dnes má meniny Sláva Slávka
zajtra Judita
18.12. 2018
Víťazný príbeh - Denník zúfalého otca
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Som otecko dvojročnej Simonky a pravdu povediac, aj sa hanbím priznať, že osamote s dcérkou som zažil len jeden jediný deň (pravdupovediac, ani to nie celý, veď podvečer sme už mali doma maminku). A tento jeden deň zmenil celý môj pohľad na materskú či rodičovskú "dovolenku" a moje predstavy o tom, čo doma celé dni robí moja žena, sa raz dva zrútili. Zistil som, že moje okuliare boli až príliš ružové. (Alebo som si vybral nevhodnú dobu? Veď dieťa nemá celý život obdobie vzdoru!)

Všetko to začalo tým, že maminka sa objednala na vyšetrenie k lekárovi. A keďže ho má v inom meste a naša dcérka je ako ničivé tornádo, musel som jej na jeden deň nahradiť maminku (ktorá určite všetko vopred naplánovala, aby som sa poriadne trápil).

A že ma čaká katastrofa, mi malo byť jasné hneď ráno, keď sa naše slniečko zobudilo o šiestej s obrovským krikom. (Zaujímavé, že doteraz som si myslel, že cez týždeň vstáva o deviatej s veľkým úsmevom na tvári a len cez víkend sa zabáva týraním otecka budíčkom o siedmej).

Rýchlo som utekal k nej do izby, cestou som takmer vyvalil dvere, keď som sa neúspešne pokúšal rozlepiť si oči. Rýchlo som ju vypustil a dal sa do prípravy raňajok. Urobil som jej rožok, dieťa na mňa vypúlilo obrovské očiská a zahlásilo "toto nie". Vybral som jogurt a opäť "toto nie". Vytiahol som jablko a zasa len "toto nie". po pol hodine pátrania som konečne zistil, že dieťa najprv raňajkuje mlieko a hodinu na to chlebík. To bolo osem hodín ráno a bol som unavenejší ako po celodennej šichte v práci. (Neviem prečo som nepočúval ženu, keď mi večer všetko vysvetľovala.)

Tak som sa nakoniec rozhodol, že predsa len istejšie bude, ak dieťa nenechám riadiť doma (to by som ešte aj musel upratovať), ale radšej ho vezmem vyvenčiť von. Vyrazili sme pešo a kým sme došli na ihrisko, vážne som uvažoval o kúpe vodítka. Ako to tá moja žena robí, alebo preto je taká štíhla???

Na ihrisku pobehovala pekné tri hodiny, kým sa mne z toľkého hojdania, šmýkania, skákania, lezenia nekrútila hlava. S očakávaním som pozeral na hodinky každých päť minút a konečne bolo pol dvanástej, čas ísť domov a papať obed.

Našťastie sme mali navarené, stačilo len zohriať a kŕmiť. Tak sme sa usadili a chcel som dieťa nakŕmiť, no to zaryto držalo pusinku zatvorenú a mne nešlo do hlavy prečo. Veď sa tešila, že bude papať. Až po desiatich minútach z nej vypadlo, že ona papá sama. Tak sa najedla a ja som sa rozhodol ju uložiť do postieľky, aby som si mohol oddýchnuť. Lenže najprv upratať, čo zostalo pod stolom. Kým som ja upratal, dieťa sa prebralo (skôr si myslím, že nespalo) a mohli sme začať odznova... (A to som sa vám zmienil, že dieťa nemá plienky a odmieta cikať vonku do trávy??? )

Kým prišla večer domov žena, skoro som vypľul dušu. A dieťa, zradca, ako náhle zbadalo maminku, hopslo jej okolo krku a zahlásilo, "no konečne mama"...

A záver?? Otec na materskej nie je nič pre mňa. Radšej budem chodiť každý deň do práce a tešiť sa, že aspoň obed si zjem za stolom...

Roland Tornyai