dnes má meniny Klára
zajtra Šimon Simona
29.10. 2020

Čajovňa, kde sa servírovalo z hĺbky detskej duše

Ne, 06/12/2011 - 17:27 — pulorn

Printer-friendly versionSend by emailPDF version
Vaše hodnotenie: žádný Priemer: 3 (2 votes)

Pred niekoľkými dňami som dostal nasledovný e-mail zo školy, ktorú navštevuje moja dcérka, Barborka:
Vážení rodičia,pri príležitosti Dňa matiek pozývame nielen mamičky, ale i oteckov, prípadne iných členov rodiny na akciu "LITERÁRNA ČAJOVŇA", ktorú pre Vás pripravili Vaše deti.
Už len ten názov vyzeral sľubne...

V rokoch, keď ešte Barborka navštevovala klasickú školu sme tiež dostávali pozvánky na školské oslavy "Dňa matiek", ale zjavne sa pri nich nikto nenamáhal vybočiť zo zabehnutých stereotypov ...
Na tejto škole je zrazu všetko iné, originálne a zaujímavé...

V daný deň sme teda prišli do školy. Celá moja rodina, vrátane mojej mamy a bratovho syna. Už začiatok bol úplne iný ako ten, na aký som bol zvyknutý...

Oslava prebiehala v triedach. V očakávaní sme sa posadili do triedy, ktorá bola naaranžovaná ako skutočná čajovňa. My, rodičia, diváci, sme sedeli za stolami, na ktorých bolo literárne menu: zoznam literárnych prác, ktoré napísali naše deti. Za vrchom stola bolo občerstvovacie menu: drobné sladkosti, crackery i nejaké nealko. A samozrejme, nechýbala ponuka čajov: čierny, ovocný, zelený,... pred stolami, na zemi, sedeli naše deti. Pred nimi už len priestor vyhradený pre improvizované pódium...

Po krátkom príhovore pani učiteľky, sme si začali objednávať: kto čaj, kto literárne dielko. Deti si svoje výtvory interpetovali samy. Každý žiak, žiačka, predniesol dve svoje práce v slovenskom jazyku a dve práce v anglickom jazyku: Raz prózu, raz poéziu, podľa výberu nás, návštevníkov čajovne.

Hneď na úvod nemôžem povedať nič iné, len klobúk dolu pred našimi deťmi... Kto aspoň raz v živote skúšal napísať prózu, alebo poéziu, vie aké je to ťažké čo len v slovenčine, nieto ešte v angličtine.

Deti prednášali príbehy zo svojich skutočných životov. Rozprávali o radostiach, starostiach, o svojich fantáziách a snoch. Boli to veľmi autentické až intímne dielka, ktorým nechýbala ľudskosť, úprimnosť a neha... Zaujali ma prakticky všetky. Všetky by sa oplatilo publikovať niekde v školskom časopise na pamiatku rodičom i ostatným generáciám školákov. Niektoré ma však zaujali výnimočne...

Jedna Barborkina spolužiačka sa vo svojej práci posťažovala, že jej ocko na ňu nemá vôbec čas a keď si ho i nájde, stále ich pri tom vyrušuje jeho mobil. "Najradšej by ho vyhodila", spovedala sa nám v slovenčine i v angličtine zároveň. Zvlášť pod kožu mi išiel fakt, že spomínaný ocko, si volanie svojej dcéry ani neprišiel vypočuť. Poslal svoju mamu...

Iné dievčatko z o ročník nižšej triedy rozprávalo fantastický príbeh z inej planéty, ktorý by jej mohol závidieť aj Jozef Žarnay. Zaujala ma nielen príbehom, ale aj prednesom. Ona ten príbeh tak prežívala, že som mal chvíľami pocit, že som tam s ňou... bola skvelá... Výborná bola i ďalšia práca, tak trochu pripomínajúca "Troch pátračov..." od iného talentovaného spolužiaka.

Naša Barborka ma zaujala svojou básničkou v angličtine o pŕhľave. Priznám sa úprimne, vlastne ničomu som nerozumel, hoci hovorím po anglicky celkom obstojne. Mňa tento kúsok poézie oslovil pre čosi iné. Zaujal ma jeho námet: "pŕhľava v záhrade". Kto by sa z nás dospelých rozhodol písať o pŕhľave? Je predsa tak obyčajná, nezaujímavá a nepríjemná. Skrátka, burina. Nevonia, nemá kvety a spôsobuje nepríjemné pálenie... napriek tomu, detskú dušu inšpiruje... nežné, však? Keď som sa jej spýtal, kto jej pomáhal s prekladom, odpovedala, že nikto a nikto tú prácu ani nekorigoval. Bol som veľmi príjmne prekvapený.

Pamätám si vlastné zážitky zo školy i z rodiny. Nech som napísal čokoľvek, každý učiteľ, rodič, nad tým hneď mudroval: čo nie je ako má byť, čo treba vylepšiť, zmeniť, opraviť, skorigovať, až z toho môjho tam nezostalo prakticky nič... dozvedel som sa len, aký som ešte nedokonalý... radosť z vlastnej tvorby, razom vystriedal pocit, akoby ma prešiel parný valec...

Skrátka, všetky deti boli úžasné a právom im patrila celá naša pozornosť i uznanie. Akoby medzi nimi neboli žiadne rozdiely: žiadne rozdiely v schopnostiach, vo finančnom zázemí, ani vo výchove. Pochopiteľne, pretože boli písané z hĺbky detskej duše...aký to kontrast k tým okázalým podujatiam v telocvičniach a kultúrnych domoch, kde sú deti nástrojom a nie podstatou...

Ale je tu ešte jeden aspekt, ktorý si neodpustím uviesť. Je to práca tých, ktorí ostali v pozadí. Ktorí to celé vymysleli a zrealizovali. Celý personál školy, ktorý zapracoval ako jeden naladený stroj. To čo najviac oceňujem, je fakt, že naozaj zostali v pozadí, hoci odviedli obrovský kus výbornej práce. Že zostali nepomenovaní, že nezabrali priestor, ktorý im nepatrí, a že naopak, kdesi v pozadí tíško tŕpli ako to celé dopadne. Podobne ako keď rodič vyprevádza svoje deti do sveta: už nič "nezachráni", už nič "nezmení", už len dúfa, že to čo im odovzdal bude stačiť... ... a o tom to celé je ...

M.H.

http://pulorn.blogspot.com/2011/05/cajovna-kde-sa-servirovalo-z-hlbky.html