dnes má meniny Nataša
zajtra Bohdana
17.1. 2018
    PhDr. Anna Rybáriková, Mgr. Dorota Smetanová
    Psychologická poradňa

    Máte osobné, partnerské a rodinné problémy, o ktorých sa nemáte s kým poradiť? Máte obavy zo starostlivosti o Vaše dieťatko? ...jednoducho: máte strach, pocit neistoty, ... či až depresie? Netrápte sa!

    Svojimi odbornými i súkromnými skúsenosťami sa s Vami rady podelia:
    PhDr. Anna Rybáriková, ktorá sa v Súkromnej psychologickej poradni pre rodinu, manželstvo a jednotlivca (www.psycholog.21.sk) zaoberá manželskými a partnerskými krízami, neverami, rozvodmi, osobnostnými krízami, výchovnými problémami s deťmi, ...
    a Mgr. Dorota Smetanová.

    Za citlivé a porozumenia plné odpovede v Psychologickej poradni ďakujeme aj:
    PhDr. Dorote Kopasovej, CSc.
    MUDr. Jele Maliarikovej
    PhDr. Marekovi Linhovi


     

     

    453
  • Dobrý večer. Som 7 rokov vydatá a mám 2 synov. Po pôrode 1. syna nemám taký záujem o pohlavný styk ako predtým. Ani po druhom pôrode sa to nezmenilo a pretrváva to dodnes. Keď sa chcem k nemu len pritúliť, hneď myslí na sex. A keď máme sex, nevie vydržať a počkať, kým dosiahnem vyvrcholenie aj ja. Keď mu to pripomeniem, povie len, že som mala na to rovnaký čas ako on. Môže to byt preto, že nejavím záujem o pohl. styk? Ďakujem za radu.

  • S priateľom sme spolu 2 roky, z toho naozaj spolu len 4 mesiace, keďže žijeme v odlišných krajinách. Náš vzťah je veľmi nevyrovnaný a komplikovaný. Ja som bola vedená k tomu, že vzťah je o vzájomnom rešpekte, otvorenosti a podpore. Vlastne neviem, či ho naozaj milujem, ale určíte som už naňho veľmi naviazaná, lebo sa s ním nedokážem rozísť. On má veľmi iné predstavy o vzťahu (urputne chce nado mnou dominovať, a to sa mu nedarí a tak ma potom rôzne trestá).
    On o rozchode nechce ani počuť, hoci tiež často pochybujem, či ma naozaj miluje.
    Vyzerá to tak, že sa máme radi, ale nedokážeme spolu fungovať. Sme na mŕtvom bode už dlhú dobu a nevieme sa pohnúť z miesta. Vedeli by ste nám takto aspoň s malým nadhľadom poradiť, kde je príčina? Dúfam, že áno, obaja sme vyčerpaní z tohto začarovaného kruhu.

  • Dobrý deň, prosím Vás o radu, ako mám pomôcť mojej 13 ročnej dcére. Má prehnané sklony k čistote. To, že sa denne sprchuje je v poriadku, umýva si denne vlasy aj to je v poriadku, ale ak si nedajbože niekto sadne na jej posteľ s perinou, dostáva až hysterický záchvat a hneď si perinu prezlieka. Keď sa osprchuje, nemôžem ju objať, len horko ťažko dať bozk na dobrú noc. Na svoje papuče si napríklad u mojej mamy dáva mikroténové sáčky (doma to nerobí, máme plávaciu podlahu a zrejme má pocit čistoty). Ak má spať u rodičov, jeden deň jej mama prezlečie periny avšak o týždeň v nich spať nechce, hoci v nich okrem nej nikto nespal. Keď sa osprchuje, dokáže minúť aj pol voňavky a púdrov s protipotiacimi účinkami. Som z toho zúfalá, stále sa to len stupňuje. Nechcem, aby skončila s fóbiami, izolovaná od sveta. Skúšala som jej dohovárať, ale zbytočne. Zatiaľ ešte nemá menzes, ale neviem, ako to zvládne. Prosím Vás o radu. Ďakujem

