dnes má meniny Edita
zajtra Cyprián
26.9. 2018
Na materskej dovolenke?
Printer-friendly versionSend by emailPDF version

Som jednou zo žien na materskej dovolenke. Na bábätko som sa veľmi tešila a vedela, že starostlivosť oň je náročná. Už od začiatku tehotenstva som bola práce neschopná a posledné tri mesiace som si odležala v nemocnici. Človek vytrhnutý z pracovného procesu sa na začiatku teší nielen na potomka, ale aj z toho, že nemusí ráno vstávať do práce, celých osem a viac hodín stráviť v kancelárii, potom sa ponáhľať domov cestou nakúpiť,uvariť večeru.

Prvé dni v domácnosti som sa šetrila, aby som predišla potratu, dodržiavala pokyny lekára a väčšinu dňa pozerala televízor, spala, čítala alebo telefonovala s kamoškami. Tešila sa, kým príde manžel domov. Postupom času mi ten stereotyp začal vadiť.

Po ukončení tretieho mesiaca tehotenstva som sa vrámci prechádzok vybrala ponavštevovať kamarátky na materskej už s deťmi, alebo povyberať si výbavičku pre miminko. Pár dní som strávila aj u rodičov. Snažila som sa vždy si vymyslieť nejaký program. Som totiž typ človeka. ktorého nečinnosť ubíja. Najťažšie boli aj tak asi tie posledné tri mesiace strávené v nemocnici. Hospitalizovali ma rovno po návšteve poradne, ani som si nemohla ísť domov po veci. Manžel bol akurát na služobnej ceste a vrátil sa až neskoro v noci, takže mohol prísť až ráno. Lekár mi sľubil, že týždeň si poležím, aby som mohla sviatkovať doma. Prijali ma trinásteho decembra a sviatky boli predo dverami. Nakoniec som Vianoce aj Silvestra strávila v nemocnici. Niektoré moje spolutrpiteľky pustili na Štedrý večer aspoň na pár hodín domov, ale ja som musela zostať. Pri večeri sa stretlo asi 5 nešťastníčok a po jej konzumácii sme odišli späť do postele. Držala nás len myšlienka, že výsledok tohto všetkého bude stáť za to a kvôli tej malej bytosti v nás sme schopné urobiť čokoľvek, aby sme jej neublížili. Zmierená s tým, že domov budem odchádzať až s narodeným bábätkom som sa na Silvestra ukladala o polnoci spať po zapití tabletky pohárom minerálky.

Z nemocnice som odchádzala až koncom februára so synčekom v náručí. Teraz s odstupom času to beriem úplne inak a s kamarátkami, ktoré som si tam našla a zostali sme v kontakte sa na tom všetkom len pousmejeme. Na personál mám len tie najlepšie spomienky. Sestričky boli ochotné, milé a aj lekári robili viac, ako bolo ich povinnosťou. Horšie to bolo s jedlom. Strava vôbec nevyhovovala požiadavkám pre tehotné. Nijaké ovocie, mliečne výrobky a väčšinou to isté. Bez toho ,že by ste si dali doniesť jedlo z domu, by sme umreli od hladu. Stávalo sa aj, že chýbali lieky a zdravotnícky materiál.

Keď som už konečne opustila nemocnicu a vrátila sa domov, prišla mi pomôcť na pár dní mama, pretože po toľkom ležaní som si netrúfala zvládnuť starostlivosť o malého aj domácnosť. A okrem iného rodila som cisárskym rezom. Snažila som sa prispieť aj ja nejakou prácou, ale skončila som nakoniec v posteli s teplotou nad štyridsať stupňou celzia. Diagnóza bola vyčerpanie organizmu. Po pár dňoch som sa už zregenerovala. S bábätkom sme si na seba len zvykali a málokedy som vedela, čo asi chce. Prišla k nám aj mužova mama, ale ja ako pyšná matka som jej nechcela dať malého do rúk, keď som si toľko vytrpela, chcela som ho len pre seba a nechcela som sa oňho s nikým deliť. Ona ma vôbec nepochopila a urazila sa. Teraz viem, že to chcelo čas. Moja mama na mňa nenaliehala a som jej za to vďačná. Problémom bolo aj to, že som vedela, že manžel má frajerku a jeho mama proti tomu nič neurobila. Nech si to vraj rieši sám. Aj preto som si držala odstup.

