dnes má meniny Zlatica
zajtra
28.2. 2020
Literárna párminútovka - Kokteily pre tri
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Roxanne si dala ďalší dúšok zo svojho drinku a pokojne otočila stranu v knižke, ktorú práve čítala. Povedal, že o pol desiatej. Teraz bolo desať minút po desiatej. Sedela v bare tohto hotela už štyridsať minút, objednávajúc si jednu Bloody Mary za druhou, pomaly si z nich upíjajúc a zakaždým, keď niekto vošiel do baru, sa jej rozbúšilo srdce. Okolo nej sa nad svojimi nápojmi potichu rozprávali páry a malé skupinky a v rohu stál starší muž, oblečený v bielom smokingu, ktorý spieval ’Someone to watch over me‘. Mohol to byť ktorýkoľvek bar v akomkoľvek hoteli v ktorejkoľvek krajine na svete. Ženy ako ona boli na celom svete, pomyslela si Roxanne. Ženy sediace v baroch, snažiace sa vyzerať veselo, čakajúce na mužov, ktorí neprídu.

Čašník diskrétne podišiel k jej stolu, vzal jej popolník a vymenil ho za čistý. Keď odchádzal, mala pocit, že sa v jeho očiach mihol nejaký výraz – možno sympatia. Alebo nepriazeň. Bola zvyknutá na oboje. Práve tak ako roky opaľovania sa na slnku spevnili jej pokožku, tak aj roky čakania, sklamania a poníženia, vytvrdili jej vnútornú schránku.

Koľko hodín svojho života takto strávila? Koľko hodín, čakajúc na chlapa, ktorý často prišiel neskoro a polovicu ráz sa neukázal vôbec. Vždy mal, samozrejme, nejakú výhovorku. Možno ďalšia krízová situácia v práci. Nepredvídané stretnutie s niektorým z členov jeho rodiny. Raz sedela v londýnskej reštaurácii, čakajúc na obed pri príležitosti tretieho výročia ich vzťahu – iba aby ho videla ako vchádza so svojou ženou. Vtedy sa na ňu pozrel s vydeseným, bezmocným výrazom a ona bola nútená pozorovať, ako ich, jeho a jeho manželku uviedli k stolu. Pozorovať, s bolesťou, ktorá jej drásala srdce, akoby ho vyžierala kyselina, ako s ním jeho žena sedí pri stole, namosúrene naňho zazerajúc, očividne znudená jeho spoločnosťou.

Neskôr jej povedal, že Cynthia sa s ním zrazila na ulici a trvala na tom, že sa spolu naobedujú. Vysvetľoval jej, že tam sedel celý nešťastný a nedokázal ani jesť, ani viesť s manželkou rozhovor. Budúci víkend, aby jej to vynahradil, zrušil všetko ostatné a zobral ju do Benátok.

Roxanne zavrela oči. Ten víkend bol omamujúco šťastný. Vtedy spoznala číre oddané šťastie, ktoré odvtedy už nikdy nezažila; blaho, o nájdenie ktorého sa ešte stále zúfalo snažila, ako narkoman vyhľadávajúci tú prvú extázu. Ruka v ruke sa prechádzali po zaprášených starobylých námestiach; pozdĺž kanálov ligotajúcich sa v žiari slnka; po rozpadávajúcich sa mostoch. Popíjali Prosecco na Piazza San Marco, počúvajúc Straussove valčíky. Milovali sa v staromódnej drevenej posteli v svojom hoteli, potom sedeli na balkóne ich izby, sledujúc ako pod nimi plávajú gondoly a načúvali zvukom mesta plávajúceho na vode.

Ani raz nespomenuli jeho manželku alebo rodinu. Pre ten víkend štyri ľudské bytosti jednoducho neexistovali. Stratili sa, v obláčiku dymu.

Roxanne otvorila oči. Už si nedovoľovala rozmýšľať o jeho rodine. Už sa neoddávala hriešnemu fantazírovaniu o autonehodách a lavínach. Na tej ceste sa nachádzala bolesť; výčitky svedomia; nerozhodnosť. Na tej ceste sa nachádzalo poznanie, že ho nikdy nebude mať pre seba. Že nebude žiadna autonehoda. Že márni najlepšie roky svojho života pre muža, ktorý patril inej žene; skvelej a vznešenej žene, ktorej prisahal, že ju bude milovať a opatrovať po celý svoj život. Matke jeho detí.

Matke jeho zasratých deciek.

Dôverne známa bolesť spaľovala Roxannine srdce. Kopla do seba Bloody Mary, do koženého obalu, v ktorom sa nachádzal jej účet, vložila dvacku a nenáhlivým pohybom vstala od stola, tváriac sa nonšalantne.

úryvok z publikácie vydavateľstva Noxi - Madeleine Wickhamová:

Kokteily pre tri


uverejnené so súhlasom vydavateľa