dnes má meniny Vladislav
zajtra Edita
25.9. 2020
Literárna párminútovka - Daj si pozor na želania (Alexandra Potterová)
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Prvá kapitola

Čo si v živote želáte?
Svetový mier?
Liek na AIDS?
Sexi postavičku?

Tvár sa mi stiahla do bolestnej grimasy. Na vine boli nové sandále, ktoré mi vyrobili na oboch palcoch pľuzgiere veľké ako euráče. Stisnem tlačidlo na prechode a čakám na okraji chodníka. Tak teda, ide o to, že každý z nás si niečo želá, však? Každý, každučký človek. 

 Roztrhnem obal na ovsenom ovocnom koláči s jogurtovou polevou, ktorý budem mať na raňajky, a zadívam sa na svoje nohy. Príšerne to páli.

Som rovnaká ako ostatní. Pravda, ak neberiem do úvahy ľudí, ktorí sa idú pretrhnúť, aby pomohli ľudstvu a zmenili svet a potom takých (také), ktorí vyzerajú skvelo v tangáčoch. Stojím tu a sledujem, ako sa vyvíjajú moje pľuzgiere - a viete, čo si prajem?

„Au!“

Ako keby to ten pľuzgier vedel, zrazu praskol a medzi prsty mi vypustil trochu tekutiny.

Tie sandále sú hrozné.

Čoskoro bude polovica júla a Britániu zachvátila vlna horúčav. Pre väčšinu obyvateľov ostrova, ktorí sa už nevedeli dočkať slnečných lúčov, to znamená, že si budú  užívať slnko, zmrzlinu, pikniky v parkoch a slastne sa vyvaľovať na záhradných ležadlách. Ale nás, Londýnčanov, čaká hotové peklo. Všetci sa svorne potíme ako atléti. V kanceláriách je príšerne dusno, ulice sú zamorené od výfukových plynov a cesta metrom bez klimatizácie je hotová kalvária. Všetci sú rozladení. A šúpu sa im nosy.

Mňa zasa dorazili tie nohy. V duchu zakľajem, z kabelky vydolujem kúsok toaletného papiera, ktorý tam nosím tak dlho, že už je dotrhaný, a čupnem si na chodníku.

Budeš vyzerať neodolateľne, pochválim sa v duchu a utriem si roztečený mejkap nad hornou perou. Potom si medzi odraté prsty vložím kúštik toaletného papiera. Občas sa čudujem, načo si vlastne kupujem všetky tie časopisy o móde, keď som taký úžasný štýl dostala do vienka od prírody. 

Ktosi do mňa drgne a zbadám, že naskočila zelená. Postavím sa a krivkajúc prejdem cez priechod. Okamžite ma strhne prúd ľudí, ktorí sa ponáhľajú na autobus, rehocú sa do mobilov, fajčia alebo sŕkajú latte. Všetci sa predierajú na opačnú stranu, tlačia sa navzájom, búchajú a vrážajú do seba. Na lýtku mi bolestivo tak pristane akýsi kufrík, že sa neudržím a zaskučím od bolesti. Neviem po koľkýkrát si zaželám, aby som bývala pri mori a nie v znečistenom centre mesta, v tomto pekle, ktoré už šesť rokov nazývam svojím domovom.

Po biede dokrivkám na druhú stranu ulice, stihnem to ešte kým naskočí červená. Potom pokračujem v pochromkávaní po Marylebone Road.

Pravdupovediac, po celý život ma sprevádza pocit, že si niečo želám. Nemám na mysli žiadne prevratné zmeny, napríklad to, že kúsok od svojho bytu stretnem Brada Pitta pri nakrúcaní nového filmu a hádajte, čo by nasledovalo? Požiadal by mňa, Heather Hamiltonovú, aby som hrala hlavnú úlohu.

Nie, nejde o priania takéhoto druhu. Ani o želania, pri ktorých privierame oči a túžobne si predstavujeme, aké by to bolo: hádžeme mince do fontány, stretávame filmové hviezdy alebo šúchame Aladinovu lampu. Hovorím o celkom bežných prianiach plných všednej každodennosti, ktoré mi nevdojak zídu na um aj desaťkrát denne. Podľa mňa želania nemajú s čarami nič spoločného, ale bežne patria do nášho života.

Také je napríklad aj prianie, aby som pred chvíľou nespásla ten velikánsky koláč.

Držím v ruke prázdny obal od koláča a premkne ma pocit viny. Dobre, kúpila som ho v obchode so zdravou výživou, mali ho v regáli vedľa sušených marhúľ a hnedej ryže, ale čo si to vlastne nahováram? Všimnem si výživové hodnoty na obale. Panebože, toto že je zdravé? Na obaly by mali dávať varovania pred zdravotnými rizikami. Nemáte ani potuchy, koľko tuku je v ovsenom koláči!

Pokrčím obal a vopchám ho do kabelky, kde mám taký neporiadok, že aj mačka by mala problém nájsť v nej svoje mačatá. Nosím tu vytečené perá, tampón, tyčinku na pery, ktorej chýba vrchnáčik a je oblepená kúsočkami všeličoho možného. Aha, ešte niekoľko papierikov z elektronickej váhy v drogérii, aby som nezabudla, koľko vážim.

To mi pripomenie ďalšie prianie.  

Keď som cez obed odbehla do drogérie po tampóny, neodolala som a postavila som sa na váhu. Priala som si, aby mi oznámila, že vážim bez niekoľkých kíl šesťdesiat, a nie šesťdesiat a niekoľko kíl k tomu.

Tak dobre, boli to až tri kilá. Ale toľko určite váži moje oblečenie.

Vtiahnem brucho a ponáhľam sa po hlavnej triede.  Keď tak nad tým premýšľam, mám toľko prianí, že ani neviem, či si dokážem na všetky spomenúť. Vezmime si len posledných dvadsaťštyri hodín. Keby som ich mala všetky spísať, bol by to zoznam dlhý ako nekonečný príbeh...

Želám si, aby som:

·         Včera zostala doma a nešla so svojou najlepšou priateľkou Jess na karaoke.

·         Nezačala piť tequillu.

·         Radšej sa prepadla pod zem vo chvíli, keď som začala z celého hrdla vybľakovať pesničku Woman In Love od Barbry Streisandovej. Bolo to strašne falošné a navyše som mala pritom zatvorené oči.

·         Neposlala bývalému frajerovi, ktorého neznášam, tú esemesku, keď som o druhej ráno konečne dorazila domov.

Vojde do mňa jed, keď si na to spomeniem. Poslať esemesku je jedna vec, ale ten obsah... nuž, to je čosi iné. Bohužiaľ som to urobila.

·         Si v práci na záchode nevytláčala vyrážku na brade.

·         Nemala múdre komentáre v metre, kde istá ženská nahlas čítala z Cosmopolitanu článok o multiorgazme a vo chvíli hlbokého ticha som vytresla: „A čo to vlastne je?“

·         Včas dostala varovanie, že na svoju tridsiatku síce dostanem darčeky, ale ako bonus k nim nebude pribalená žiadna dokonalá kariéra (takto to naozaj nefunguje).

·         Mohla skonštatovať, že všetci muži trpia predmenštruačným syndrómom.

·         V metre vždy našla voľné miesto. A aby neboli fronty v supermarketoch. A aby som zakaždým našla voľné parkovacie miesto pred svojím bytom.

 

pokračovanie

úryvok z nového románu Alexandry Potterovej – Daj si pozor na želania