dnes má meniny Roman Romana
zajtra Matej
23.2. 2018
A vraj sa ľudia ľahšie zamilujú na jar...
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Náš príbeh sa začal pred viac ako piatimi rokmi, v krásny slnečný deň. Boli sme s kamoškou v meste a len tak sa flákali. Vybrali sme sa do sadu neďaleko centra, natiahnuť sa a občerstviť. Kamoške zazvonil mobil. Mala sa stretnúť s nejakým chalanom, s ktorým sa spoznala cez internet. Upozornila ho, že je vonku so mnou, ale jemu to nevadilo. Vyvaľovali sme sa v chládku pod stromom, keď sme zbadali vysokého chalana, ako sa blíži k nám. Bože, ten musí byť môj, bolo prvé, čo mi napadlo.


Zoznámili sme sa, rozprávali... ja som síce bola (alebo skôr mala byť) piate koleso u voza, ale bavila som sa fakt dobre. Som taký „rypák“, ktorého keď sa niekto na prvom stretnutí nezľakne, tak je hodný, aby som sa s ním priatelila, to je moje heslo. 

Takže som výdatne rýpala a chalan sa asi chytal za hlavu, že prečo s nami išiel von. Keď sme na prvý deň vyčerpali snáď všetky témy, pobral sa domov. Podľa mňa musel mať dosť. S kamoškou to evidentne nebolo ono, ale mne sa tak strašne páčil. Asi po dvoch dňoch som mu poslala mail a išli sme von. Na „kofole“ sme sedeli snáď celú večnosť a kecali sme ako starí známi. Bol úžasný a nechápem, kde bol tak dlho a už vôbec nie, prečo takýto chalan musí niekoho na zoznámenie hľadať cez internet. Bola som presvedčená, že je to ON. Za pár dní, ktoré sme radi a často trávili spolu, odcestoval do zahraničia asi na 6 týždňov. Vymenili sme si snáď sto mailov, bola som presvedčená, že cíti to isté čo ja. Ale keď sa vrátil, bol to úplne iný človek. Cudzí. Za tých pár týždňov sa veľa zmenilo. Vtedy som tomu nerozumela a možno ani nechcela rozumieť. Naše cesty sa na ďalších pár týždňov úplne rozišli, ticho a mlčky.

Krásne leto plné nesplnených očakávaní bolo za nami, prišla jeseň. Vonku bola skoro tma, opadané lístie šuchotalo, zima a nepríjemný chlad. Prišla mi správa, či nejdem von. Zostala som v šoku, lebo v taký chmúrny deň som neočakávala nič pozitívne. Keďže však moje city a hlava neboli zďaleka také chladné ako počasie vonku, išla som. Bolo to také čudné stretnutie, viac menej mlčky sme sedeli vedľa seba a slová sa dali spočítať na jednej ruke. Ale za pár dní sme zasa išli von, slov bolo viac. Po pár dňoch, keď sme sa už dokázali spolu baviť viac, sme išli do kina. Super film, úžasná atmosféra, ani jednému z nás sa nechcelo ísť domov. Išli sme do sadu, tam, kde sme sa prvýkrát stretli. Už cestou tam som vedela, že je všetko tak, ako má byť. Bol štvrtý november. Mrholilo, šuchotalo lístie, vonku bola zima a tma. Pre mňa to však bol krásny deň. Náš prvý. Odvtedy sa veľa zmenilo. Už sa nestretávame len občas, ale každý deň. Už nebývame každý inde, ale spolu. Už nie sme dvaja, ale traja. Máme za sebou piate výročie nášho randenia a sľúbili sme si, že aspoň osemdesiat rokov to spolu vydržíme. Ani jeden z nás si nevie predstaviť, že by to malo byť inak. 

A vraj sa ľudia ľahšie zamilujú na jar.

FOTO © Pavol Matuška

Máte svoj príbeh? Pošlite nám ho do Bútľavej vŕby na info@mamatata.sk.