dnes má meniny Ján
zajtra Tadeáš Olívia
24.6. 2018
Dedinská sánkovačka
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Príbehy starých rodičov
Keď som bol žiakom alebo študentom jedenásťročnej strednej školy, zažil som v rodnej obci krásne sánkovačky.

Vtedy bývalo veľa snehu, mrzlo – väčšie mrazy a chodilo po dedine menej áut ako teraz. Sánkovačka bola po celej dedine z horného konca na dolný, vzdialenosť do jedného km. Najlepšia sánkovačka bola vo večerných hodinách od 17.00 hod. do 22.00 hod.

Po dedine v tom čase už chodilo menej občanov a tak mládež na sánkovanie mala voľný priestor. Skupiny mládeže povyťahovali rôzne druhy saní – drevené detské s operadlom, bez operadla – oceľové rôznych dĺžok, na ktoré sa pridávali dosky – fošne, aby sa celá skupina (4 – 8 osôb) posadila. Každá taká skupina mala aj svojho šoféra, ktorým bol prvý člen posádky saní. Ten musel mať korčule. Taký som bol aj  ja. Mal som kvintačky, pripevnil som si ich na baganče už doma. Cesta bola zľadovatelá, utlačený sneh. Korčuľovalo sa po nej celkom dobre. Na hornom konci dediny sme nasadli na sane a zakričali: „Štartujeme!  Pozóóór, ideme, uhnite sa...!“ Odpichli  sme sa z miesta a potom to už bolo len na šoférovi, ako všetkých doviezol do cieľa.

Naspäť z dolného konca na horný sa išlo pešo. Po niekoľkých spusteniach sa šofér dočkal i toho, že ho na horný koniec na saniach vytiahli. Bolo vždy veselo.

I v treskúcej zime sme sa sánkovali. Prichádzali sme domov s vyštípanými lícami, červenými nosmi i ušami. 

Cez zimu v dopoludňajších hodinách niektorí gazdovia, ktorí mali kone, vytiahli parádne sane, ale i také doštenáky, v ktorých vyvážali maštaľný hnoj na pole. Koňom pripevnili zvonce, prehodili zimné prehozy. Sánkovali sa takto celé rodiny. Zvonce bolo počuť od ďaleka. Bolo to krásne a nezabudnuteľné.  Keď pozerám na dnešné zasnežené kopce a cesty, počujem tie zvonce...                                                     

Dedo Stano

FOTO © Ľudovit Mazan