dnes má meniny Krištof
zajtra Marta
28.7. 2017
Klasickú alebo modernú rozprávku? (akt.)
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

... (alebo negácia negácie – to rozprávke neprospeje)

Každú klasickú rozprávku vybrúsili, naleštili a priviedli k dokonalosti myšlienky, duše, potreby a múdrosť miliónov ľudí. A dialo sa tak po celé storočia a možno tisícročia. V rozprávkach je bohatstvo ľudskej púte. Počúvajte a predávajte múdrosť ďalej. Aby nás i v budúcnosti mohli uchvacovať tieto tak drahé úvodné slová:
„Pred dávnymi časmi a za mnohými horami žilo, bolo v hlbokom lese dieťa, ktoré sa ti veľmi podobalo."

Sú to hlavne klasické rozprávky po generácie a stáročia odovzdávané ústnym podaním z generácie na generáciu, ktoré prežívajú, neupadajú do zabudnutia a budú živé stále, pokiaľ budú existovať deti. Prečo asi?

Rozlíšenie dobra a zla je najdôležitejšou a najzreteľnejšou funkciou klasickej rozprávky. Prostredníctvom rozprávky sa upresňujú emócie dieťaťa (kladné a záporné), a tým aj postoje voči týmto dvom polohám a javom (zlu a dobru). Rozprávka poskytuje dieťaťu práve ten priestor, v ktorom sa učí rozlišovať a orientovať sa medzi dobrom a zlom, a tým aj usmerňovať svoje správanie a konanie. Práve preto je v klasických rozprávkach prísna polarita postáv, ktorá je často zdôrazňovaná a umocňovaná aj vonkajším zjavom. Toto sú základné body, ktoré nedajú nikdy klasickej rozprávke zahynúť. Body, na ktorých sú postavené nezlomné sympatie detí k nej.

Klasická rozprávka poskytuje malému dieťaťu odpovede na mnohé otázky, ktoré ani nevie sformulovať. Ponúka mu riešenia problémov, ktoré ho v živote čakajú, a ktoré ho trápia. Podáva mu to, čo nevyhnutne potrebuje vedieť. To, čo sa túži dozvedieť, aby sa necítilo tak úplne bezvýznamne, hlúpo, neisto, a také malé, opustené  a dezorientované vo veľkom svete.

Moderné rozprávky sú imitáciou klasických rozprávok, sú ich novými modernými rozprávkovými variáciami. Používajú čarovné rekvizity, bytosti, motívy i mnohé princípy klasickej rozprávky. Majú však slabší emocionálny mechanizmus, ktorý v prípade klasických rozprávok overili a vybrúsili stovky generácií rodičov a detí. V klasických rozprávkach sa nachádza to, čo bolí, trápi, teší ľudí po dlhé stáročia. V mnohých moderných rozprávkach je slabší, alebo úplne absentuje etický princíp. V humorných moderných rozprávkach to nemusí vadiť, ale je nutné dávať pozor na to, aby konanie hlavného rozprávkového hrdinu bolo spoločensky prijateľné. V čase nezmyselnej hystérie okolo Pokémonov mohol byť človek svedkom aj takej udalosti, pri ktorej malý predškoláčik skončil v šatni medzi lavičkami s rozbitou hlávkou. A malý bojovník, jeho protivník na otázku ´prečo si to urobil?´, odpovedal s odhodlaním: „... lebo ja som Pokémon“. Intenzívnymi a nezmyselnými základnými moti-váciami agresívneho konania „rozprávkových“ Pokémonov sú: sila jednotlivca, sila víťazstva.

Rozprávka nie je vhodný materiál na experimentovanie, a to vzhľadom na nezrelosť, malú skúsenosť, ešte nie stabilné postoje a hodnoty malého čitateľa či poslucháča. V rozprávkach je opodstatnená polarita postáv a v tvorbe pre deti nie je vhodná negácia negácie. Čo to znamená? V rámci úzkostlivej starostlivosti a ochrany dieťaťa môže mať dospelý nutkanie meniť niektoré závery rozprávok. Zneguje tým vlastne zásadne negatívny postoj voči negatívnej postave, teda voči zlu: „... vlk zožral babičku, Čiapočku, sedem malých kozliatok, barana, Palčeka, šarapatil na salaši u Bodríka atď., ale to nevadí, my mu odpustíme. Teraz je dobrý kamoš a my budeme k nemu chodievať stanovať...“ – takáto interpretácia nie je pre dieťa tým najlepším riešením. Dieťa do určitého veku prísne kategorizuje a je schopné pochopiť len bielu a čiernu. Je to v poriadku, lebo iba tak má šancu vytvoriť si dobrý hodnotový základ a úsudok, naučí sa rozlišovať, čo je dobré, čo je zlé, čo sa smie a čo nie. Kategorický záver, ktorý zlikviduje vlka, je preň pochopiteľný, logický a prirodzený. Pretečie ešte veľa vody, kým dieťa začne chápať jednotlivé stupienky šedej, prípadne aj iné farby ľudskej prirodzenosti. Ale vo veku rozprávok to určite nebude.

V moderných rozprávkach sa občas vyskytne aj priradenie negatívnych vlastností hlavnému hrdinovi. To rozhodne nie je vhodné, lebo dieťa tým nadobúda pocit, že je normálne urobiť niečo zlé. Nevhodné je i priraďovanie nadľudskej podstaty hlavnému hrdinovi. Hlavný hrdina v detskej literatúre by mal byť človek, mal by robiť dobré a veľké skutky, môže mu dokonca pomáhať čarovná sila, bytosť alebo predmet, ale rozhodne nie je správne, ak je hlavný hrdina nadčlovekom. Toto je i jedna z mnohých výhrad voči „kúzelnému“ Harry Potterovi. Vzhľadom na to, že dieťa, ale aj mladý človek väčšinou svoje správanie kopíruje, alebo aspoň koriguje podľa idolov, je priraďovanie spomenutých vlastností a charakteru hlavným hrdinom detskej literatúry veľmi nevhodné.

Vytvoriť dobrú modernú (autorskú) rozprávku je skutočné umenie. A keď sa tak stane, je to veľká vec, lebo moderná rozprávka má veľmi veľkú šancu okamžite si získať malého poslucháča a čitateľa. Mimoriadne atraktívna a pútava je hlavne rozprávka s  nonsensovým charakterom. Má totiž pre dieťa úžasné prvky: „všetko naruby“, humor, transformácie tela, predmetov i prostredia, ako zmenšovanie, zväčšovanie, naťahovanie, rozširovanie, zužovanie, ale i premiestňovanie v čase a priestore, objavovanie, miznutie, premeny na zvieratá, predmety a pod. Fascinujúcim je hlavne stret fantastického sveta s reálnym. Detskému mysleniu a vnímaniu  sú nonsensová „nelogická logika“ a humor mimoriadne blízke. Mach a Šebestová, Saxana, Arabela, Osmijanko a ďalší hrdinovia rozprávok s nonsensový-mi prvkami sú väčšine detí mimoriadne sympatickí.

Precízny výber vhodnej autorskej rozprávky je veľmi dôležitý. Ale rozhodne sa vyplatí. Ak sa podarí vytvoriť pútavú rozprávku mame alebo tatovi, je to ešte lepšie a pre malého drobca ešte vzácnejšie. A úplne „naj-“ je, ak ju vytvoria spolu: drobec + mama + tato. Je to taká malá, domáca rozprávka...

Ľudmila Hrdináková

FOTO © Ľudovít Mazan