dnes má meniny Kristína
zajtra Nataša
16.1. 2018
Narodilo sa vnúča
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

... znamená to, že sa zo starých rodičov stanú pestúnky - aj keď milovaného - vnúčaťa? Je samozrejmosťou, že budú vždy prví, od ktorých sa to očakáva? Alebo máte opačnú skúsenosť? Tak radi by ste si častejšie povarovali vnúča, ale zdá sa Vám, že rodičia Vášho vnúčaťa Vám nie veľmi dôverujú?


A rodičia: v akom veku dieťaťa ste sa odhodlali nechať ho na deň-dva-tri u starých rodičov? V akom veku dieťatko zvládlo odlúčenie od mamy a otca a bolo spokojné v milujúcej opatere svojich starých rodičov?

Keď sa narodí dieťa, celá rodina sa teší a nevie dočkať prvých stretnutí. Nie vždy však dopadne všetko tak, ako si vysnívame. Aj keď, ak budeme pamätať na pár zákonitostí, môže byť všetko oveľa jednoduchšie a veľmi krásne.

Podľa skúseností, o ktorých ste nám písali, dieťa prespáva svoje prvé noci, prehrá sa prvé dni u starých rodičov približne od svojich 12 mesiacov. Z vašich príbehov, z názorov na pomoc starých rodičov, z názorov na pobyt vnúčat u starých rodičov vyberáme:<?xml:namespace prefix = o ns = "urn:schemas-microsoft-com:office:office" />


 


Som si istá, že mám najlepšiu svokru na svete, lepšiu by som si ani nemohla priať. Bývame v jednom meste, a pred svadbou sme u nich štyri mesiace bývali, vo veľkom trojposchodovom rodinnom dome. Po svadbe sme sa presťahovali do bytu v paneláku. Keď sa nám o rok narodila dcérka, svokra navrhla, aby sme sa vrátili k nim, aby mi mohla pomôcť a aby som nemala žiadne starosti, len starať sa o bábätko. Rodila som cisárskym rezom, bola som veľmi slabá. Ona na nás prala, varila, žehlila, za čo som jej nesmierne vďačná. Po dvoch mesiacoch sme sa vrátili domov, ona skoro každý deň ku nám prišla na bicykli, a brala malú v kočíku von na prechádzku, aby som ja zatiaľ stihla to, čo sa mi dovtedy nepodarilo. Keď dcérka už stabilne sedela, svokra ju brala so sebou na bicykli k nim, veľakrát tam bola do večera. Jednoducho som jej dôverovala, veď počas tých štyroch mesiacoch, čo sme u nich bývali, som videla, ako sa správa k dcérke, ako sa o ňu stará, dáva na ňu veľkú pozor, ako ju veľmi miluje. Dcérka má teraz tri roky preč, skoro každý týždeň jeden deň dokonca aj spí u nich, a ja som absolútne pokojná, veď viem, že dcérka je v dobrých rukách. Keď je ich vnučka u nich, neexistuje pre nich nič iné, len ona, všetko sa točí len okolo nej, hrajú sa, bicyklujú, čítajú jej rozprávky. Veľmi vďačím svojej svokre za jej pomoc, zo srdca, bez nej by to pre mňa bolo oveľa-oveľa tažšie. A keď aj ja budem mať vnúčatá, určite budem pomáhať dcére, ako mi len bude v silách, lebo viem, čo to znamená.

Naše deti nevedeli vydržať u starých rodičov ani v troch rokoch. Potom (keď mali 3 a 4 roky) som s nimi cestovala na 5-týždňový liečebný pobyt. Po tomto "nútenom" odlúčení od ocka a rodiny sa ako tak upravilo správanie našich detí, keď mali ostať u "babičiek". Deti mali od najútlejšieho detstva veľmi silnú fixáciu na nás rodičov. Možno je to spôsobené tým, že babičky sú zamestnané a z tohto dôvodu nemohli byť s deťmi v častejšom kontakte, ako to dovoľoval čas. Možno by bolo vhodné, aby sa starí rodičia častejšie kontaktovali s vnúčatkami, aby sa medzi nimi rýchlejšie vyvinula pevná citová väzba. 