  • Dobrý deň. S manželkou sme sa poznali 6 rokov, z toho sme rok spolu žili aj s jej 12-ročným synom z prvého manželstva. Pred rokom a pol sme na spolužitie spečatili aj na papieri - svadbou. V tom čase sa nám zároveň podarilo po pre nás dlhých 10 mesiacoch splodiť malé bábätko, teraz už 11-mesačného krásneho zdravého syna. Bohužiaľ, počas tehotenstva sa začali stupňovať naše vzájomné nezhody asi na všetkom možnom. V deviatom mesiaci sa stali dve veci. Prvá: uvedomil som si, že z práce prichádzam domov so "strachom" z ďalšej hádky. Druhá: zistil som, že v mojej blízkosti existuje človek, s ktorým sa smejem a som veselý oveľa viac než so svojou manželkou. No našťastie sa nám narodilo naše vysnené bábätko a vtedy nebol čas na hádky, takže sa na chvíľu všetko upokojilo. Bohužiaľ, tento stav pretrval len nejaký mesiac, dva. Potom sa začalo všetko vracať späť. Pridružila sa k tomu manželkina zväčšujúca sa nedôvera, ktorá už začínala byť v tom čase možno aj oprávnená. Takýto stav trval do apríla toho roku, keď som už nevydržal hádky (aj fyzické útoky) a z obavy, že tento stav nemôže dobre vplývať na naše deti a ani na nás, som odišiel bývať k rodičom. Samozrejme, na prvýkrát som vydržal asi len 2 týždne a vrátil som sa domov k manželke a deťom, ktoré mi veľmi chýbali. Vtedy som na čas zabudol na človeka, s ktorým sa veľa smejem a je mi fajn a tým človekom sa na čas stala moja manželka. Snažil som sa s ňou a deťmi, alebo len s ňou chodiť na túry, výlety, ktoré mala rada a pod. Po pár týždňoch som sa však sťahoval druhýkrát. A potom tretíkrát a potom štvrtýkrát. A stále po odsťahovaní som si spomenul na človeka, s ktorým sa smejem a je mi veselo a trávil som s nim čas. Po štvrtom sťahovaní som si uvedomil, že takýto stav nie je férový voči onému človeku a nič nerieši na vzťahu s mojou manželkou. A teraz prichádza vyvrcholenie: Keďže som vedel, že aj po štvrtom sťahovaní by som sa raz zas vrátil, oznámil som manželke, že mám inú. Myslel som, že to bude jednoduché. Prestanú hádky (z ktorých mám od maličká stres, pretože som cely život vyrastal v neharmonickom manželstve), ja budem s niekým, s kým sa nehádam, deti budem navštevovať tak často, ako sa dá atd. Bohužiaľ, realita je iná. Zatiaľ, čo čas trávim s niekým iným, chýba mi moja manželka, avšak až do momentu, kým sa s ňou nezačnem nerozprávať a začneme sa háďat a nehovoriac o tom, ako mi chýbajú deti, hlavne to 11-mesačné. Boli časy, keď mi ho manželka nechcela dávať a zlosť na mňa si ventilovala cez malého, čo som považoval za najväčšiu zákernosť, ale teraz sa to našťastie zmenilo. Verím, že nie na chvíľu.
    Takže konečne skúsim dať otázku:
    Myslíte si, že je pre deti lepšie žiť v rodine, kde sa otec s mamou viac hádajú ako pekne rozprávajú, ale je to rodina (čoho ja na základe vlastných skúseností od mala nie som zástancom), alebo je v takých chvíľach lepšie sa radšej rozísť (už teraz mi ide srdce puknúť, že malého nevidím každé ráno, večer)? Takže momentálne som už mesiac medzi strašnými mlynskými kameňmi rozumom a srdcom (alebo je to určitá forma schizofrénie?). Rozum vraví rozviesť sa, pretože tých hádok je priveľa, pravidelne sa stretávať s deťmi a byť s nimi, aj keď iba občas - tak vo veselej atmosfére. Alebo trpieť hádky a prežiť svoj jediný život v strese, ale vidieť vyrastať svoje deti. Existuje na takéto niečo rada?

