dnes má meniny Nataša
zajtra Bohdana
17.1. 2018
Moje skúsenosti s pôrodom - Alžbeta
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Ja som rodila v zahraničí ...
(porovnanie Slovensko - Kanada)

Všetko sa to začalo vo februári 2004, kedy som odišla za svojím, vtedy už dlhoročným priateľom do zahraničia, kde on žil a pracoval. Spolu sme mali už jedno krásne, vtedy 4,5-ročné dievčatko. Rada by som začala najprv týmto tehotenstvom, lebo neskôr by som ho rada porovnala s tehotenstvom a starostlivosťou o tehotnú v zahraničí.

Naša krásna dcéra sa narodila v jedno horúce popoludnie v nemocnici na Zochovej ul. Tehotenstvo som prezívala výborne, nemala som žiadne problémy, mala som pocit, že ani nie som tehotná. Pravidelné prehliadky som absolvovala medzi dverami ordinácie, kde sa ma sestrička spýtala pred plnou čakárňou, ako sa mám, aký a či vôbec mám nejaký problém, na moju váhu, prípadne mi oznámila výsledky mojich testov a keď uznala za vhodné, pustila ma po týchto informáciách dnu k pani doktorke, ktorá ma už v posledných týždňoch môjho tehotenstva aj gynekologicky vyšetrila. Priznám úprimne, prvorodička, vadilo mi snáď všetko, ale nemala som nejakú vnútornú silu proti tomu bojovať. Maminu mám doktorku a moja pôrodníčka bola jej kamoška a tak, na čo prihrievať do ohňa. Dobre mi bolo a tak som sa nesnažila niečo zmeniť. A tak mi ubiehali týždne, popri ktorých som študovala VS a zároveň pracovala. Ani som si nestačila všimnúť, ako rýchlo mi to tehotenstvo utieklo a už tu bol deň “D”, ktorý prišiel o týždeň neskôr, ako bol plánovaný termín.

Ráno ma moji rodičia priviezli do nemocnice, kde mi sestra s veľmi nepríjemným hlasom oznámila, že sa mám vyzliecť (musím dodať, že prístup na internet v tom čase bol veľmi obmedzený, ako aj informácie o tehotenstve a  o tom, čo s vami vlastne spravia, keď sa zatvoria za vami dvere na pôrodnej sále). Najprv mi bola hodená košeľa, nech sa vyzlečiem, nasledovalo holenie, čo som bola strašne prekvapená, lebo napriek tomu, že som si prečítala snáď všetky vtedy dostupné knižky, o holení sa v nich nehovorilo, potom klystír (napriek mojim protestom, že ho vlastne nepotrebujem, lebo počas mojich pravidelných sťahov v noci, sa mi podarilo vyprázdniť) a nakoniec „priviazanie“ na posteľ. Mala som na bruchu monitory, v ruke infúziu a sestrička po mne len kričala, nech nesedím dieťaťu na hlave, nech nerobím to, či ono. Nevedela pre mňa nájsť pekné slovo až do momentu, kedy som si k pôrodu zavolala maminu – opakujem, tiež doktorku.  Napriek mojim prosbám, chodiť ma nenechali a tak som si odrodila 24 hod na stole a keď konečne vypočuli moje prosby a nechali ma chodiť, ja som porodila. Žiaden „epidurál“, doktorka mi oznámila, že nie v tejto fáze a to som mala pred sebou ešte 5 hodín. Moja dcéra sa narodila krásna, zdravá (kloop, klop), ale musím priznať, že z prvých minút si skoro nič nepamätám. Bola som vyčerpaná, unavená a zmáhala ma strašná zimnica (napriek tomu, že vonku bolo 32°C). Po dvoch hodinách po pôrode, ma nejaký ošetrovateľ, mala som pocit, že práve nájdený niekde na ulici, vyzerajúci ako žobrák, mal previesť na izbu. Na prenosne lehátko som si radšej ľahla sama, narazil snáď do každého rohu a dverí, čo mi vtedy, čerstvo po pôrode, ubolenej, vyčerpanej a unavenej, nerobilo práve najlepšie. Z lehátka som si tiež zliezla sama a bolo to mi vrcholne nepríjemné, lebo košieľka bola odhaľovacia, samozrejme, spodné prádlo som mať nemohla a tak...<?xml:namespace prefix = o ns = "urn:schemas-microsoft-com:office:office" />