Keby ste položili otázku mojim svokrovcom, asi by odpovedali, že im dieťa nechcem dávať. Áno. Bola by to pravda, pretože na prvom mieste sú rodičia, až potom starí rodičia. Okrem toho, môj dôvod je: neverím im. Asi by neveril nik, keby žil hneď vedľa svojich svokrovcov a po narodení prvého môjho dieťaťa a ich prvého vnúčaťa, by počul podľa nich veľmi vtipnú poznámku: "však, keď mama neuvidí, tak..." Ani som od údivu nevedela poriadne zareagovať. Od narodenia som sa obávala o svoje dieťa, ako by som tušila nejaké problémy s jeho zdravotným stavom. Po večeroch plakával a nevedela som prísť na dôvod. Po 2,5 mesiaci bol dôvod jasný. Problém s obličkou. A na to všetko to zaklincovávali moji svokrovci poznámkami typu: "správa sa k nám ako k malým deťom, my sme tiež vychovali deti a nerobili sme okolo také haló, neviem prečo by sme si mali umyť ruky, keď prejdem len cez dvor (mimochodom plný zverov a špiny, po bráničke skákali psy, atď.), dieťa si musí zvykať na baktérie...“. Dnes ho zobral dedko na ruky v pracovnom a: „mama ani nevie...“ a podobne. Tak prečo by som im mala dôverovať? Viem, že majú skúsenosti, ale keď sa žena stane matkou, tak tie materinské povinnosti, znalosti sa narodia spolu s dieťaťom a starí rodičia sú tu na to, aby nás podporovali a nie nám podkopávali nohy a robili sa múdri len preto, lebo vychovali svoje deti. To nikomu nedáva certifikát a gloriolu múdrosti. Ja sama mám predstavu, že keď budem starou mamou, tak budem pomáhať vtedy, keď to budú potrebovať moje deti, nie keď si ja zmyslím. Okrem toho ponuka pomoci sa kladie otázkami a nie rozkazovacími vetami, ako mi zvyčajne navrhuje pomoc moja svokra. 

Moje prvé dieťatko som bola nútená nechať u mojich rodičov na dva dni, keď mal synček sedem mesiacov. Vraj bol spokojný a tomu aj verím, len nakoniec som bola nespokojná ja, keď môj malý sa už ku mne na tretí deň nepriznával. Aj som si poplakala, keď nechcel ísť ku mne na ruky. Potom sme to zopakovali, keď mal deväť mesiacov, ale to už našťastie prebehlo bez sĺz. A čo je teraz, keď má desať rokov? Dedko je jeho najlepší priateľ, babka je druhá mamina.


 

 

„Osobne si myslím, že predovšetkým rodičia musia prekonať pocit, že sú pre dieťa absolútne nepostrádateľní. Deti potrebujú mať pocit, že ich všetci ľúbia a aj keď nie je mama alebo ocko blízko, majú sa na koho spoľahnúť,“ píše jedna mamička vo svojom príbehu. Áno, a tak ako sa rodičia „učia“ prekonať ten pocit, tak sa dieťa spoznáva so svojimi starými rodičmi ...

 

 

Na začiatku môže byť plač.


 

Upokojme starých rodičov, keď ich maličké vnúča prvé chvíle v ich náručí preplače. Je to úplne prirodzené. Do svojho jedného roka hľadá dieťa predovšetkým náruč matky a každá iná mu je „cudzia“. Potrebuje vidieť, počuť, cítiť mamu a pri jej každom odchode prežíva strach, kedy a či sa vráti. Nikdy preto od svojho dieťaťa, aj keď je v tej najlepšej, najmilujúcejšie náruči napríklad starého rodiča, neodchádzajme tajne. Aj keď máme pocit, že dieťa ešte všetkému nerozumie, vysvetľujme mu, kam ideme, kedy sa vrátime a predovšetkým, čo všetko pekné zatiaľ zažije...


