Prinášame Vám ukážku odvážneho dojímavého príbehu matky, ktorá riskovala svoj ​​život, aby zachránila svoju unesenú dcéru z vojnou zničenej Sýrie.

Keď som si napoludnie sadla v kancelárii, opäť ma prepadol veľmi znepokojivý pocit. Nedokázala som vysvetliť, prečo sa tak cítim, veď Mostafa mal May doviezť späť až o jednej popoludní – také boli podmienky jeho práv na návštevy – z nejakého neznámeho dôvodu mi zovrelo žalúdok. Zobrala som telefón a vytočila jeho číslo. Ozval sa signál oznamujúci, že má vypnutý telefón. Vycítila som, že niečo nie je v poriadku. Azda materinský inštinkt. Hneď som to vedela.

Okamžite som vypla počítač a povedala som svojej priateľke a kolegyni Nicole: „Odchádzam, Nic. S Mostafom sa nemôžem telefonicky spojiť. Určite sa stalo niečo zlé.“

Ani som nečakala na jej reakciu, len som schmatla kabelku, čo najrýchlejšie, ako som mohla, som vyletela z úradu a skočila do auta. Srdce mi búšilo ako opreteky, ústa mi vyschli, vedela som, že sa s May stalo niečo zlé. Vycítila som to.

Zašla som na miestnu pláž, ktorú sme pravidelne navštevovali, Mostafa mi povedal, že ju tam berie. Boli tu hojdačky a šmykľavky, May ich mala veľmi rada, ale v ten deň boli takmer prázdne. Fúkal dosť silný vietor, piesok poletoval dookola ako malé tornádo. Rozhliadla som sa po okolí a nikde na pláži som ich nevidela. V tom okamihu som pochopila, že mi ju vzal.
Uvedomovala som si, ako sa mi dvíha žalúdok. Vybrala som z kabelky telefón a hneď som zavolala svojej sestre Mandy do Dublinu. V panickom strachu som vykríkla: „Mandy, vzal mi ju, je preč!“

Sestra sa ma spýtala, čo tým myslím. Odvetila som jej, že v srdci cítim, že May je preč. Naozaj som jej povedala: „Mandy, viem, že odišiel do Sýrie.“ Nemala som reálny dôvod o tom rozmýšľať, nikdy to ani nespomenul, ale môj inštinkt mi napovedal, že našu malú dcérku uniesol a je preč, obaja sú preč. Hlboko v duši ma ovládol pocit, že svoje dieťa už asi nikdy neuvidím...

Ukážka z knihy Louise Monaghanová: Ukradnutá (Útek zo Sýrie),
vydavateľstvo NOXI, 2013