Prvýkrát mi moju dcéru opäť ukázali po 5 hodinách, kedy mi ju priniesli na chvíľu ukázať (lebo musela byť pod lampou a na novorodenecké prístup mamičky nemajú –nemali), ale sestra mi ju kompletne odbalila a ukázali mi ju, že je naozaj krásne a zdravé bábätko. A tak som bola šťastná mamina. O prehliadkach a lekárskych vizitách sa radšej zmieňovať ani nebudem, väčšina z nás ich pozná. Po 5 dňoch, strávených na rooming in, sme odišli šťastné domov.




Keď sme sa vo februári 2004 rozhodli, že ideme do zahraničia, vedeli sme s partnerom, že túžime po druhom bábätku a ja som tak tajne dúfala, že to bude opäť dievčatko. Nie, že by som chlapca nechcela, veď každá z nás si povie, hlavne nech je zdravé, ale ja som v kútiku srdca túžila trochu viacej opäť po dievčatku. Podarilo sa. 8. marca 2004 som zistila, že som opäť tehotná. Bol to zvláštny pocit, lebo sa splnilo niečo, po čom sme túžili, ale zároveň nás to začalo opäť viacej zaväzovať. Ako druhorodička, som si povedala, že vydržím do 3. mesiaca a až potom pôjdem na prehliadku k doktorovi, aby nám potvrdil to, čo sme obaja s partnerom vedeli. Lenže, tu v Kanade to nie je také jednoduché, ako by som si bola predstavovala. Na to, aby ste mohli ísť ku gynekológovi, potrebujete odporúčanie svojho rodinného doktora. No, to ma dosť prekvapilo, však keď viem, čo mi je, na čo budem chodiť pre odporúčanie. Ale trvali na svojom. Lenže ja som sa musela vrátiť na Slovensko a tak som si povedala, že fajn, absolvujem prehliadku doma. Aj sa tak stalo, boli sme aj s dcérou na ultrazvuku, videli sme to krásne šťastie v mojom brušku, vtedy vlastne naša dcéra pochopila, že mamička nosí v brušku bábätko. Mala 4,5 roka. Všetko bolo v poriadku a tak sme sa tešili. Po troch týždňoch som sa vrátila opäť do Kanady, že ideme nájsť doktora. To som už bola v 15. týždni tehotenstva. Navštívila som rodinného lekára, ktorý ma vypočul a odporučil k doktorovi, ktorého som si vybrala. Ale ďalší šok, najbližší termín na kontrolu o dva mesiace. Veď to už budem v 23. týždni! No, na moje protesty, sme sa nakoniec prepracovali na termín o 3 týždne. Takže moja prvá prehliadka u gynekológa v Kanade bola v 18. týždni tehotenstva. Musím povedať, že som bola veľmi nervózna, lebo ešte som bábätko necítila hýbať sa, hormóny so mnou, na rozdiel od prvého tehotenstva, pracovali a tak som bola nešťastná z tohto systému, ktorý tu majú a začala som rozmýšľať nad tým, že sa vrátim opäť domov na Slovensko, kde to vlastne už poznám a kde sa určite za tých 5 rokov od môjho posledného pôrodu aj veľa zmenilo. Nakoniec sme prehliadku absolvovali, žiadna sestra medzi dverami ordinácie nebola, práve naopak, privítala nás recepčná, ktorá nám dala