dnes má meniny Jaromír
zajtra Vlasta
18.2. 2020
Literárna párminútovka - Pramene túžby
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Florence stála v dlhom rade otrokov pred hlavným dražobníkom a počula, ako Bezen, ktorá bola hneď za ňou, ticho plače. Muž prechádzal pozdĺž radu otrokov a zdvíhal im ruky, aby sa presvedčil, že nemajú morové vredy a vyrážky. Pozeral im do úst, aby im spočítal zuby a zasúval prsty medzi stehná dievčat.

Florence sa zhlboka nadýchla. Hlavný dražobník sa k nej približoval a na papier si zapisoval podrobnosti o každom otrokovi. Boli to zrejme postrehy, podľa ktorých chcel večer určiť ich cenu

Bezen stále plakala a Florence sa k nej otočila. Jej priateľka mala pri pokuse o útek menej šťastia. Vypaľovacie železo jej priložili doprostred čela. Teraz bola súca už iba za otrokyňu na pole, ktorej osud bude horší ako osud psa. Naproti tomu Florence priložil Sulejman horúce železo iba na rameno. Neverila by, že taká bolesť vôbec existuje. Rana ešte nebola úplne zahojená a koža na okrajoch vypáleného znaku bola začervenaná a zapálená.

Florence pohladila Bezen po ramene. „Prestaň plakať, Bezen. Teraz môžme iba dúfať a modliť sa.“
Medzitým hlavný dražobník a Sulejman prišli k Florence. Sulejman nadvihol Florence vlasy a poťažkal ich v ruke.

„Prvotriedny tovar. Husté blond vlasy. Farba ako divý med. Kvalitné zuby a čistá koža. Vôňa ako materské mlieko. Čítať a písať vie tiež, hoci takáto žena to skutočne nepotrebuje.“

Druhý muž si Florence pozorne prezeral a robil si pritom poznámky.
„Panna?“ spýtal sa znudene bez toho, aby sa na ňu ešte raz pozrel.
„Iste!“ odpovedal Sulejman a díval sa pritom na lastovičky letiace ponad strechy Vidinu. Hlavný dražobník si odpľul do piesku. Florence cítila, ako sa do nej krátko a skúmavo zasúva jeho prostredník. Potriasol hlavou.
„Sulejman, ty pes. Asi sa nikdy nezmeníš. Klameš ako neveriaci diabol.“
Potom sa obaja muži pobrali ďalej.

Voda bola teplá a nádherne voňala. Florence sa ponorila hlbšie do peny. Keď vošla do medenej kade, eunuch Ali do nej dolial čerstvú vodu. Florence si vzdychla. Snáď v tomto spočíva tajomstvo naplneného života, pomysela si, tešiť sa z maličkostí. Pokrútila hlavou a uvidela, ako si Ali v rukách napenil kúsok mydla s vôňou mandľového oleja. Vyhrnul si rukávy na galabiji. Čierna koža na rukách sa mu leskla od vlhkosti a vyzerala ešte tmavšie ako inokedy, ale dlane mal rovnako svetlé a ružové ako Florence. Dotkla sa ho prstom a Ali sa na ňu usmial. Jeho široká tvár, zjazvená po kiahňach, patrila medzi prvé spomienky, ktoré mala Florence na Sulejmanov dom. Vtedy, na dvore domu sa k nej v chaose počas príchodu zohol a ponúkol jej kúsok medového pečiva.

„Postav sa,“ povedal jej Ali. „Teraz si už pripravená. Na nového pána a na nový domov. Pamätaj si: tvoj domov je tam, kde je tvoje srdce,“ uzavrel a podal jej ruku, aby mohla vstať.
„Kde je tvoje srdce, Ali?“ opýtala sa ho ticho Florence, keď vystupovala von z kade.
Ali pomohol ďalšej žene vstúpiť do kade a potom sa ešte raz pozrel na Florence. „Pochádzam z kmeňa Dinka v Sudáne. Moje srdce sa utopilo v Níle, keď ho zajali obchodníci s otrokmi. Pásol som vtedy otcove stádo pri brehu,“ povedal a sklonil hlavu.

Florence uvidela, ako sa jeho ružové dlane opäť ponorili do vody. Nie, jeho srdce sa nemohlo utopiť v žiadnej vode na svete, prisahala si.

