dnes má meniny Judita
zajtra Dagmara
19.12. 2018
Stal zo mňa iný človek. Človek, ktorého nemám rád.
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Svante Lidén je reportérom najväčších švédskych novín Aftonbladet. Jeho aktívny reportérsky život by mu mohol každý závidieť. Pri práci precestoval polovicu sveta, jazdil na tankoch, letel v bojových stíhačkách. Stretol úžasných ľudí, svätcov i vrahov. Podal ruku Nelsonovi Mandelovi, poklonil sa Dalai Lamovi, očarila ho Benazir Bhútová. Jeden zážitok striedal ďalší vzrušujúci zážitok takmer 40 rokov.

Bolo to v lete v roku 2008, keď sa, ako on sám hovorí, kliešť rozhodol dať si s ním neohlásenú schôdzku. Chystal sa na letnú dovolenku, ktorú chcel stráviť na svojich milovaných kajakoch a vôbec netušil, že mu toto stretnutie zmení celý život, od základov.

Svante si nič nevšimol, kým ho neprepadla silná bolesť hlavy. Bolesť sa stupňovala natoľko, že sa rozhodol vyhľadať lekára. Po niekoľkých vyšetreniach skončil na infekčnom oddelení a lekár mu oznámil, že má kliešťovú encefalitídu. To už mal vysoké horúčky, ktoré ústili do halucinácií.

Do domácej liečby ho prepustili pod podmienkou, že sa oň bude starať jeho priateľka Mária, ktorá je lekárka. Mária šla pre auto. Zatiaľ sa Svante, neuvedomujúc si, že má na ňu počkať, rozhodol vypotácať z nemocnice sám. Narážal pri tom do stien, do ľudí a bez toho, aby vedel, kde sa nachádza, sa dostal až na autobusovú zastávku. Tam ho už Mária našťastie našla.

Nasledujúce obdobie Svante takmer nevnímal ľudí vo svojom okolí, nespoznával starých známych, len ťažko identifikoval predmety okolo seba a chvíľu mu trvalo, kým si spomenul, na čo sa používajú. Zabúdal, čo chcel spraviť, bol mnohokrát zmätený a dezorientovaný. Ruky ho tiež neposlúchali a pri chôdzi sa neustále potkýnal. Po desiatich dňoch dokázal prejsť okolo štyroch blokov. „Nervový systém je ako sieť superdiaľnic, ktoré degradovali na poľné cesty. V doprave už nie je taký tok, aký tam bol predtým, ale nervy môžu vyrásť a znova sa uzdraviť,“ opísal lekár Svantemu jeho stav. Jedinou záchranou sa pre Svanteho stal pravidelný tréning, ktorý mu zostavil fyzioterapeut. Cvičil ako fanatik, plával takmer každý deň v týždni. Fyzická kondícia sa mu začala opäť vracať asi po roku a pol. Minulý rok na jeseň vytiahol opäť svoj kajak na vodu a úspešne. Ostávalo ešte „napraviť“ myseľ.

Do práce sa najprv vrátil na testovacie obdobie. Vo firme ho všetci s radosťou vítali. Jeho práca je nesmierna náročná, ale pri písacom stole opäť ožil. „Tieto tri posledné roky boli v mnohom tým najlepším obdobím, aké som vo firme mal. Pretože, hoci to môže znieť zvláštne, stále som dokázal písať. Ťažko sa to vysvetľuje, ale tak to je, “ hovorí Svante. Ešte stále má niekedy problém nájsť slová a niektoré sa mu ťažko vyslovujú. Okolitý ruch ho vyrušuje a nedovoľuje mu sústrediť sa. Po práci padá vyčerpaný do postele už okolo siedmej – ôsmej. Opäť pracuje na plný úväzok.

A Svante dodáva: „V auguste 2008 sa stal zo mňa iný človek. Človek, ktorého nespoznávam. Človek, ktorého nemám rád. Človek, ktorého sa neviem zbaviť, ale nedáva mi inú možnosť. Človek, ktorého sa stále snažím spoznať. Nie je to ako predtým. To asi nikdy nie je – pre nikoho. Ľudia, ktorých zasiahlo nejaké nešťastie sa veľakrát pýtajú sami seba, prečo sa to stalo práve im. No ja tú otázku otáčam. Prečo by sa to nemalo stať mne? Takto sa to všetko nesie trochu ľahšie. “

FOTO Magnus Wennman/Aftonbladet