  • Dobrý deň, obraciam sa na Vás s prosbou o radu.
    Som 10 rokov vydatá, mám 2 dcérky a s manželom si nerozumiem. Je to asi všedný problém väčšiny manželstiev, ale neviem si predstaviť, že by som mala zostarnúť s týmto mužom. Skôr prídem o zdravie, a to ja nechcem. Nebudem Vám vykresľovať moje manželské problémy, lebo to čítate, alebo počujete asi často. Môj problém spočíva v tom, že aj keď sa chcem rozviesť, neviem, kam by som sa s deťmi presťahovala, alebo keby mal odísť môj muž, za čo by som mu kúpila nové bývanie. Po rozvode by sme spolu nemohli ostať bývať a on sa mi vyhráža právnikmi, že sa o to postarajú právnici...
    ale ako? Muž má 3 príjmy, ja ledva jeden, vystačí mi akurát tak na stravu. Nedávno kupoval obchodný priestor s kamarátom a ja som sa musala vzdať spoluvlastníctva. To isté je schopný urobiť aj s autom, alebo ho prepíše na mamu. Je strašne vypočítavý, všade má známosti, dokonca má známu aj rozvodovú právničku. Bojím sa, že by ma pripravil aj o deti s tým, že sa o nich nebudem vedieť finančne postarať, aj keď sa o nich starám väčšinou sama. A keď ich má on na starosti, tak ich aj tak odvedie k babkám a on sa venuje, ako hovorí, svojim vybavovačkám. Deti sú aj napriek tomu naň naviazané, možno ešte nechápu, čo sa deje, alebo sa vždy dajú uplatiť.
    Mám ostávať v takomto nezmyselnom manželstve aj naďalej len kvôli deťom a pohodliu a byť celý deň v strese? Nepoznám východisko z mojej situácie. Prosím, poraďte mi. Ďakujem.

  • Dobrý deň, žijeme s mojím manželom 20 rokov, máme 3 deti. Už po 7 rokov ma manžel podviedol. Pred 2 mesiacmi som zistila, že udržuje s jednou kolegyňou z bývalej práce osobný aj telef. kontakt. Povedala som mu, že si to neprajem, keď sa chce s ňou stretávať, tak sa budeme ako rodiny stretávať a nie len oni dvaja. Nechcel o tom ani počuť, napokon mi vynadal, že som nesmierne žiarlivá a že o nič nejde a keď chcem, kľudne s tým prestane, jemu to nerobí problém. Manžel prestúpil znovu na novú prácu a musel odovzdať firemný telefón. Jeho priateľka mi volala, aby som jej dala kontakt na môjho manžela, povedala som jej, že ho neviem naspamäť. Tak si ho vyzistila od bývalého zamestnávateľa, kde manžel nechal na seba v prípade potreby nový kontakt. A veselo mu vyvoláva, aj môj manžel jej. Prišla som na to, keď som si písala sms z jeho tel. a tam som uvidela, že s ňou denne volá aj 20 min. a na mňa si nájde čas max. 2 min. Som už z toho zúfalá, stále sa mi smeje do očí, že o nič nejde, aby som prestala žiarliť. Poraďte mi, čo mám robiť, mám jej zavolať alebo čo mám robiť?

  • Zdravím, ja som mimo z toho, že mi mama odišla do Londýna, otec pôjde do väzenia. Bývam u babky, ktorá stále nadáva a nikam ma nepúšťa. Mám 16 rokov a rada by som vedela, čo mám robiť. Už mi z toho začína šibať, o priateľa som prišla pred týždňom a nemám sa o koho oprieť. Ďakujem

  • Dobrý deň, som rozvedená už šesť rokov, bývam so svojimi dospievajúcimi deťmi, dcérou a synom. Staršia dcéra sa s našim rozvodom vysporiadala „relatívne dobre“, ak sa to dá vôbec tak povedať. O exmanželovej priateľke - čo bol dôvod rozvodu - vedela skôr ako ja a dlho to v sebe tajila, mne to povedala, až keď tatino už s nami nebýval. Vzhľadom na to, že jemu to vyčítala, stala sa pre neho nežiaduca. Synovi volá každý deň, keď niečo chcel, kúpil mu to (v poslednej dobe už nie, nemá peniaze), dcére nezavolá. Ináč víkendy ani dovolenky s nimi netrávi. Vzhľadom na to, že so synom komunikuje neustále, žiadala som ho o pomoc pri výchove. 16-ročný syn je agresívny, voči mne a svojej sestre sa správa pohŕdavo, jeho vzorom je tatino. Keď som sa ho otvorene pýtala, či teda nechce ísť bývať k nemu, keď tu sa mu nič nepáči, nechce. Je pravda, že tatino nebýva samostatne, ale u rodičov svojej priateľky v trojizbovom byte aj s jej bratom. Svoju bytovú záležitosť celú tú dobu nerieši, asi mu vyhovuje. Keď som exmanžela žiadala o spoluprácu, odpoveďou bolo, že jeho sa to už netýka, on s nami už nebýva. Na jeho pomoc ani spoluprácu sa nemôžem spoľahnúť, horšie je, že svojimi komentármi všetko, čo robím pred synom neguje. Na synovi vidím, že to, čo tu doma predvádza, je skôr taká maska, aký je on šéf, ale neviem ho usmerniť. Bývame spolu s mojou 80-ročnou mamou, pre ktorú je to tiež traumatizujúce.