Po kúpeli sa deň míňal pomaly a útrpne. Potom začalo slnko pomaly zapadať. Teplo sa strácalo s poslednými lúčmi slnka na plošine. Florence si pomyslela: môj osud je už nezvratný. Nadišiel večer, keď sa mal konať trh. Dym z komína stúpal do sivého večerného neba nad Vidinom. Muezín zvolával na večernú modlitbu. Veriaci si plnili svoju povinnosť. Mestské brány zostávali túto noc otvorené a v uličkách sa tlačili ľudia. Kupci si v posledných dňoch postavili stánky z dreva a voskového plátna a všade to rozvoniavalo pečeným mäsom, ktoré bolo nastoknuté na dlhých špízoch spolu s paprikou a cibuľou. Rozvoniavali tu aj čerstvé chlebové placky plnené ovčím syrom, koláčiky sladené medom a tuhá miestna káva, ktorá sa musela sŕkať cez zuby, aby sa precedila usadenina.

Florence sa pokúsila zabudnúť na toto mesto a jeho ulice. Musí byť silná kvôli tomu, čo ju očakáva. Obchodníkov mal poslať nielen sultán, ale aj kniežatá z Mezopotámie, Afganistanu, Sýrie a Libanonu.
Bola chladná jesenná noc a na bezoblačnom nebi svietil už iba polmesiac. Noční strážcovia zapálili dlhými drevenými tyčami niekoľko lampášov v uličkách Vidinu. Na dlažbe sa prašivé psy bili o kopu odpadkov so špinavými deťmi.

Naraz sa pred ňou otvorila ulica a svetlo a hluk veľkých priestranstiev ju zajalo ako putá. Tu sa mal konať trh. Tu sa má rozhodnúť o jej osude. Všade horeli fakle a napĺňali vzduch trpkým pachom horúcich kvapiek smoly. Na okraji námestia ležali v blate mrzáci a vedľa nich žobrali ženy s deťmi. Na tvárach im bolo vidno, aké sú hladné. Vo svetle fakieľ a lampášov priťahovali pozornosť silno nalíčené tváre ľahkých dievčat, ktoré vyzerali ako pestré obrázky. Florence zbadala skupinu kúzelníkov, ktorí sa pohybovali medzi zvedavcami. Robili saltá vzad a keď sa okolo nich zhrčili ľudia, ich kumpáni zatiaľ kradli okolostojacim peňaženky.
Všetci títo muži žijú z nás, pomyslela si Florence, keď vystúpila z tmavej uličky na námestie. Iba my nežijeme. Iba my nemôžme už nikdy žiť. Rad otrokov teraz ticho stál. Vpredu, ďaleko pred ňou, vyviedli na pódium prvého otroka, svalnatého muža od Nílu s lesklou naolejovanou modročiernou kožou. Výkriky a smiech publika silneli.

Florence zatvorila oči a opäť si spomenula na Majinu modlitbu. Za ňou začala Bezen spievať pesničku a Florence sa pripojila k melódii. Postupovali v rade a spievali slohu za slohou.
Potom Florence začula, ako Bezen povedala: „Florence, o chvíľu si na rade.“

V prvých radoch zazrela mužov, ktorí sa tlačili k pódiu uprostred trhu. Dívali sa na ňu a ich oči vyzerali ako uhlíky v pahrebe táborového ohňa, ktoré ráno zahasia vodou. Obchodník priamo pri nej si oblizol pery a siahol po mešci so zlatými mincami. Začal ich počítať a pritom sa na ňu škeril. Dvaja mladí muži v čistých dlhých galabijach a v červenobielych šatkách uviazaných okolo hlavy do seba drgli, pokývali hlavou a pousmiali sa. Zrejme si na púti do Mekky chceli odniesť aj spomienku z trhu vo Vidine.

Florence sklopila oči. Otrokyňa, ktorá bola pred ňou, práve vystupovala na pódium. Bola to žena s dojčaťom, ktorú poznala z klietky. Florence počula, ako hlavný dražobník začal licitovať.

„Ženský tovar a na prídavok dojča mužského pohlavia. Dva rezáky chýbajú, ale má silné kosti. Nemá žiadne choroby. Hodí sa na práce na poli. Aj chlapec je zdravý.“

Muž v zadnom rade zodvihol ruku. Aj ďalší muž prejavil záujem. Po krátkom zjednávaní boli žena a jej chlapček predaní za menej ako dvadsať lír. Hlavný dražobník zaznamenal cenu, aby mohol od Sulejmana požadovať desatinový podiel. Pozrel sa hore a pohľad mu padol na Florence.

