nestretla, ale som ako posadnutá. Boli spolu 6 rokov a už z toho je jasné, že sa mali veľmi radi. Nedávno som náhodou našla nejaké albumy a v nich boli ich fotky! Bolo to ako v zlom sne, na tých fotkách boli takí šťastní. Strašne som plakala, keď som si ich prezerala. Nemôžem uveriť, že mal niekoho tak rád ako mňa. Stále mám tie fotky pred sebou a je mi do plaču. On mi stále opakuje, že miluje len mňa, ale mňa to napriek tomu trápi. Najradšej by som celú minulosť vymazala, ale to sa nedá. Stále sa s ňou porovnávam a neznášam ju. Poraďte mi, prosím, neviem, čo mám robiť. Nie som blázon?

  • Som ženatý už 10 rokov, máme 8-ročného syna, domček, prácu a slušný príjem.
    Jedine, čo nemáme - rodinu. Priority manželky ležia mimo nášho domu. Hneď po materskej všetky jej záujmy sa sústredili na prácu a domácnosť išla bokom (hoci aj pred tým to nebol jej koníček) Horšie, že zdá sa aj syn je pre ňu len na príťaž. Bežné veci, aké snáď robí väčšina mamičiek - vozenie do školy, návštevy lekárov, domáce úlohy sú prakticky nerealizovateľné. Ak raz do mesiaca idem na služobku a nepoviem to aspoň dva týždne vopred - je škandál (ak poviem - tak len výčitky). Raz malý bol na 5 dní hospitalizovaný a manželka bola s ním - už niekoľko rokov je to u nej príkladom obetavosti a hrdinstva... Nehovoriac o tom, že všetky veci pre syna zháňam ja, a keď na niečo zabudnem, tak to nemá... Aj keď žehlím a zašívam vlastne rád, čim ďalej častejšie mám toho dosť. Proste, mám pocit, že mám dve deti, a to staršie je už 20 rokov v puberte.
    Nahrádzam to synovi ako viem, ale aj tak sa často hádame (skoro vždy, keď máme spolu stráviť víkend :( A on to začína chápať.
    Je z toho východisko? Rozvod? Obávam sa, že syna bude chcieť ona - z princípu. I veď jej ho asi dajú aj keď pre ňu je len hračka.
    Nie, nechcem glorifikovať seba, aj ja viem byť odporný, keď má vytočí (a ona presne vie, ako to dosiahnuť), ale za každých okolností poznám svoje povinnosti. Poraďte, ako sa s toho dostať alebo aspoň, kde sa o tom porozprávať s psychológom(?) z oči v oči.

  • Dobrý deň, máme 8-ročnú dcéru a manželstvo v dlhodobej kríze - aktuálne si manžel našiel priateľku s tvrdením, že náš život nie je v poriadku a on má právo žiť podľa seba - a to znamená, že na stretnutia - výlety s frajerkou bráva aj dcéru. Ostro som namietala, že si to neželám, aby zaťahoval dieťa do ich vzťahu. Zašlo to tak ďaleko, že dieťa informuje o umieraní a smrti brata svojej frajerky... Moje pripomienky neakceptuje, vysmieva sa im - že vraj on spoločnými výletmi s frajerkou rozvíja sociálne kontakty dieťaťa... na to už nemám rozumný argument, až sa mi zdá, že to hraničí s diagnózou. Moja otázka je: aké mám možnosti zabrániť, aby otec dieťaťa takto zneužíval dcéru (vraj on má právo ju brať kam chce, napr. počas mojej zriedkavej služobky, alebo na výlety bezo mňa, ja nemám právo mu brániť) - môžem požiadať o zverenie do výchovy, aj keď sme stále manželia, žijeme v jednej domácnosti - mimochodom, manžel sa napriek uvedenému odmieta odsťahovať - hoci má vlastný byt... Obávam sa, že právne páky na riešenie tejto situácie nie sú - aké sú možnosti psychologickej a sociálnej pomoci? Ďakujem za odpoveď

  • Dobré ránko, pani doktorka! Obraciam sa na Vás s takýmto problémom. Máme 3-ročného synčeka a od septembra nastúpil do škôlky. Zatiaľ je sám, nemá súrodenca. Ja chodím do práce od jeho 2 rokov, potom ho prizerala babka. Je prestrašne citlivý a vnímavý. Do škôlky sa veľmi tešil, medzi deti, medzi kamarátov. Avšak od samého začiatku ráno plače, že on nechce ísť, že on chce byť iba doma, ale nakoniec ide a keď príde do škôlky už neplače, je v poriadku, pekne sa hrá, aj pani učiteľky ho chvália, že sa pekne hrá s deťmi, pekne si pospí, všetko zje. Avšak naše problémy nastupujú po obede, keď sa vráti domov a najnovšie aj v noci. Je to s ním hrozné, je mrzutý, hnevlivý, pre všetko strašne plače. Chytia ho z ničoho nič také zúrivostné scény, až amoky. V noci vstáva asi tak 20x a stále niečo chce. Najnovšie si v noci o 2. ráno vymyslel, že on chce papať banán. No a my sme, samozrejme, banán akurát nemali, tak som mu ho nemohla dať. Tak sa strašne rozplakal, nedalo sa ho vôbec ukľudniť a plakali sme až do 4. ráno. A ešte, keď príde zo škôlky, tak už vôbec, vôbec nikam nechce ísť, chce byť už len doma. Je to dosť vyčerpávajúce, lebo nemôžem ísť ani nakúpiť, lebo on sa zatne a chce byť iba doma. Snažím sa organizovať veci tak, aby sme aj boli doma, ale už aj v sobotu a v nedeľu nikam nechce ísť, chce byť iba doma a hrať sa s hračkami. Ja neviem, čo mám robiť. Neviem vôbec, ako mám reagovať. Snažím sa byť pokojná a stále sa mu snažím všetko pokojne a s rozvahou vysvetľovať. Ale som už zúfalá, už to trvá príliš dlho. Neviem, či nerobím nejakú chybu. Prejde to vôbec? Ako treba k nemu pristupovať?
    Ďakujem krásne za každú radu.