dnes má meniny Oľga
zajtra Vladimír
23.7. 2017
Z klaunského výkazu primárky DeMencie a doktora Slíža
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Zdravotnou klaunkou som už 5 rokov, ale v nemocnici zažijem pri každej klaunskej návšteve niečo neopakovateľné. Tak ako aj minule...

Na chodbe si nás odchytila pani sestrička a povedala: „No, toto neviem, či dáte, je tam taká pubertiačka Katka, ale skúste.“ Zaklopali sme teda s doktorom Slížom na dvere.

Otočilo sa na nás asi 16-ročné, pekné dievča s tmavými vlasmi a bez záujmu pretočilo oči. Vedeli sme, že to bude poriadny oriešok, ale predsa sme sa rozhodli tam vstúpiť. Otvorili sme dvere a ihneď mi padla do oka jedna žltá stolná lampička.

„Pán kolega, opatrne, tu pacientka spí, nesmieme ju zobudiť, potrebujeme ísť skontrolovať lampu,“ povedala som a pomaly sme sa začali zakrádať k lampe. Najskôr sme ju obzerali a potom sa zhodli na tom, že to bude pravdepodobne blesk z foťáka, tak sa s ním vyfotíme. Pán kolega na mňa otočil lampičku a cvakol vypínačom. Pred očami sa mi vyrojili hviezdičky, mala som pocit, akoby som prešla röntgenom.

„A teraz ja vás,“ povedala som a odfotila som kolegu, ako má v zuboch zacviknutú kravatu.

„Ešte Selfíčko.“ Striedali sme polohy, lampička cvakala a my sme nevideli už vôbec nič. Z našej zaujatosti fotením – ktoré nás nesmierne bavilo – nás vytrhol len dusený smiech, ozývajúci sa spod periny, pod ktorou ležala pacientka. Vyrušilo nás to a pozreli sme sa na ňu. Okamžite sa schúlila a otočila na druhú stranu, akoby bola nahnevaná sama na seba, že sa zasmiala.

„Ona nespí, počul som, ako sa smeje,“ nahlas zašepkal doktor Slíž a ukázal prstom na zámotok v perine.

„Ale pán doktor, jasné, že spí, ale možno nás počuje, viete, ako keď je niekto v kóme,“ poučila som kolegu. „Keď je niekto v kóme, môžete mu povedať niečo osobné a on sa možno prebudí. Tak skúste niečo,“ štuchla som do pána doktora, aby niečo povedal.

Zaskočený doktor vypúlil oči a pevným mužným hlasom zvolal: „Milujem ťa moja, jako blázen, vráť sa mi, chybáš míííí, nemá mi kto varííííť...“

Perina sa začala nekontrolovateľne natriasať a ozýval sa spod nej podivný, tlmený smiech.

„Aha, reaguje, musíte pridať!“ pobádala som doktora Slíža.

„Pamätáš, ako sme spolu boli na lyžovačke v Terchovej a tebe sa zlomila palica? Alebo pamätáš, ako ti na kupku spadli plavky? Aha, nie, to spadli mne,“ zasníval sa kolega.

„To nemôžete pán kolega, iba ju tým vydesíte a nebude sa jej chcieť vrátiť do tela,“ zahriakla som pána kolegu, na čo on ihneď začal kričať a snažil sa objať dievča zakuklené v perine.

„Nieee, nechoď do svetla, ešte máš čas!!“ vykrikoval a ja som sa ho snažila spacifikovať. To už sme videli, ako si pacientka v trasúcej sa perine robí vzduchovú komôrku, lebo si vysmiala spod paplóna všetok kyslík.

„Tak sa rozlúčte, pán kolega, a pošlite pusu.“ Po týchto mojich slovách sa ozvalo v izbe obrovské cmuuuuk!!! Odišli sme z miestnosti. Katkina hlava sa opäť zdvihla a usmiala sa na nás. Videla to sestrička a povedala: „Čože, vy ste ju rozosmiali? Viete, ja som vám to nechcela hovoriť dopredu, ale máme tu s ňou problém. Raz večer dostala doma hysterický záchvat, keď jej rodičia vypli internet. Všetko porozbíjala. Teraz je u nás už štyri dni. S nikým nekomunikuje, neprijíma návštevy a odmieta stravu aj tekutiny. Napadlo mi, že vy by ste ju mohli zlomiť, ale že sa aj zasmeje, to som teda nečakala, ďakujem, jej rodičia budú mať istotne radosť."

Jarka Hatiarová alias primárka DeMencia