dnes má meniny Sabína
zajtra Dobromila
27.10. 2020

Šantenie a potom ... strach - alebo - ďakujeme za pomoc

So, 04/30/2011 - 09:08 — babkanat

Printer-friendly versionSend by emailPDF version
Vaše hodnotenie: žádný Priemer: 2.4 (25 votes)

Tak krásne začali tohtoročné veľkonočné sviatky. Pohoda, vychutnávanie si vzájomnej prítomnosti, voľna i počas posledných príprav... kooopec smiechu a prekvapení pre deti...

Užili sme si zábavy pri zdobení perníčkov, pri hľadananí zajačika a hádaní, čo to len detičkám doniesol, pri prezeraní každého kvietku v záhrade - veď mohli skrývať čokoládové vajíčko, pri smiechu nad rôznymi hrami...
Keďže sme sa chceli aj trochu vybehať, nasadli sme do dvoch áut a zaparkovali pod veeľkým kopcom plným trávičky, kvietkov, ...
Celé popoludnie sme sa bláznili, popukali všetku zásobu balónov, ktoré nechceli lietať a len čo dopadli na zem - buch! Pobehávali sme raz za bumerangom, raz za lietajúcim tanierom, urobili si "kladinu" a "trénovali" rovnováhu...
A šup do auta na cestu domov - chceli sme sa ešte pristaviť pri ovečkách, ktoré sme si po ceste všimli, možno aj zájsť na kolotoče... za poslednou zákrutou sa však všetko zmenilo.
Neverili sme vlastným očiam. Keď človek počúva o nehodách, je to akési nereálne, keď to zažije, chvíľu to je naozaj pocit neskutočna "To predsa nie je pravda!", potom chytí neuveriteľnú triašku a s ohľadom na deti, ktoré má pri sebe, musí sa vzchopiť a donekonečna si opakuje: "Upokoj sa, upokoj, dýchaj, dýchaj... musíš ochrániť deti..." Tí, čo išli v aute pred nami, dostali šmyk na štrku v zákrute, narazili do zvodidiel a zvrtlo ich náprotivného kopca - auto zdemolované, airbagy vystrelené, všetci bledí,vystrašení... zaparkovali sme a utekali na pomoc...
BOŽE, ako je možné, že tu je toľko štrku!
Našťastie hneď za nami zastavilo ďalšie auto a utekali k nám - mamka lekárka, syn medik. Všetkých skontrolovali, po desiatich minútach prišla sanitka (každá minúta bola nekonečná, ale boli sme mimo mesta)... potom hasiči ... policajti...
Všetkým patrí veľké ĎAKUJEM!!! Od pani lekárky, ktorá zmenila dovolenku na nezištnú pomoc až po milého policajta, ktorý zorganizoval dopravu okolo nás. Všetci boli nesmierne chápaví, ústretoví, milí...
A to najdôležitejšie - našťastie zranenia nie sú tragické, detičky sa mi podarilo zabaviť tri hodiny pobytu na zákrute...
A na zamyslenie: pásy a airbagy by mali byť funkčné tak, aby chránili, v tomto prípade opäť raz lámali kosti...

A - strach v mojej duši - keď sme čakali dcérku, umrel nám budúci dedko - vtedy mi ktosi zopakoval rokmi overenú "pravdu", ktorá mi kričala v srdci pri pohľade za zákrutou: "jeden prichádza, druhý odchádza"...
Cestou z kopca sme z auta videli prechádzajúceho sa bociana blízko pri ceste, na poli... bol majestátny, pokojný, predviedol sa nám v plnej kráse... "Aké milé, symbolické," pomysleli sme si s nádejou, že naše netrpezlivé čakanie na ďalšieho súrodenca sa už čoskoro šťastne potvrdí, nepotvrdilo... čo by bolo, keby áno... Ach, tak si pre všetkých želám, aby to tvrdenie nikdy nebolo pravdivé!