dnes má meniny Vratislav
zajtra Alfréd
18.6. 2018
Skutočné príbehy zdravotných klaunov: Urgentný prípad
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

„Doktor, máme tu urgentný prípad!“ pribieha po chodbe sestrička. Prehodím si okolo krku fonendoskop a zatvárim sa seriózne, ako sa v mojom postavení patrí. Nie nadarmo sa volám doktor Trubka

„Dvakrát rež a potom meraj“ je mojím mottom po celých 14 rokov, čo pracujem ako zdravotný klaun. 

Hovoríme si doktori, sestričky či primári. Deťom v nemocnici operujeme hluxendix, pískavicu, liečime nudu, plač a zlú náladu. Keď zaznie detský smiech, vieme, že liečba bola úspešná.

Niekedy však smiech nie je to, o čo nám ide. Niekedy dieťa potrebuje čosi celkom iné.

Sestrička ma s úsmevom vedie k tomu „urgentného prípadu“. Chlapec, asi 8-ročný, sa práve prebral po operácii. Krik a plač počujem už cez dvere. Každé dieťa znáša narkózu inak a Lukáško ju rozhodne neznášal dobre.

„Dobrý deň, môžem vojsť?“

Mamička ani nestíha odpovedať – snaží sa donútiť  svojho synčeka, aby zostal ležať v posteli. Ten sa však metá, zúrivo ručí, plače a kričí. Vidím, že keď to takto pôjde ďalej, o chvíľu sa odtrhne od infúzie, ktorú ma pripojenú do rúčky.

Doktorovi Trubkovi sa v hlave krútia kolieska. Vo vreckách má bublifuk, farebné šatky, sliepku Žofiu, prdítko, no siahne po svojom ukulele. Začne hrať pomalú, jemnú uspávanku.

Chvíľu trvá, kým si Lukáško vôbec uvedomí, že niekto prišiel do izby. No vtom na mňa uprie uslzený pohľad. Spýtavo pozrie na mamu a potom na mňa. Zjavne zvažuje, či sa ma báť, či spustiť ďalší krik. Otvorí ústa, preventívne zaplače, aby bolo vidieť, že nevyšiel z cviku, no potom zmĺkne a ako zhypnotizovaný hľadí na ukulele.

Ja hrám tie najjemnejšie tóny a spievam tichým, pokojným hlasom.

Krásne bývajú v týchto chvíľach reakcie rodičov. Keď vidia, ako sa ich dieťa náhle upokojí, po všetkom tom strese, kriku a bolesti, neraz sa im od dojatia nahrnú slzy do očí. Lukáškova mamka na tom bola podobne.

„To je krásne, však?“ šepká synčekovi.

Lukáš sa už nemetá. Sedí na postieľke a načiahne sa - hľadá mamkinu rúčku. Mamina ho chytí, pohladká. Teším sa, že uspávanka zabrala. No to som netušil, že to nie je všetko.

Hrám ďalej a Lukáškovi klesne hlava na vankúš. S každým tónom je jeho pohľad pokojnejší. Viečka oťažejú, oči sa začnú zatvárať. Po chvíli už chlapček spokojne odfukuje ja len veľmi opatrne zahrám posledné tóny.

„Ďakujem,“ usmeje sa na mňa maminka. „Ste úžasný.“

„Nie úžasný, volám sa doktor Trubka, teší ma,“ predstavím sa a podávam mamke ruku. Podá mi len tú jednu, ktorú má voľnú, druhou stále drží spiaceho Lukáška.

Vychádzam z izby s dobrým pocitom. Niekedy sa naozaj stanem súčasťou malého zázraku.

Sme síce zdravotní klauni, no smiech nie je to jediné, prečo sme tu – v nemocniciach, na detských oddeleniach. To najdôležitejšie je vycítiť, čo práve dieťa potrebuje. Niekedy je to pískajúca sliepka Žofia, inokedy uspávanka, ktorá ukolíše srdcia detí, aj ich rodičov.

Zdravotný klaun Boris Bačik / doktor Trubka

Darujte 2% z dane a pomôžte nám prinášať radosť a smiech deťom do nemocníc. 

Profily zdravotných klaunovz o.z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors nájdete na webovej stránke cervenynos.sk.