Prvé týždne pobytu doma so mnou ešte úradovali hormóny /hocikedy som sa rozplakala, bola som precitlivelá a podráždená, keď mi niečo nevyšlo podľa môjho/, ale po skončení šestonedelia sa to zlepšilo. Konzultovala som to všetko vždy hneď s kamarátkami a keďže oni na tom boli podobne, utešovala som sa, že nie som tá najnemožnejšia matka a žena. Snažím sa aj doteraz svoje pocity a skúsenosti prebrať s mamičkami v mojom okolí a čo si predstavujem ako problém, je úplne normálne skoro u každého.

Ten neznámy človiečik, ktorého si prinesiete z pôrodnice sa vám mení pred očami nie z mesiaca na mesiac, ale z týždňa na týždeň, zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Všetko je pre vás nové, všetko sa s ním učíte. Postupom času si vytvoríte ako-taký režim a upadnete do stereotypu. Po polroku sa síce tešíte na každý pokrok, ale túžobne očakávate, kedy už dorazí manžel z práce a pomôže, pretože váš potomok vysáva z vás všetku energiu a ste unavená.

Vadí vám aj stereotyp. Celé dni varíte, riadite, periete, žehlíte, kŕmite, vymieňate plienky a stretávate sa s tymi istými kamarátkami.Témou na rozhovor sú zasa len vaše ratolesti, ako papajú, spinkajú, kakajú, koľko narástli, čo nové vedia atď. A tak dokoola to isté.

Už sa ani nepamätáte, kedy ste s kamoškou pri kávičke len tak nezáväzne diskutovali o všeličom možnom, navštívili kino, kozmetičku, kaderníčku, reštauráciu bez toho, aby ste neokrikovali čoraz viac čipernejšieho potomka a neboli večne zamazaná od jedla, ktoré mu dáte do rúk. Chvíľková nepozornosť môže zapríčiniť, že vaše dieťa vlezie niekam, kde si ublíži, spadne, zje niečo úplne nejedlé ...no, proste vyvedie také čosi, o čom sa vám ani nesnívalo, že sa to dá. Detská vynaliezavosť nemá hraníc. Toto všetko vám začína čoraz viac liezť na nervy.

Vraj dovolenka. Kto si to nevyskúšal, ťažko pochopí. Tak vypracované bicepsy som nemala ani, keď som na škole chodievala cvičiť. A aj sociálna izolovanosť je problém. U nás nie je zvykom, aby mamička chodila po obchodoch, sadla si na kávičku, na obed do reštaurácie. Proste máte podľa niektorých sedieť doma. Už sa to trocha zlepšuje, ale nie všade sú vybavený bezbariérovo a pre dieťa. Ale každé vytrhnutie z normálu je pre vás niečo úžasné. V lete budú dva roky, čo som doma. Mám toho akurát dosť. Pokiaľ máte podporu partnera je to všetko jednoduchšie, ale v terajšej dobe finančná situácia mladých rodín nie je najlepšia a ťažko si môžu dovoliť opatrovateľku, aby si žena trocha oddýchla. Takých domácností je málo. Aj tá almužna, ktorú dostávate od štátu je pri výdavkoch mesačne za dieťa skoro nič.

Ja budem svoju situáciu riešiť zverením starostlivosti o malého kamarátke, tohto času tiež na materskej, po čase škôlkou a nastúpim do práce. Človek upadá doma aj profesne. Je veľmi málo príležitostí na rozhovory a čítanie vecí zo svojho odboru. Radšej po celodennej smene v domácnosti idete spať, alebo si pozriete film v televízii. Ráno vstávate zasa s pocitom, že toto už nevydržíte ani hodinu. Ale práve naopak vrháte sa do stereotypu. Prebaliť, nakŕmiť, upratať, navariť, nakúpiť...

Ako teda nezblbnúť na materskej? Možno sa pri čítaní tohto článku len pousmejete, ale možno, že aj vás trápia rovnaké problémy. Čo iné nám ženám zostáva, treba vydržať, bude aj lepšie. Snažte sa prideliť nejaké povinnosti so starostlivosťou o dieťa aj partnerovi a nájdite si čas pre seba. Dbajte o seba, ale aj o svoje oblečenie. Zato, že ste v domácnosti, nemusíte chodiť vo vyťahaných teplákoch, s neupraveným účesom a nenamaľovaná. Že ste stále špinavá, unavená a nechce sa vám ani žiť. Všetko sa dá, treba len chcieť a troška si to zorganizovať. Nájdite si čas pre seba a uvidíte, že vaša situácia nie je až taká bezútešná.

Silvia Veľká

= vyberáme z archívu - máte svoju skúsenosť? Napíšte nám: do Bútľavej vŕby na info@mamatata.sk alebo priamo do Blogov. Ďakujeme!

FOTO © Vlado Nagy