vyplniť vstupné papiere, prišla pre nás sestra, zaviedla nás - môjho partnera, našu dcéru a mňa – v tomto zložení sme absolvovali každú prehliadku až do pôrodu) dnu, kde ma odvážila, odmerala, zobrali mi moč a usadila nás, aby sme počkali na doktora. Doktor bol veľmi milý starší pán, ktorý sa najprv predstavil, na moje prekvapenie ma vôbec gynekologicky nevyšetril (za celé tehotenstvo len raz, v 36. tt), len mi pohmatal bruško, vypočuli sme si srdiečko a objednal nás na ultrazvuk, ktorý sa robí v 20. týždni. V 18. týždni robia Triple screen test, ktorý môže určiť pravdepodobnosť narodenia postihnutého dieťaťa. Doktor ma o tomto teste informoval, povedal mi, akú mám podľa štatistík pravdepodobnosť vzhľadom na môj vek mať postihnuté dieťa a nakoniec sa ma opýtal, či ho chcem absolvovať. To bola pre mňa ďalšie príjemné prekvapenie, lebo na Slovensku musia mamičky absolvovať všetky vyšetrenia povinne, respective nedostanú na výber. A tu  v Kanade som sa zrazu mohla rozhodnúť. Ja som odmietla, lebo som si bola istá, že moje dieťatko je v poriadku. Ďalšiu kontrolu sme mali po ultrazvukovom vyšetrení, ktoré sa tu vôbec nerobí v nemocnici, ale na úplne odľahlom pracovisku, ktoré je zariadené len na to. Musíte sa vopred objednať a tiež to trvá cca 2 týždne. Prišiel ten krásny deň, kedy sme opäť s partnerom videli náš poklad, ako sa mrví a hádže, kde má ručičky a nožičky a samozrejme, túžila som vedieť, čo to asi bude. Ultrazvuk nevykonáva lekár, ale zaškolený laborant. Ja som dostala veľmi nepríjemnú pani (inak Ruska), ktorá mi odvrkla, že ona za to nenesie zodpovednosť a teda mi pohlavie povedať nemôže. Ukázala nám náš poklad len veľmi rýchlo (bola som tam 45 min, lebo sa nejaká študentka na mne učila a tak mne a manželovi zostalo len 5 min). Nevadí, vidieť to malé a krásne bolo tak úžasné, že všetko ostatné išlo stranou. A tak sme absolvovali ďalšie prehliadky u doktora, vždy v príjemnom prostredí, kde sa ma nikto nepýtal nič pred plnou čakárňou ľudí, vždy som odovzdala moč, sestrička  ma odvážila a usadila nás troch do ordinácie, kde sme čakali na doktora. Doktor, napriek tomu, že som bola druhorodička, trpezlivo odpovedal na moje otázky – či už tehotenské alebo týkajúce sa konkrétneho pôrodu, nemala som z neho pocit, že sa ma už potrebuje zbaviť, lebo má ešte veľa pacientov, vždy ma vypočul, poučil a nakoniec sme si vypočuli srdiečko, ktoré krásne bilo. Do 7. mesiaca som absolvovala prehliadku raz za mesiac, v 8. mesiaci raz za dva týždne a v 9. mesiaci každý týždeň. V 8. mesiaci sme absolvovali prehliadku pôrodnice, musím otvorene priznať, že za plného chodu pôrodnice. Boli sme organizovaná skupina mamičiek v približne rovnakom štádiu