  • Dobrý deň! Som dcéra rodičov, ktorí sa už rok hádajú. Oco mamku obviňuje z toho, že ho podvádza, čo pri tom nie je pravda. Tvrdí, že videl a počul, ako sa milovala s iným, čo nie je pravda. Vidí, počuje a vymýšľa si také veci, pri ktorých vám rozum zastane. A potom to obviňovanie, ponižovanie... a ak sa ukľudní, ako keby sa nič nestalo. Milujú sa každý deň a ak mamka nechce, tak začne znova a znova s obviňovaním. To iste robil aj jeho otec.

  • Dobrý deň! Môj problém spočíva v 10-ročnom vzťahu s mojím priateľom, ktorý je odo mňa starší o 10 rokov, spolu máme 9-roč. synčeka. Už dvakrát som od neho odišla a za každým som sa vrátila, pretože sa začal správať maximálne slušne. Náš vzťah nefunguje z viacerých dôvodov.
    Prešla som asi všetkým negatívnym: nevery, psychické, fyzické násilie a dokonca aj ekonomické. U môjho druha hrá rodina druhé husle. Na prvom mieste je ON, jeho záujmy a potreby.
    Už druhý mesiac nespáva doma. Žijeme v spoločnej domácnosti s jeho matkou (byt patrí jej), ktorá trpí ťažkými depresiami. Celý chod domácnosti, ako aj starostlivosť o nášho syna a jeho mamu je len na mne. Jeho nezaujíma, či máme za čo jesť, či si máme čo obliecť, či netreba niečo synovi, ako sa mu v škole darí a do konca ho nezaujíma ani to, či sme zdravý. Keď si od neho pýtam peniaze pre nášho syna, alebo na chod domácnosti, tak ma hneď okríkne, že kým s ním žijem, tak od neho peniaze neuvidím. Asi raz za 3 mesiace mi dá 1000 Sk, aby mi asi zalepil oči. On pracuje u jeho brata ako živnostník a viem, že ho brat platí vynikajúco. Za posledné tri mesiace si kúpil auto, koňa, papierového psa... dosť často si na seba kupuje drahé oblečenie, často navštevuje reštaurácie, bary, diskotéky.
    Chcela som sa s ním viackrát porozprávať o našom vzťahu, ale on mi za každým povie, že sa nemá o čom so mnou rozprávať. Vraj ho nemám otravovať, začne kričať a byť agresívny. Viem, že niekoho má... V lete som ho nachytala so ženou, ktorá ma neslušnú povesť, boli pod vplyvom alkoholu a verím tomu, že by medzi nimi prišlo aj k sexu (už v minulosti mali milenecký vzťah). Keď som ju od nás vyhodila, tak ma začal urážať, biť a trval na tom, aby som sa jej ospravedlnila.
    Minulý rok mi umrel otecko, s ktorým sa neprišiel rozlúčiť. Ja som mu doopatrovala starú mamu, zriekla som sa na dva roky práce. On poberal opatrovateľský príspevok, pričom ja som bola bez príjmu. V tom období som bola druhýkrát tehotná. On to bábätko nechcel. Povedal mi, vraj mám odísť, ak si ho nechám. Ale pán Boh to zariadil tak, že som o bábätko prišla. Nestála som mu ani o to, aby mi zavolal do nemocnice ako sa mám a či vlastne žijem.
    Nemá rád, keď si poviem svoj názor. Začne sa vyhrážať bitkou, alebo tým, že sa mám zbaliť a odísť. Nie raz som chodila modrá alebo som obišla „len“ s fackou. Cítim, že som s nervami v koncoch, už ďalej nevládzem. Veľmi by som chcela od neho odísť, ale mám strach, že synovi nedokážem vytvoriť domov. Môj mesačný príjem nás neuživí. Rodinu mám ďaleko a nechcem ich zaťažovať mojimi problémami. Poraďte mi, prosím Vás, ako ďalej! Ďakujem!