 

Strach z odlúčenia časom vyprchá a dieťa pochopí, že nájde veľa lásky, bezpečia aj u starých rodičov. Treba však pamätať, že každé dieťa je v  prežívaní iné. Každé potrebuje SVOJ čas. Skúšajme približne od 18 mesiacov dávať nášmu malému malé „úlohy“  – ukáž starej mame svoju obľúbenú hračku, videl už starký tvojho macíka? Veľa dieťaťu obaja mama i otec rozprávajme o starých rodičoch, prezerajme si spoločne fotografie, ... A čím je vnúča staršie a staršie povzbudzujme ho k návštevám u starých rodičov. Nechajme priestor na ich spoločné chvíle, na činnosti, ktoré „patria“ len im. Ak bývajú starí rodičia ďaleko od nás, doprajme im pravidelné telefonovanie s vnúčaťom. Či už na náš účet alebo na ich, nikdy by nemali padnúť slová: už stačilo, lebo veľa pretelefonujete. To, čo je ochotné vnúča svojim starým rodičom porozprávať, je oveľa vzácnejšie a drahšie ako účet za telefón.

 

 

 

 

Starí rodičia sú pre dieťa dôležitou náručou lásky, svojich skúseností, zručností,


 

Nebojme sa, že je väčšia u nich, ako u vás. Vždy je to iná náruč lásky a akýkoľvek pocit žiarlivosti tu nemá miesta. Keď máme pocit, že dieťa často a veľa rozpráva, ako to, či ono robilo so starými rodičmi a trochu nás zamrzí „zase len o starých rodičoch, čo sme my iní?“, zamyslime sa a uspokojme určite pravdivou myšlienkou: veď inde, u starých rodičov rozpráva o zážitkoch s nami! A verte – sme iní. A v tom je to krásne. A dieťa to vníma a vráti mnohonásobne!


 


Nezabúdajme:

-          právo na lásku vnúčaťa má každý starý rodič a každé vnúča má právo na lásku starého rodiča


 

-          rozhodnutie rodiča má byť pre dieťa najurčujúcejšie, iný názor starého rodiča treba prediskutovať mimo dieťaťa


 

-          prediskutujme si generačné názory na výchovu dieťaťa a vzájomne ich akceptujme


 

-          nikdy si nevymieňajme názory pred dieťaťom, urobme tak mimo uší dieťaťa


 

-          rodič dieťaťa je síce dieťaťom starého rodiča, ale je už rodič – aj dobre mienené rady, upozorňovania, kritizovania nepatria do uší vnúčaťa


 

-          dieťa sa cíti ľúbené a v bezpečí len vtedy, ak cíti, že sa jeho blízki navzájom ľúbia, nekričia na seba a nehnevajú sa; ak cíti, že je všetko v poriadku


 

-          len vtedy je všetko v poriadku, keď rodičia môžu dôverovať starým rodičom a starí rodičia rešpektujú rodičov


 

-          u starých rodičov dieťa nechajme samotné až vtedy, ak ich dokonale spoznáva


 

-          prezraďme starým rodičom zvyky dieťa, aké hry sa rado hráva, ...


 

-          na prvé pobyty u starých rodičov nezabudnime dieťaťu pribaliť jeho obľúbenú hračku


 

(neskôr možno nájdime všetci spoločne hračku, ktorá bude spinkávať u starých rodičov a vždy si ju tam nájde – nie je nič krajšie ako zachovaná hračka z detstva rodičov či starých rodičov)


Želáme krásnu pohodu na spoločných stretnutiach dieťa - rodičia - starí rodičia!

 

Mgr. Natália Mazanová

FOTO © Ľudovít Mazan