„Ach!” vykríkol. Ako sa tak obzerala na rad otrokov za sebou, uvedomila si, že je jediné biele dievča na celom trhu. Hlavný dražobník pritiahol stojany s fakľami do prostriedku pódia a Sulejmanovi naznačil, aby Florence priviedol dopredu. Sulejman jej uštedril varovný pohľad.

Nechala sa viesť. Na bosých chodidlách cítila prvé schody, ktoré ju mali doviesť až na pódium.
„Veľa šťastia, Florence!“ počula ešte volať Bezen a vzápätí už stála vo svetle fakieľ. Svietili tak tlmene, že na veľkom trhovisku, na ktoré sa už zniesla noc, rozoznala iba mužov v prvých radoch. Tlačili sa až k pódiu. Florence videla, ako k nej naťahujú ruky a cítila, ako sa muži prstami dotýkajú jej chodidiel a lýtok. Počula súhlasné mrmlanie, vravu a počítanie ľudí, prvú hádku medzi kupujúcimi z dvoch znepriatelených kniežacích rodov. Bubny na pódiu chvíľu duneli, potom zase stíchli. Muzikanti pili pivo a čakali na ďalší vstup.
Keď Florence vyšla hore na pódium, hlavný dražobník sa významne odmlčal. Nechal, aby na kupujúcich najskôr zapôsobil iba jej zjav. Potom ju začal vychvaľovať.

„Na dnešnej dražbe je to napriek našej snahe jediné dievča tohto druhu! Máme problémy z dovozom z Gruzínska a Kaukazu, tamojší mier nám neprospieva!“ povedal a zasmial sa. Pristúpil k nej a zdvihol jej ťažký blonďavý vrkoč. „Ktorý z mužov by nechcel svetu dokázať svoje bohatstvo takýmto majetkom? Pravé blond vlasy vo farbe divého medu! Koža, ktorá je čistá ako čerstvo nadojené mlieko voňajúce škoricou a kardamómom! V ústach jej nechýba ani jeden zub.“ Pri tomto slove ju chytil pod bradou a silno jej ju stlačil dolu. Florence musela proti svojej vôli otvoriť ústa. Zabolelo ju v hrdle.

Z radov kupujúcich k nej doľahol spokojný šum.

Na znamenie hlavného dražobníka muzikanti na pódiu začali opäť divo bubnovať. Prví prihadzovači už volali do noci jej cenu, napriek tomu, že hlavný dražobník ešte nevyložil posledný tromf.

„Tisíc lír!“ zakričal jeden.
Hlavný dražobník sa zasmial. „Za to u mňa dostaneš jednu kozu bez vemena, nič iné, ty lakomý syn somárice!“ odpovedal a všetci sa smiali.
„Tisícpäťsto!“
„Dvetisíc lír!“

Florence počula, ako ponuky stúpajú, keď sa zrazu hlavný dražobník postavil za ňu. Zodvihol ruku a umlčal tak kupujúcich. Muži napäto poslúchli. Muzikantom dal znamenie bradou a jeden z nich s ľahostajným výrazom v tvári zľahka udrel na bubon.
Florence cítila na chrbte jeho dych.
Čo chce urobiť?

„Nevystrieľajte si muníciu pred bojom, vy blázni!“ skríkol a zrazu pocítila jeho prsty na zapínaní goliera. Skôr, ako mohla zareagovať, jedným ťahom z nej strhol košeľu. Na podlahu spadla kôpka bieleho ľanu.

Keď svetlo fakieľ osvetlilo jej nahú pokožku, začula, ako muži na trhu vykríkli. Niektorí kliali, iní volali na svojich bohov. V chladnom večernom vetre jej na končatinách naskočila husia koža. Vedúci dražby ju otočil tak, aby svetlo dopadalo na jej vysoké prsia. A jej vypálený znak zostal skytý v tieni.

„Je ešte panna. Ale je už pripravená. Čo môže byť lepšie?“ opýtal sa davu kupujúcich, ktorý začali jasať. Hoci Florence tuho privierala oči, napriek tomu sa rozplakala. Bolo jej jedno, čo sa s ňou stane. Nejde o moju dušu, iba o moje telo, pripomínala si ustavične. Počula výkriky a ponuky, ktoré stúpali čoraz vyššie a vyššie. Chcela si pred tým všetkým zapchať uši, keď zrazu na trhu ostalo veľmi ticho. Otvorila oči a zažmúrila do svetla fakieľ. V tme na konci trhoviska však nemohla nič rozoznať. Čo sa stalo?

úryvok z publikácie vydavateľstva Noxi - ELLEN ALPSTENOVÁ:Pramene túžby
uverejnené so súhlasom vydavateľa