tehotenstva. Samozrejme, za prítomnosti našich detí a manželov. Pozreli sme si od vchodu, kde boli oteckovia poučení, kde zaparkovať a kde hlásiť maminku – rodičku, od „pôrodnej sály“, ktorou bola vlastne izba na bielo vymaľovaná, s polohovateľnou posteľou, prístrojmi na monitorovanie mamičky, telefónom, kompletne vybavenou kúpeľňou a záchodom, rozkladacím kreslom pre otecka a stolíkom pre sestričku. Samozrejme, skriňou pre veci. Napriek tomu, že to vyzeralo inak a určite príjemnejšie ako na Slovensku (jedna izba pre jednu mamičku), nebola som z toho nadšená a stále som rozmýšľala o odchode a pôrode doma na Slovensku. V 37. týždni som si vybojovala ešte jeden ultrazvuk (vybojovala preto, lebo tu v Kanade, pokiaľ je gravidita bezproblémová, robia len jeden ultrazvuk a to v 20. týždni). Mala som problémy s pečienkou a tak som vlastne ani bojovať veľmi nemusela. Túžila som mať ešte obrázok toho malého stvorenia, ktoré sa tak hrialo u mamičky v brušku. V piatok som absolvovala ultrazvuk a v pondelok ráno o 3.06 som zrazu dostala vysoké horúčky a pečienka ma veľmi pálila, kríže mi išli odpadnúť a cítila som drobné sťahy v podbrušku. Zavolala som do nemocnice (doktor nemal ordináciu v nemocnici, ale mimo a teda mimo ordinačných hodín sme boli poučené volať priamo nemocnicu. Tam mi službukonajúca doktorka (inak, keď si vyberáte doktora, vyberáte si aj pôrodnicu. Každý doktor je súčasťou jedného tímu doktorov a v prípade, že nemá službu alebo nie je prítomný, zastupuje ho doktor z jeho tímu) oznámila, že nech prídem do nemocnice, vyšetria ma a povedia, čo ďalej. A tak sme išli. Cesta sa mi zdala nekonečná, ale prišli sme. V prijímacej hale sme vyplnili potrebné papiere (mamička tu nemá „tehotenský preukaz), v 36. týždni tehotenstva dostane do rúk originál zdravotného záznamu, vedeného u jej doktora, ktorý sa pri každej návšteve poradne aktualizuje), tento záznam sme odovzdali, ja som dostala svoje číslo na ruku s mojím menom a priezviskom, číslom zdravotného poistenia a plným meno môjho gynekológa. Na prijme (jedna veľká miestnosť plná postelí, oddelených od seba plachtami) mi zmerali teplotu, tlak a dali urobiť krvné vyšetrenia. Počkali sme na ich výsledky, čo všetko spolu trvalo asi 1 hodinu a vzhľadom na to, že moje pečeňové testy boli veľmi vysoké a faktu, že dieťa je zrelé a teda pripravené prísť na svet, pani doktorka rozhodla, že idem na pôrodnú sálu. Samozrejme, najprv sa ma spýtala, či s tým súhlasím. Úprimne povedané, ja som nebola pripravená porodiť, túžila som si ešte chvíľočku vychutnávať to krásne obdobie tehotenstva, nechcela som to ukončiť, ale bála som sa, že by sa nášmu chrobáčikovi mohlo niečo stať a tak som súhlasila.





