dnes má meniny Klaudia
zajtra Eugen
17.11. 2018
Hovoríme s deťmi o smrti
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Jednou z najťažších úloh rodičov je priblížiť svojmu dieťaťu skutočnosť, že všetko živé raz musí zomrieť. Žijeme v smrť popierajúcej a proti smrti bojujúcej kultúre. Ľahšie sa nám hovorí o počatí a príchode na tento svet, ale o konci života rozprávame omnoho menej. Neveríme, že dieťa je schopné pochopiť tragiku zániku pozemského života. Je predsa malé na to, aby pochopilo. Načo ho zaťažovať bolesťou, neprežije jej v živote ešte dosť?

Smrť v živote detí
Smrť je prirodzenou súčasťou života a je okolo našich deti stále: zo stromu opadávajú suché listy, na chodníku leží mŕtva lastovička, cestou na nákup prechádzame okolo pohrebného sprievodu, v správach v rádiu alebo televízii počujeme o úmrtiach, nakoniec sa s ňou stretávame v rodine alebo blízkom okolí. Často predpokladáme, že deti nie sú pripravené pochopiť bolesť. Bojíme sa, že rozhovory o smrti a bolesti im bolesť iba znásobia a budú ich zbytočne trápiť. Literárne údaje aj naše skúsenosti v hospici potvrdzujú, že opak je pravdou.

Dieťa je pripravené pochopiť realitu smrti lepšie, než si myslíme. Smútok a bolesť, rovnako ako aj hra, plač, spánok alebo smiech, sú prirodzené súčasti detského života. Dieťa zvládne slzy, no nie zradu, zvládne smútok, ale nie podvod. Vyhýbanie sa téme smrti deti neochráni od bolesti, práve naopak, prinesie im do života chaos, znásobí ich strach a úzkosť, dá priestor na rozvoj bolestných fantázií, ktoré neodrážajú realitu.

Smrť sa učíme chápať celý život. Od narodenia až do neskorej staroby. Ako a kedy s deťmi hovoriť, aby im rozhovor pomohol a bol im na prospech? Vo väčšine prípadov je dobré, ak sa dieťa dozvie o smrti a o bolesti skôr, než sa ho bytostne dotknú. Mnohé deti tak ako rastú a dozrievajú, sa smrťou prirodzene zaoberajú. Veľmi často sa najmä v predškolskom veku pýtajú: „Mami, vtáčik, ktorý ležal na ceste, zomrel, aj náš Riki (andulka, pozn. autora) zomrie? A čo s ním potom bude?“

Spôsob, akým smrť dieťaťu vysvetlíme, resp. popíšeme, má veľký vplyv na to, či dieťa tento jav v rámci svojich možností pochopí a prijme, alebo sa ponorí do úzkostných a strachom naplnených fantázií. Ak vycíti, že smrť napriek bolesti a smútku prijímame, má možnosť prebrať tento postoj od nás, naučiť sa zvládať bolesť a smútok a vnútorne rásť. Ak vycíti, že sa rozhovoru o smrti vyhýbame a smrť je pre nás neprijateľná a strašidelná, nebude sa už ďalej pýtať, pretože tuší, že rozhovor o smrti je pre nás bolestný. Deti nechcú, aby dospelí, najmä rodičia trpeli a usilujú sa ich chrániť. Ak dieťa pochopí, že smrť je strašiakom, naučí sa ju vytesniť, vyhýbať sa jej a ak sa neskôr dostane do jej blízkosti, bude prežívať veľkú úzkosť a strach. V dospelosti nebude pripravené postaviť sa jej tvárou v tvár a bude musieť prejsť bolestným procesom zrenia, aby zmenilo svoj postoj a prežívanie.

Mária Jasenková
Detský hospic Plamienok

FOTO © Ľudovít Mazan