A tak som dostala osobnú sestru. Bola so mnou po celu dĺžku pôrodu. Ukázala nám našu miestnosť. Môj manžel bol stále oblečený tak, ako prišiel, žiadne sterilné, dokonca ani topánky. Ja som dostala košieľku, aby som sa mohla prezliecť. Sestrička mi vysvetlila, čo sa bude v najbližšom čase so mnou diať a tak som nemala pocit paniky. Môj manžel ochotne pri mne stál (ja som ho pri pôrode nechcela, ale bola som šťastná, že tam som mnou bol a že sme sa mohli deliť o tie krásne chvíle spolu). Ukázali nám, ako manipulovať s posteľou, dostala som infúziu a tiež monitor na brucho, ale nikto po mne nekričal, práve naopak, sestrička ochotne odpovedala na všetky moje dotazy. Oznámili mi, že si môžem povedať, kedy a či vôbec chcem „epidurál“. Ďalšie príjemné prekvapenie, lebo na Slovensku si to musíte dohodnúť, tu som im to mala oznámiť, čo som spravila, keď som už nevládala. Prišla ma pozrieť pani doktorka, oznámila mi, že môj doktor má nočnú a tak som sa aj potešila. Mohla som piť, koľko som chcela, odporučili mi jablkový džús alebo vodu či minerálku, ktorá bola k dispozícii v kuchynke. Pri prvom pôrode som nemohla piť nič, a to som mala pocit, že umriem smädom. Jedlo sme sa dohodli, že konzumovať nebudem. Ale to sme sa dohodli, nie že zakázali, môj manžel mohol kedykoľvek z izby odísť a opäť sa vrátiť. Mohla som mať návštevy, aj keď ja som nemala žiadne, dokonca by boli akceptovali aj našu malú dcéru, ktorú sme ale nechali doma. Doktori pred vstupom do mojej izby klopali a čakali na povolenie vstúpiť, o každom vyšetrení, s ktorým som musela súhlasiť, ako aj výsledkoch ma informovali a keď som pociťovala bolesť, ospravedlnili sa a nevykrikovali po mne, že „niečo vydržať musím“ a horšie, ale vždy s úsmevom a nehou ma vypočuli a prípadne urobili všetko preto, aby som bola v pohode. Mala som epidurál, čo bolo úžasné, lebo som si mohla oddýchnuť a pripraviť sa na ten krásny moment príchodu nášho pokladu na svet. Opäť po 24 hodinách, ale už nie vyčerpania, únavy a zimnice, ale úsmevu a šťastia sme sa dočkali. Narodila som nám krásna a zdravá dcéra, ktorú pred nami pediater vyšetril, odvážil, očistil, zabalil a dal môjmu manželovi ako prvému na ruky. Žiadna sterilita, tak ako bol, dostal ju a ja som mu mohla len ticho závidieť. Mňa poumývali, šitie nebolo potrebné, prezliekli (necítila som si ľavú nohu a tak mi pomáhali), dostala som špeciálne spodné prádlo a čistú nočnú košeľu, aby som sa aj ja mohla potešiť s dcérou. Nikam ju neodniesli, bola tam s nami a my sme sa s ňou tešili. V nemocnici nie je dovolené používať mobilný telefón (ani žiaden personál ho používať nesmie), ale vzhľadom na to, že sme mali k dispozícii telefón, mohli sme sa o túto radosť podeliť aj s inými rodinnými príslušníkmi bezprostredne po pôrode. Bez toho, aby to niekomu vadilo alebo nám povedal čo i len slovo. Po dvoch hodinách nám oznámili, že nás prevezú  na izbu. Dostala som „invalidný“ vozík, na ktorý som si sadla, do rúk som dostala náš batôžtek šťastia, manžel zobral ostatné veci a previezli nás do izby. Tú som si delila ešte s jednou maminkou, ale môj poklad bol neustále so mnou a tentokrát nemám pocit, že som prišla o tie najkrajšie prvé momenty, ktoré sa nezabúdajú celý život. V izbe ma navštívil pediater, ktorý mi malú zobral, ale za manželovej asistencie, ja som nemohla chodiť, kompletne ju opäť vyšetril a vrátil na ju. Manžel mal k dispozícii rozkladacie kreslo, ktoré sme ani nepoužili, lebo po 24 hodinách sme si obaja potrebovali oddýchnuť a tak on išiel domov, kde nás čakala netrpezlivá staršia dcéra. To bolo všetko ráno, dobre sa vyspal a prišiel ma aj s dcérou do nemocnice pozrieť. Dostala som krásnu kyticu červených ruží a moja 5-ročná dcéra si podržala svoju práve 12 hodín starú sestričku na rukách. Bez toho, aby ju niekto vyhodil, bez toho, aby ju niekto napomínal alebo odmietal. Bola to jej sestrička a tak mala na to plné právo. Nebola v sterilnom, aj keď ručičky si musela vydrhnúť poriadne. Ja som absolvovala niekoľko vyšetrení, pozostávajúcich z merania teploty a tlaku. Mohla som sa ísť osprchovať hneď, ako som mohla chodiť. K dispozícii som mala všetky hygienické potreby, aj keď som mala vlastné. Všetko som dostala, vrátane plienok pre dieťa – jednorázových a oblečenia. Náš batôžtek mal 1 deň a my sme odchádzali z nemocnice domov. Áno, 1 DEŇ! Je pravda, že ja som sa cítila výborne, plná síl a energie, oddýchnutá a pripravená na novu úlohu, ktorá ma s dvoma deťmi čakala a tak som mohla odísť domov.




 




A tak nakoniec som bola rada, že som vlastne na Slovensko nešla a želala by som každej jednej mamičke, aby prežila svoj pôrod tak dôstojne, spokojne, oddýchnuto a šťastne, ako som to prežila ja. Bolo to niečo úžasné, nezabudnuteľné a mám na to, na rozdiel od prvého pôrodu, len krásne spomienky.




 




Alžbeta
(22.11.2005)